TOP

Narodenie Lásky a čas

Nie každý vianočný čas bol pokojný a tichý, nie vždy boli Vianoce sviatkami lásky. Istá dráma ostáva v tomto sviatku po celé dejiny až dodnes.

Vyčerpaný a prašnou cestou poznačený pár – muž a žena v pokročilom štádiu tehotenstva – sa prediera ulicami preplneného Betlehema. Očividne sa na nich podpísala únava, prichádzajú zďaleka. Hľadajú miesto, kde by sa zložili, no nikde nie je voľné a oni nemajú peniaze. Ani nadchádzajúci čas pôrodu nikoho v meste neobmäkčí. A tak prvorodička a unavený pútnik skončia v maštali kdesi za mestom. A tam sa narodil Kráľ.

 

Rím, rok 64 až 313

Nero, Domicián, Traján, Hadrián, Décios, Dioklecián. To boli mená cisárov, ktoré poznačili životy kresťanov na tri storočia v Rímskej ríši. Kým Rimania oslavovali v búrlivých hostinách, Sviatok narodenia Pána pre zem oslavovalo mnoho kresťanov narodením sa pre nebo vernosťou Bohu a svojej viere. Prenasledovaní, väznení, zbavení práv a majetku, hádzaní levom, ukrižovaní, pálení zaživa ako fakle, oblievaní na mraze vodou. Kristus sa aj tak narodil a nielen v ich srdciach, keďže počet verných rástol.

 

Veľká Morava, okolo roku 880

Knieža Rastislav bol určite rád, že Slovania môžu sláviť liturgiu v jazyku, ktorému rozumejú. Láskavý a pokojný prístup Cyrila a Metoda znamenal rozšírenie viery v panstve, ktoré po svojom otcovi prevzal Svätopluk. Kým obyčajní ľudia vierozvestcov prijali za svojich a tešili sa zo vzdelania a z viery, ktorej rozumeli, Svätoplukovi okrem politických cieľov viera nehovorila veľa. Práca a život vierozvestcov sa nepáčili ani tým, s ktorými vyznávali spoločnú vieru vrátane poslania ju šíriť, hoci jazyk mali odlišný. A tak Vianoce tesne pred smrťou Konštantína strávili v Ríme, aby obhájili právo Slovanov chváliť Boha svojím jazykom rovnako, ako Pán dáva svietiť slnko na všetkých rovnako.

 

Európa, rok 1241

Malé rýchle kone a šikmookí nemilosrdní jazdci. Vianoce v Uhorsku, Poľsku, v Českom kráľovstve a tým ani na Slovensku neboli pri prestretom stole a v pokoji. Tí šťastnejší si možno v tichu uvedomovali príchod Kráľa pokoja ukrytí kdesi v horách, no mnohí ho uzreli vďaka zahnutým šabliam a ohňu práve tvárou v tvár.

 

Amerika, 1519 – 1535

Každý hľadá iný poklad. Pre Španielov, ktorí sa priplavili k pobrežiu Južnej Ameriky, bola vízia jasná: Hľadali El Dorado, zem zlata, aby zbohatli. Nezastavili sa pred ničím. Tí, ktorí prišli z krajiny pýšiacej sa pevnou vierou, nedarovali ani jediné Vianoce Inkom či Aztékom poznanie skutočného Pokladu. Ako ťažko sa neskôr jezuitom v pralesoch presviedčalo zvyšky pôvodných obyvateľov, že neprišli poklady brať, ale dať jeden a najväčší.

 

Francúzsko, 1789 a neskôr

Najstaršia dcéra Cirkvi. Tento prívlastok Francúzsko strácalo rovnako rýchlo, ako strácalo svätcov a živú vieru. Dobytie Bastily malo priniesť pre všetkých skutočnú slobodu a zmenu vlády, spravodlivosť, rovnosť a bratstvo. Namiesto toho prišiel pre mnohých z nich strach, prenasledovanie a smrť. Spomenúť v tých rokoch svoju vieru a žiť ju bolo odvahou. Nedalo sa veriť ani vlastným susedom. Tiché, náhlivé omše slávené po domoch, množstvo odvážnych kňazov, ktorí neváhali stále prinášať vianočný Dar aj za cenu životov.

Európa, 1914 – 1. svetová vojna

Kto z obyčajných ľudí ju chcel? Politické nezhody a tisícky regrútov, ktorí museli nútene opustiť svoje rodiny pre záujmy mocností. V čase, keď bolo treba žať, dať do poriadku polia a pripraviť sa na slávenie Narodenia Pána, ostali mnohé rodiny oklieštené o mužov, čo vládali udržať zbraň.  Hlásenie o nezvestných a mŕtvych, alebo aj žiadne. Tiché príchody tých, ktorí dezertovali a museli sa skrývať. Aké to boli Vianoce?

 

1939 – 1945 2. svetová vojna

Padlo pre ňu 45 až 60 miliónov ľudí. Pre niekoho, kto si zmysel, že bude deliť ľudí na správnych a nesprávnych a že dobyje ako vládca svet. Odvaha, láska, pravda a vernosť akoby mnohým zo strachu a ziskuchtivosti moci vymazala svedomie. A tí ostatní v pivniciach, zákopoch, na fronte, v dobytčích vagónoch, v koncentračných táboroch. Taký Maximilián Kolbe by vedel rozprávať, aké sú Vianoce za chrbtom s gestapom. A nielen on.

 

Gulagy v Rusku 1930 – 1953

Herodes nebol oproti týmto vládcom ničím. „Smrť jedného muža je tragédia. Smrť milióna mužov je štatistika.“ Pre Stalina, niekdajšieho bohoslovca, nebolo 1,76 milióna ľudí, utrápených na smrť v gulagoch, žiadnym dôležitým číslom. Drvivú časť nepriateľov vlasti tvorili práve veriaci ľudia, predovšetkým kňazi, rehoľníci a biskupi. Špina, zima, ťažké choroby, mizivá strava a bývanie. Ponižovanie, mučenie, neľudské vypočúvanie, strieľanie tých, ktorí sa nechceli vzdať viery v toho, ktorý prichádza ako Láska. Aké Vianoce mohli byť v táboroch smrti? Či nad masovým hrobom? O tých, ktorí trpeli v PTP v rámci Československa, sa rovnako ako o prenasledovaných v Rusku nikdy nehovorilo nahlas a verejne. Neexistovali. Rovnako ako neexistujú doteraz v Číne, na Kube či v Severnej Kórei.

 

Dnes

Milióny vyhnaných kresťanov Blízkeho východu. Utečenci, ktorí predajú všetko a musia riskovať na polorozpadnutom člne plavbu cez more. Koľkí z nich sa topia pred očami záchranárskych lodí, keď nie je žiadna politická vôľa riešiť situáciu, aby nemuseli utekať? Názorový tlak na zmenu zásadných hodnôt manželstva, rodiny, prijímania detí v Európe a zároveň strach z moslimov. Aké Vianoce chystáme iným my? Aké sviatky narodenia Lásky môžu zažiť? Ako si my môžeme v tieto dni pokojne sadnúť za prestretý stôl v čase, kým sú ľudia, ktorí nemajú kam hlavu skloniť, ktorých nik nechce prijať, ktorí nemajú „správne postoje“ a sú vytláčaní?

 

Na Vianoce sa narodila Láska. Môže sa narodiť aj tento rok? O čo sme ďalej a lepší?

Komentáre