Náš príbeh – Edo a Lucia (Hegerovci)

Náš príbeh – Edo a Lucia (Hegerovci)
S Lucinkou som sa spoznal na Ministerstve obrany. Pracoval som tam v tíme pre reformu ozbrojených síl od roku 2001. Lucinka k nám do tímu nastúpila 1. júla 2004 ako nová kolegyňa. V ten deň sme sa však nestretli, lebo som bol na služobnej ceste. Kuriozitou však bolo, že Lucinka si pri prečítaní mojej menovky na dverách myslela, že som Nemec, keďže náš tím pozostával i z cudzincov.

Po našom zoznámení zistila nielen to, že som Slovák, ale aj že som veriaci a že som sa obrátil k Bohu až v dospelosti. A to ju zaujalo. Sama vyrastala v neveriacej rodine a o Bohu sa dozvedela až od svojho spolužiaka na vysokej škole. V čase nástupu do novej práce bola na ceste obrátenia a veľmi túžila Boha zažiť a spoznať viac. Tak sa začali naše rozhovory o viere. Ja som v tom čase už chodil do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina a tak som Lucinku zobral na naše pravidelné modlitebné stretnutie. Tam si uvedomila, že jej srdce hladné po Bohu našlo svoj domov. V srdci nosila prisľúbenie: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, všetko ostatné vám bude pridané.“ Verila, že sa jej tak naplní aj túžba po manželstve, ktorú dlho nosila v srdci.

Ja som sa obrátil po smrti môjho otca na jeseň v roku 1999. S otcom som mal veľmi dobrý vzťah a jeho náhla a nečakaná smrť ma silno zasiahla. Nebol som na to vôbec pripravený a začal som rozmýšľať nad zmyslom života. Aj kvôli nepokoju, ktorý som v srdci prežíval, ma moja mama zobrala k svojej známej, aby sa za mňa pomodlila v nádeji, že sa mi uľaví. Po modlitbe som od tejto pani dostal knihu, v ktorej autor hovoril o modlitbe ako o telefonovaní Bohu. A tak som to vyskúšal a na moje veľké prekvapenie som zakúsil, že ma naozaj niekto počuje a počúva. Zažil som prijatie, aké som dovtedy nepoznal. A vedel som, že ten niekto, to je Boh. Že je to Ježiš Kristus. A odvtedy s ním žijem.

Ale späť k nášmu vzťahu s Lucinkou. Počas nášho chodenia som bol v učeníckej formácii v Komunite Apostolos, čo bola komunita v rámci Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Býval som v Budmericiach a každý deň som dochádzal do práce do Bratislavy. Lucinka bývala v Bratislave a tak som sa s ňou stretával iba v práci, aj to iba do konca roka 2004, lebo následne som z tejto práce odišiel. Naše chodenie by sa dalo opísať ako chodenie hlavne cez telefón, keďže na stretnutia sme veľa času nemali. Bolo to však aj v niečom dobré, lebo sme náš vzťah nemali možnosť „prepáliť“. 1. septembra 2005 som požiadal Lucinku o ruku na Červenom kameni. Jej áno odštartovalo naše plánovanie svadby. Mysleli sme si, že svadba by mohla byť na ďalší rok na jar, napríklad v máji. Chceli sme, aby nás sobášil kňaz, ktorý nás oboch pripravoval na prvé sväté prijímanie a birmovku, keďže sme sa obaja obrátili až v dospelosti. Veľmi nás prekvapilo, keď nám odporučil, aby sme sa zobrali ešte v ten rok, so slovami: „Čo sa budete poflakovať?!“. Na týchto slovách sa smejeme dodnes. Ale poradil nám veľmi dobre a sme mu za to veľmi vďační. A tak sme za dva mesiace naplánovali svadbu. Brali sme sa v poslednú sobotu pred adventom. Bola to krásna sobota. Nečakane sme sa zobudili do zasneženej krajiny. Fotiť sme sa išli na miesto nášho zasnúbenia a dodnes si pamätám ako sme tam zapadli. Z týchto okamihov máme krásne fotky, ktoré si radi s deťmi pozeráme. A tak naše manželstvo už trvá 14 rokov. Za ten čas nám Pán Boh požehnal 5 detí, z ktorých prvé sa už v brušku v 10. týždni narodilo pre nebo. O rok na to sme počali Emu (12), a potom nasledovali Eduard (9), Lucia (5) a Leonard (2).

