TOP

Náš príbeh – Lukáš a Soňa (Valachovci)

Náš vzťah začal vo veľmi mladom veku. Ako druháci na strednej škole sme sa do seba zahľadeli a (veríme že aj Božím riadením) sme spolu začali chodiť. Ako 16 (Lukáš) a 15 (Sonka) roční sme boli plní ideálov a snov, ktoré sme prenášali aj do nášho vzťahu. A toto sa snažíme neustále prinášať aj do nášho manželstva.

Finančná situácia môže často limitovať naše túžby a predstavy, ako by sa mohli vyvíjať náš život a vzťahy v ňom. Špeciálne sa to týka života v manželstve. Zháňanie bývania, vhodnej práce, auta, každodenných potrieb, riešenie neplánovaných výdavkov… toto všetko nás niekedy môže voviesť do akéhosi rutinného režimu, v ktorom nerátame s Božím zásahom v našom živote. Berieme ho ako podanie tiketu v TIPOSE – však zadariť sa môže, ale nerátajme s tým. To nás potom časom vedie k tomu, že prestávame snívať – pretože však buďme realisti, toto sa nikdy v živote neuskutoční.

 

 

Svadba

Aj my sme počas krátkych rokov nášho manželstva čelili viacerým finančným výzvam, ktoré testovali našu vieru v Ježiša, v jeho dobrotu a starostlivosť. Začalo sa to hneď zásnubami. Mali sme 22 a 21 a už sme spolu chodili 6 rokov. Vedeli sme že náš vzťah sa nevyhnutne potrebuje posunúť ďalej, že sa potrebujeme zasnúbiť a zobrať.

Realita však bola tvrdá – obaja študenti vysokej školy, bývajúci u rodičov, spolu zarábajúci popri škole 200€ a 0€. Mohli sme si racionálne povedať – však počkajme ešte niekoľko rokov kým doštudujeme a začneme normálne pracovať. Vo svojom srdci sme však vedeli, že sa potrebujeme vo vzťahu posunúť ďalej napriek vonkajším okolnostiam. Lukáš sa teda rozhodol niekoľko mesiacov šetriť na snubný prsteň a Sonka povedala ÁNO. V rozhodnutí ísť spolu do manželstva, ísť spolu vo viere, že Ježiš sa o nás postará. Že on vidí, že žijeme zdržanlivosť, ale že to nedokážeme večne. A že veríme, že on je s nami, aj keď ľudsky nevieme „ako sa to stane“.

A Boh sa ku nám priznal. Do mesiaca si Sonka až nadprirodzene našla prácu, Lukášovi zdvihli niekoľkonásobne plat a našli sme si podnájom vo vysnívanom meste (len podotýkame, že v tých mesiacoch v ňom neboli ŽIADNE byty na prenájom a zrazu sme našli byť, ktorý spĺňal každú vlastnosť, o ktorú sme Boha prosili).

Boh by nás miloval a požehnal aj keby sme išli po racionálnej linke a počkali do svadby niekoľko rokov. Ale vybrali sme si cestu viery a on sa k nám priznal.

 

Ísť za svojim poslaním

Bolo to prvé výročie našej svadby. Sedeli sme spolu v našej obľúbenej reštaurácii a ja (Lukáš) som sa Sonky opýtal otázku, ktorú sa snažím pýtať pravidelne počas 11 rokov nášho vzťahu: „Čo teraz v srdci prežívaš? A po čom túžiš?“ Hoci to vždy trvá dlhšie kým sa dostaneme „ku koreňu“, spoločne sme prišli na to, že vyslovene trpí v súčasnej práci. Boli sme vďační za dostatočný príjem do rodiny, ktorý prinášala, ale necítila sa tam šťastná. Stáli sme pred racionálnou dilemou – ideme riskovať stabilný príjem len preto, aby sa Sonka mohla mať v práci lepšie? Môžeme si dovoliť takýto „luxus“?

Napriek tomu, že práca je dôležitá pre naše živobytie, usilujeme sa v tejto oblasti nedávať peniaze na prvé miesto. Prvé miesto má pre nás vždy povolanie – oživuje toto moje srdce? Je toto niečo, prečo som bol stvorený, na čo mi dal Pán Boh talenty? Povoláva ma pre toto Ježiš? Ak si na toto zodpovieme áno, až potom riešime financie.

Tak to bolo aj v tomto prípade. Verili sme, že Boh má pre Sonku niečo lepšie, aj keď sme nevedeli ako to urobí. Túžila prekladať, keďže tento odbor študovala, ale nevidela žiadne možnosti a nemala žiadne referencie. Spolu sme sa však modlili a nahlas o tom rozprávali s našimi priateľmi. Nechápali sme ako, ale počas mesiaca Sonka dostala ponuku prekladať knihy a za pár mesiacov vymenila prácu.

Celé si to vyžadovalo len našu vieru, že Boh vidí naše túžby a má pre nás úžasné veci, ktoré nedokážeme hneď očami vidieť.

 

 

Spoločná služba

Počas druhého roka nášho manželstva sme sa rozprávali, že by bolo úžasné nejak spoločne slúžiť v Cirkvi. Obaja sme dosť rozličné typy a tak sa naše služby dosť rozdeľujú – kým Lukáš sa v spoločenstve venuje marketingu a líderstvu, Sonka zas službe deťom a osobnému pastierstvu s ľuďmi. Sme iné typy osobností, čo si obaja uvedomujeme a vieme že sa navzájom dopĺňame a okresávame – Lukáš je dominantnejší extrovert, Sonka submisívnejší introvert (aj keď sú výnimočné dni keď sa to vymení 😊 ). V takomto rozložení sme nevedeli, ako by sme spoločne mohli slúžiť v Cirkvi.

No rozhodli sme sa za to jednoducho spoločne modliť – a prosiť Pána aby nám otvoril dvere pre nejakú spoločnú službu. Reakcia prišla krátko na to, aj keď sme si to v tej chvíli nespájali s tou modlitbou – dostali sme pozvanie prísť povedať niečo o čistote a identite pre mladých ľudí. Počas toho času sme si uvedomili, že vďaka našim siedmym rokom chodenia v čistote máme čo mladým odovzdať a boli sme z toho času nadšení.

Nevedeli sme však, že toto bola Božia odpoveď na našu modlitbu – preto sme sa ďalej modlili za našu spoločnú službu. Situácia sa však zopakovala – hneď na druhý deň sme dostali ponuku prednášať o vzťahoch pre mladých. Vtedy sme pochopili, že Pán Boh nás asi naozaj vypočul a otvoril dvere v tejto oblasti.

Odvtedy sme prednášali na desiatkach miest po celom Slovensku, na letných festivaloch, v spoločenstvách a farnostiach, na základných a stredných školách. Naša služba zasiahla tisíce ľudí priamo na prednáškach a ďalšie tisíce cez sociálne siete. Vydali sme vlastnú knižku, ktorej sa viac ako polovica nákladu (3000) predala za jeden rok.

Nič také sme nikdy neplánovali, keď sme spolu chodili ani ako manželia. Len sme sa raz rozhodli – „Pane sme tu, chceme ti spolu slúžiť, použi si nás.“ A on si nás použil. Stačilo počúvať svoje srdce.



Komentáre