Monika Skalová: Aby si Boh robil svoje dielo a ja som mu do toho veľmi „nekecala“

Monika Skalová: Aby si Boh robil svoje dielo a ja som mu do toho veľmi „nekecala“
Slovenské saleziánky majú od 5. augusta 2018 novú provinciálnu predstavenú. Na obdobie šiestich rokov sa ňou stala Monika Skalová FMA (43). Rozprávali sme sa s ňou o jej ceste k zasvätenému životu, o prevzatí zodpovednej funkcie, o žene i o mladých v Cirkvi.

Ako si prijala vymenovanie za provinciálku?

Pozvanie do služby provinciálnej predstavenej saleziánok na Slovensku ma zastihlo v izbe na Štedrý deň. Videla som nejaké zvláštne číslo na mobile, myslela som si, že číslo na generálnu matku mám uložené, tak som to s pokojom zdvihla. Horšie bolo, keď som počula jej hlas a otázku „Come stai?“ (Ako sa máš?) Chcem ti dať vianočný darček… Myšlienky, čo mi bežali v hlave, boli, že to určte nie je pravda a čakala som príjemné prebudenie, ale nie a nie sa prebudiť a život pokračuje ďalej s týmto novým darčekom.J

Ako to vnímaš dnes, keď si už túto službu oficiálne prijala?

Začiatky sú veľmi pekné a silné. Žasnem nad dôverou sestier pri osobných rozhovoroch, ochotou sestier vstúpiť do rôznych úloh a poslania. Otvorenosťou pre spoluprácu v saleziánskej rodine. Blízkosť aj laikov, ktorí mi vyjadrili: „Neboj sa, aj my laici stojíme pri tebe, čokoľvek budeš potrebovať, obráť sa na nás.“ Stále je vo mne taká bázeň a aj chvenie, ale tiež odhodlanie a odovzdanie sa, aby si Boh robil svoje dielo a ja aby som mu do toho veľmi „nekecala“. A páči sa mi aj to, čo spomínal pápež Ján XXIII: „V ťažkých chvíľach sa modlím k anjelovi strážcovi a on mi hovorí: »Drahý Ján, neber seba až tak vážne…«“

ŠTAFETA SVETLA POKRAČUJE ĎALEJ

Ako prebiehalo prevzatie tvojej novej služby?

Kľúčovým pri prevzatí služby provinciálky bol symbol svetla – horiaca lampa. Predchádzajúca provinciálka sr. Janka Kurkinová ho v slávnostnom sprievode v úvode svätej omše priniesla a položila pred oltár. V závere svätej omše delegátka generálnej predstavenej sr. Mária Assunta Sumiko Inoue prečítala menovací dekrét, potom som vyznala vieru a sr. Janka mi odovzdala horiacu lampu. Stáli sme pred oltárom a spievali s prítomnými bratmi a sestrami Magnificat. Nasledoval môj prvý príhovor a po slávnostnom požehnaní som v sprievode vychádzala s horiacou lampou. Štafeta svetla teda pokračuje ďalej vo vedení provincie v duchu našich zakladateľov svätého Jána Bosca a svätej Márie Dominiky Mazzarellovej.

Čo táto služba v praxi znamená?

Provinciálka, aspoň u nás saleziánok, má byť putom jednoty medzi komunitami, ktoré sú jej zverené a jednoty medzi týmito komunitami a centrálou, ktorú máme v Ríme. Jej poslaním je animovať provinciu v duchu našich zakladateľov a zvyšovať jej schopnosť spĺňať očakávania Cirkvi v evanjelizácii mladých. Mala by sa zvlášť starať o povolania, o formáciu sestier a venovať osobitnú pozornosť predstaveným komunít. A tak jednoducho v skratke povedané veľa počúva, veľa sa modlí, veľa cestuje, vedie dialóg, hľadá, uvažuje, deleguje, animuje, podnecuje, rozhoduje.

Biskupi si volia svoje heslo na svojej biskupskej ceste. Je to tak aj u provinciálok? Ak áno, aké je tvoje?

Neviem o tom, že by si provinciálky volili heslo na svojej ceste, ale predsa sa za posledné obdobie dostalo u mňa do popredia z Jánovho evanjelia (Jn 15, 9 – 17) „Ostaňte v mojej láske!“

 

ŽIŤ PRÍTOMNÝ OKAMIH A ŽIŤ HO V LÁSKE

Aká bola tvoja cesta k saleziánkam?

Vyrastala som v saleziánskej farnosti, v ktorej som bola aj pokrstená, mamka ma pri krste zverila Panne Márii. A keďže kostol bol zasvätený Panne Márii Pomocnici, tak som sa aj jej dcérou stala. Totiž ako saleziánky máme oficiálny názov Inštitút dcér Márie Pomocnice. Saleziánsky duch prenikol do mňa vplyvom prostredia a zapálených saleziánov a sestier saleziánok.

Vždy si túžila po zasvätenom živote, nie po manželstve?