 

Náš príbeh – Edo a Lucia (Hegerovci)

 

Sme veľmi vďační Bohu, že nás požehnáva vzájomnou láskou. Často sa za to i modlíme a vidíme, že Pán na túto modlitbu odpovedá. Ako iste viete, vzájomný manželský vzťah nie je vždy prechádzka ružovým sadom, ale stojí to za to. Je to ten najlepší nástroj posväcovania pre ľudí, ktorí sú do manželstva povolaní. Približne po pol roku manželstva sme išli na kurz Rút, ktorý zasadil do nášho manželstva niekoľko dôležitých princípov. Mohli sme tam počuť svedectvá dlhoročných manželstiev, z ktorých sme sa veľa naučili. A to najdôležitejšie, čo nám pomáha v tých ťažkých chvíľach odolať pokušeniu tým praštiť, bolo slovo o tom, že sobášom pred oltárom sa stáva môj partner tým pravým a už nikdy nemusím rozmýšľať, či mal Boh pre mňa niekedy niekoho iného.

Napriek tomu, že sme sa veľmi ľúbili, prechádzali sme si problémami v komunikácii. Aj v našom prípade sa potvrdilo, že protiklady sa priťahujú. Preto neprekvapuje, že v oblasti komunikácie sme pomyslene stáli na opačných póloch zemegule. Lucinka bola tá, ktorá veci v sebe dusila a ja som bol ten, ktorý ich krikom vynášal na svetlo sveta. Boh sa o nás verne staral a vždy v pravý čas nám poslal pomoc. Skúsené manželské páry, či už z nášho spoločenstva alebo aj z iných kútov sveta nám pomohli a naučili nás spolu komunikovať o problémoch, ktoré sme zažívali. Naučili sme sa, že je veľmi dôležité sa navzájom v kľude vypočuť. Potom, ako uložíme deti spať, aby sme nikým neboli rušení. Naučili nás, že je dôležité si neskákať do reči a vypočuť si zdieľanie toho druhého bez toho, aby sme si to vzťahovali na seba. Že to je zdieľanie a otváranie sa, nie kritika a útok. Tieto princípy sme začali praktizovať a učiť sa ich. A výrazne nám to pomohlo. Aj vďaka tomu sme sa necítili neschopní, ako tomu bolo predtým, a naša vzájomná láska rástla. Bohu sme vďační, že po hádke, keď sme každý “zaliezli” do inej izby sa Bohu vysťažovať, aký je ten druhý na mňa zlý, nás Boh vypočul a poslal sa tomu druhému ospravedlniť. A tak sme sa často stretli vo dverách izby na ceste sa ospravedlniť. Toto bola pre nás veľká škola. Tá nás drží dodnes. Lebo je dôležité, aby nad naším hnevom nezapadlo slnko. Tento princíp sa snažíme praktizovať. Nie vždy je príjemné riešiť hnev predtým, ako ide človek spať, o to viac, ak príde hádka večer. Ale naučili sme sa ospravedlniť sa jeden druhému ešte v ten deň.

Manželstvo je krásna cesta dvoch ľudí, ktorí sa práve na nej stávajú jedným. A to práve tým, že žijú spolu. Veľmi sa navzájom ovplyvňujú, alebo lepšie povedané obrusujú. Práve táto ich spoločná cesta mení ich zmýšľanie, približuje ho a po rokoch sa už poznajú ako vlastné dlane. Z našej skúsenosti môžeme povedať, že práve spoločná modlitba je pečať, ktorá túto spoločnú cestu dotvára a je jej hlavným kvasom. Dovolím si povedať, že bez Boha by naše manželstvo vyzeralo inak a nie lepšie. Preto radi mladých ľudí povzbudzujeme, že manželstvo je Božím vynálezom, je krásne a požehnávajúce do neho vstúpiť. Jeho ovocie pod Božím vedením je nenahraditeľné.

 

OBJEDNÁVATEĽ: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA, Zámocká 14, Bratislava, IČO: 42287511
DODÁVATEĽ: Vydavateľstvo BeneMedia, Winterova 1752/10, 921 01 Piešťany, IČO: 47 225 718, DIČ: 202 381 3275, IČ DPH: SK 202 381 3275

Slovensko+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00