Náš príbeh – Rišo a Marta (Vašečkovci)

Pochádzame z tradičných katolíckych rodín. Rišo zo sídliskovej rímskokatolíckej, Marta z dedinskej gréckokatolíckej. Obaja sme z piatich detí. Rišo je najstarší a má štyri mladšie sestry. Martuška je štvrtá a má dvoch starších bratov a jednu staršiu a jednu mladšiu sestru.

Rišo: Bratislava je od Červenej Vody vzdialená vyše 400 kilometrov. Prvýkrát v živote sme sa s Martuškou videli ako čerství maturanti v júni 1992 v Prešove počas prijímacích skúšok na vysokú školu. Ja som si ako osemnásťročný chalan samozrejme so záujmom obzeral potenciálne spolužiačky. Všimol som si aj Martušku a zaradil som si ju do kolónky „Môže byť“. Ona si ma všimla tiež. A zaradila si ma do kolónky „V žiadnom prípade!“

Ako Bratislavčan som totiž vystupoval – na východniarske pomery – veľmi sebavedomo. A Martuška navyše nikdy nechcela chlapca z mesta. Takže žiadna láska na prvý pohľad.

Oboch nás však prijali a stali sme sa spolužiakmi na teologickej fakulte v Prešove. Obaja sme prežili vyliatie Ducha Svätého a začali sme sa stretávať v rámci širšieho spoločenstva mladých kresťanov. Bližšie sme sa spoznali… a zaľúbili sme sa do seba. Počas tretieho ročníka sme začali spolu chodiť (11. decembra 2019 to bude už štvrť storočia) a krátko po promóciách sme sa 19. júla 1997 zobrali.

Ľudia sa ma často pýtajú: „A ako si vedel, že je to tá pravá?“ Ten moment, keď som vedel, že je to určite tá pravá, si pamätám úplne presne. Stála po moje pravej ruke. Povieval osviežujúci vánok po letnom dáždiku. Pred nami boli schody a výhľad na obec, v ktorej vyrástla. Ja som mal na sebe oblek a ona biele šaty. Za nami bol kostol, v ktorom sme si pred pár minútami sľúbili „Budem ťa milovať a ctiť a nikdy ťa neopustím“. A vtedy som už vedel na sto percent, že to je tá pravá. Žena, ktorú mám celý život milovať. Moja žena.

Ešte pred štátnicami a svadbou sme sa modlili a prosili Pána, aby nám ukázal, kde mu máme slúžiť a Boh nám odpovedal – dostali sme ponuku ísť do Žiliny. Hoci sme mali aj iné, reálnejšie vyzerajúce ponuky, pri modlitbe za túto vec sme vnímali pokoj a uistenie, že Žilina je to miesto, kde nás chce mať Boh. Z ľudského hľadiska to vyzeralo veľmi zvláštne: Nemali sme tam bývanie, ja som mal len ústny prísľub práce a Martuška nemala zabezpečené nič. Do Žiliny sme prišli s dvoma ruksakmi 2. septembra 1997. Boh sa v priebehu pár dní postaral o naše bývanie (veľmi pekné a zároveň lacné), obaja sme v krátkom čase získali prácu. A to všetko bez veľkého vybavovania.

Postupne sa za nami prisťahovali ďalšie páry z nášho študentského života. Naša túžba prežívať kresťanský život v spoločenstve neprestávala. Bývali sme v prenajatých bytoch, stretávali sme sa na modlitbe a zdieľaní, spoločne sme organizovali otvorené modlitebné stretnutia s vyučovaním Božieho Slova a víkendové duchovné obnovy. Našim snom však bolo bývať ako komunita. Hľadali sme teda väčšie voľné objekty, najmä cirkevné budovy. Boží plán bol však iný. Časom sme pochopili, že máme stavať niečo nové. Nakoniec, naše spoločenstvo má názov Nový Jeruzalem. Ten nám „prischol“ počas vysokej školy. Tak sa totiž volali stretnutia pre študentov, ktoré sme viedli.

Začali sme teda hľadať pozemok niekde v blízkom okolí Žiliny. Písal sa rok 2000 a ceny boli vzhľadom na naše príjmy stále vysoké. Tak sme sa vytrvalo modlili a hľadali ďalej. Jeden jesenný deň sme sa boli pozrieť na krásnu zelenú lúku nad malinkou dedinkou menom Marček asi deväť kilometrov (a pätnásť minút autom) od centra Žiliny. Bol odtiaľ krásny výhľad, slnko sa vznášalo nad Váhom. To miesto sa nám pozdávalo. Len tá cena. Nebola najhoršia, ale toľko sme nemali. Tak sme sa s predávajúcim dohodli, že sa ešte rozhodneme a ozveme sa mu.

