Náš kláštor zostal bez hostí, ale ľudia vonku zažili niečo z mníšskej stability

Rozhovor s benediktínskym mníchom Jánom Dolným o živote počas pandémie.

Hovorí, že medzi karanténou a klauzúrou nie je veľký rozdiel, ibaže tá druhá sa žije natrvalo. Rozpráva, ako počas pandémie žijú mnísi v Kláštore Premenenia Pána v Sampore, či si vydýchli od hostí a pútnikov, ako sa ich dotkla kríza finančne, a vysvetľuje, prečo ho mrzí neposlušnosť voči biskupom pri opatreniach. Benediktínsky kňaz Ján Dolný.

Zvonku to vyzerá, že kláštor a v ňom zatvorení mnísi si nejakú pandémiu ani nevšimnú. Alebo je to inak? 

Je pravdou, že v mnohých veciach sa náš život vôbec nezmenil. Vstávali sme rovnako o piatej a o 5:30 sa zišli na ranných chválach, o hodinu neskôr na svätej omši a potom na raňajkách, po ktorých sme sa dali do práce. Čiže naďalej sme žili svojím rytmom modlitby a práce.

Zároveň však platí, že posledné dva mesiace boli pre nás v niečom iné. Aj nás sa dotkla situácia vo svete, citlivo sme vnímali obavy ľudí a prežívali sme ich asi rovnako ako ostatní ľudia.

V čom ste teda pocítili koronakrízu? 

// Čítajte celý text //