V tom povolaní to nešlo len tak ľahko, ja som nechcela uvažovať o takejto možnosti a prehovárala som aj jednu kamošku, ktorú sestry v Čechách z inej rehole pozývali, aby zostala medzi nimi, a ja som ju odhovárala. To som mala štrnásť/pätnásť rokov. Že aby sa nebláznila, že je dobré sa normálne vydať, mať rodinu a nie zavrieť sa niekde do kláštora. No paradox je, že ona sa vydala a ja som vstúpila do rehole. Totiž asi v sedemnástich prišlo na jedných duchovných cvičeniach o Panne Márii také vnútorné pozvanie a neodolala som.

Ako prežívaš zasvätený život dnes, po rokoch?

Je to stále krajšie a krajšie, ale aj náročnejšie a náročnejšie. Lebo aj síl je pomenej, aj niekedy motivácie chýbajú, aj viac energie dáva človek do zriekaní, ale zato je viac skúseností, viac slobody má srdce, viac otvorenosti je v láske, ktorá má každý deň veľa možností, ako sa prejaviť. A keďže svätý František Saleský je patrón nášho Inštitútu, jeho spiritualita ako doktora lásky a evanjeliovej dobroty vyjadruje táto myšlienka, ktorá je pre mňa školou života: ži prítomný okamih a ži ho v láske.

V čom vnímaš jeho krásu a radosť, ale na druhej strane i ťažkosť a kríž?

Myslím si, že je to výrok sv. Kataríny Sienskej: „Ak si tým, kým máš byť, rozžiariš celý svet.“ To prináša krásu a radosť, ak sme tým pre tento svet, kým máme byť. Sekularizovaná spoločnosť nás postavila do krízy viery a krízy identity. To je ťažkosť a kríž. Prestáva akosi fungovať základný príbeh o tom, kým sme a kam ideme. Tento príbeh je plný rozporov. Hovorí o pokroku, ale zdá sa, že vedie k chudobe. Ponúka slobodu, ale aj tak si pripadáme veľmi bezmocní. Volá nás, aby sme boli moderným „ja“, autonómnymi a samostatnými, pričom však zisťujeme, že nemôžeme byť ľuďmi bez spoločenstva. A tak rehoľný život môže odpovedať na tento hlad po zmysle iba tým, že bude stelesňovať odlišný príbeh. Tento príbeh ponúka akoby iné pochopenie času. Čas nie je ani tak nezvratný proces pokroku, ako príbeh nášho stretávania s Pánom, ktorý nás volá k sebe. A to, čo nás posúva dopredu, nie je súperenie nezávislých, ale neuveriteľná tvoriaca sila, ktorou Boh kriesi mŕtvych. Hrdinom príbehu nie je osamelý hrdina, ale brat alebo sestra, ktorí nachádzajú samých seba v spoločenstve a vytvárajú spoločenstvo s inými.

 

Monika Skalová: Aby si Boh robil svoje dielo a ja som mu do toho veľmi „nekecala“

STAŤ SA ODBLESKOM KRÁSY BOHA

Aké miesto má podľa teba žena v Cirkvi?

Je to môj subjektívny pohľad. Určite záleží na kultúre a postoji v spoločnosti k ženám v tej-ktorej krajine. A aj aká je silná tradícia. Otázka je však všeobecná, tak všeobecne aj odpoviem. Zdá sa mi, že sa ešte stále hľadá jej postavenie v zmysle poslania, a to je zároveň aj dobrá správa. Konkrétne kroky v tom urobil aj pápež František, keď do niektorých komisií, ktoré boli v minulosti výhradne mužské, prizval ženy. A zároveň to vnímam ako výzvu pre nás ženy, aby sme vedeli využiť a nie zneužiť tie dary, ktoré sme dostali, aby sme mali kultúru prejavu, odhodlanosti a zmyslu pre spoluprácu, ktoré z nás robia Ženy s veľkým Ž, ktoré vzbudzujú úctu, rešpekt a dôveru. A potrebujeme to aj počuť napríklad obyčajným prejavom vďaky a ocenenia zo strany mužov, nech sú v akejkoľvek hierarchii či (ne)hierarchii.

Ako môže žena získať vlastnú sebaúctu a objaviť svoju hodnotu?

To je otázka na sám článok.J My ženy často zápasíme s porovnávaním, čo nám môže zahmlievať obraz o tom, kto skutočne sme a znižovať vlastnú hodnotu podľa výkonu či posúdenia druhých. Ak raz prijmem do svojho života, že som neporovnateľná a jedinečná, tak už nemám dôvod myslieť si, že som niečo menej ako tí druhí, ale aj to chce čas. Lebo niektorá k tomu príde akoby bez boja a niektorá cez slzy a zápasy, cez ktoré si hodnotí situácie, ktoré ju učia mať sa viac rada a vážiť si samu seba. Takto v nej postupne sebaúcta zosilnieva a stáva sa vnútorne istejšou.

Čo tomu môže osobitne napomôcť?

Myslím, že uvedomenie si svojej vnútornej hodnoty dcérstva, že je milovanou dcérou Otca, a keď rastie toto potvrdzovanie nielen zvnútra, ale aj zvonku, stane sa odbleskom aj krásy Boha. Určite sa ľahšie sebaúcta ženy prehlbuje, ak ju dostala aj doma, najmä od otca. Pamätám si, ako ma ocko niekedy spevom zobúdzal: „Vstávaj, vstávaj, svetlo mojich očí, vstávaj, vstávaj, moja dcérenka…“ Je to súčasťou mňa, lebo som sa o tom presviedčala doma. Vonkajšie vyjadrenie úcty k žene potvrdzuje jej hodnotu a k tomu neskôr pomáhajú ďalšie dôležité osoby v jej živote. Ale aj keby to nemala zvonku potvrdzované, ona má v sebe ten potenciál. Už pri každom prebudení si to môže uvedomiť. Aj toto uvažovanie ma teraz inšpiruje, napísať si napríklad modlitbu sebaúcty, hodnoty, ktorá bude vstávať s mojím ranným prebúdzaním.

Rozprávala som sa raz s jednou sestrou na túto tému a povedala mi: „Ja nechcem počuť, že som úžasná za to, čo som urobila, ale za to, že som.“ Slová, ktoré túžim, aby prenikali do každého môjho vzťahu s druhými. Ak je žena milovaná, miluje druhých. Ak je žene prejavovaná úcta, bude si vážiť viac seba aj iných. Ak žena uverí, že má jedinečnú hodnotu, bude naplnená, šťastná a bude odrazom krásy Boha vo svete.

 

MLADÍ MAJÚ MOŽNOSTI AJ KREHKOSTI

Saleziánska rehoľa sa venuje mladým. Ako vnímaš ich miesto v Cirkvi?

Cirkev verí mladým. Cirkev má byť aj mladá, lebo oni sú jej súčasťou, nie je to zvláštna kategória, ale sú jej zreničkou, úsvitom, nádejou. Mladí majú úžasné možnosti a aj svoje krehkosti. Spoznávam nádherných mladých, z ktorých sa môžu stať osobnosti, aj keď to často v rodine nemajú ľahké. A spoznávam väčšinou na uliciach mladých, ktorí majú v živote chaos. Nedávno sa ma v autobuse začala pýtať jedna mladá slečna, ako takto môžem žiť? Potom sme spolu vystúpili a rozprávali sme sa ešte ďalšiu polhodinu, povedala, že nie je veriaca a je lesbička. Nebol to ľahký dialóg, ale stál zato. Myslím si, že je nevyhnutné, aby vo farnostiach, v centrách pre mladých nachádzali miesta stretnutia, kde ich vždy niekto čaká a je tam pre nich a stojí pri nich v zmysle sprevádzania. A je úžasné, na koľkých miestach Slovenska to funguje. A treba vytvárať tie miesta s nimi, oni sú neskutočne tvoriví a nápadití.

Čím obohacujú mladí konkrétne teba?

Svojím kritickým a zároveň kreatívnym myslením. Neboja sa pýtať, hľadať zmysel, túžia spoznávať, sú otvorenejší, vedia sa rýchlo chytiť nových vecí.

 

Monika Skalová: Aby si Boh robil svoje dielo a ja som mu do toho veľmi „nekecala“Monika Skalová: Aby si Boh robil svoje dielo a ja som mu do toho veľmi „nekecala“

BYŤ NAPLNO TAM, KDE SOM

Voči tvojmu vzťahu k mladým sa iste odvíja aj tvoje vlastné vnímanie duchovného materstva. Ako ho prežívaš?

Povedala by som, že moje materstvo je o prežívaní lásky, tej Božej aj tej ľudskej, lebo láska je pokrmom duše. A ako povedal svätý Augustín: „Mierou, akou rastie v tebe láska, rastie aj tvoja krása, lebo láska je krásou duše.“ A ja by som pridala, aj rozvíja materstvo. Lebo láska vedie k dávaniu a darovaniu. A k tomu je počas obyčajného dňa príležitostí dosť. Matka sa akoby „stráca“, ale je to také „strácanie“, ktoré prebúdza k životu, ktoré dáva rast. „Chcem žiť naplno kdekoľvek, kde sa rozhodneš ma zastaviť,“ napísala Etty Hillesum. Aj o tomto je materstvo, byť naplno tam, kde som, a využiť pre to všetky zdroje.

Čo by si poradila mladým, ktorí majú strach vstúpiť do zasväteného života?

Nebojte sa! Život v láske pre Krista, pre druhých stojí zato, a stojí aj riziko, kedy nie vždy vieš ako a prečo. „Oplatí sa však riskovať v tejto láske, lebo najväčším rizikom života je neriskovať nič. Osoba, ktorá nič neriskuje, nie je ničím a ničím sa nestane. Môže sa vyhnúť utrpeniu a úzkosti, no nemôže sa naučiť cítiť, meniť sa, napredovať, milovať a žiť…“ (Leo Buscaglia)

 

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00