O pár dní sme sa stretli na spoločnej modlitbe. Zhovárali sme sa o pozemku a intenzívne sme sa za to modlili. Počas modlitby sme si pýtali od Pána slovo do tejto situácie. Keď sme si otvorili Písmo, boli tam slová: „Milosti Pánovej plná je zem“ (Ž 33,5). Rozumeli sme tomu tak, že Pán nám chce tento pozemok požehnať. Prosili sme ho ale o potvrdenie. Ak ho máme kúpiť, potrebujeme, aby predávajúci spustil z ceny. Tak sme sa dohodli, že po modlitbe jeden z nás zatelefonuje dotyčnému a oznámi mu, že pozemok berieme, ale za nižšiu cenu. O presnej sume sme však nehovorili. Jeden brat teda vzal telefón a volal. Predávajúci sa ho opýtal, akú sumu by sme boli ochotní zaplatiť. Keď náš brat vyslovil cifru, všetkým nám skoro zabehlo. Bola to zhruba tretina požadovanej sumy. V telefóne bolo chvíľku ticho. Potom sa ozvalo: „No, to je trochu málo. Ale som vám ho ochotný dať za …“ a muž vyslovil sumu, ktorá bola vo výške štyridsaťpäť percent pôvodne požadovanej. O krátky čas sme podpísali zmluvu, zaplatili a stali sa majiteľmi pozemku.

Postavili sme si na ňom – z veľkej časti svojpomocne – komunitnú radovku. Každá rodina má svoj vlastný dom. Takéto bývanie má svoje úskalia, ale susedov by som určite nemenil. Je to výborná príležitosť zažívať skutočnú a veľmi praktickú vzájomnú kresťanskú lásku, vydávať si navzájom svedectvo rodinného života a povzbudzovať sa. Bývame tam od roku 2002.

V roku 2011 ma oslovili s ponukou kandidovať do parlamentu. Po modlitbe s Martuškou a s ďalšími som súhlasil a v marci 2012 som bol zvolený za poslanca Národnej rady. A v roku 2016 opäť.

Povolanie poslanca so sebou prináša mnohé zmeny a obmedzenia. Pre mňa osobne je najťažšou častá odlúčenosť od rodiny. Keď zasadá parlament, znamená to pre mňa „týždňovku“ v Bratislave. Učíme sa túto situáciu zvládnuť. Čas, ktorý máme k dispozícií, využívame oveľa intenzívnejšie. Snažíme sa prežívať ho aktívne – porozprávať sa spolu, zahrať sa, ísť niekam. Niekedy zoberiem samostatne iba jedno z našich detí a venujem zo dve hodinky len jemu. Rovnako sa usilujeme vyhradiť si špeciálny čas len pre nás dvoch s Martuškou.

Keď som sa pri tvorbe tejto brožúrky Martušky opýtal, ktorý náš príbeh sa jej páčil najviac a s ktorým by sa chcela podeliť s čitateľmi, bez dlhšieho váhania odvetila: „Oáza na Orave.“ Súhlasím. Myslím, že tento príbeh z roku 2016 veľmi dobre vystihuje naše manželstvo i rodinu a Božie pôsobenie v nás a medzi nami.

Začiatkom spomínaného roku nás oslovili, či by sme sa ako rodina v lete nezúčastnili 15 dňových duchovných cvičení Hnutia Svetlo-Život Oáza na Orave. Deti by boli účastníci programu pre deti a mladých, Martuška by mala na starosti modlitebnú službu a ja by som mal každý deň prednášku na Biblickej škole.

Odpovedali sme, že sa za to budeme modliť. Keď sme to predostreli deťom, dvom z nich sa to príliš nepozdávalo. Nechcelo sa im. S Martuškou sme im vysvetlili, že nám sa to zdá veľmi dobrá ponuka pre celú rodinu, a že by sme tam chceli ísť, ale nebudeme to lámať cez koleno. Rozhodujúce je, čo povie Pán. Podľa nás by to bolo určite dobré, ale pôjdeme do toho, len keď budeme spolu vnímať, že je to Božie. Budeme sa teda za to modliť.

Asi tri týždne sme sa za to osobitne modlili pri každej večernej modlitbe. Hoci to tak nerobíme vždy a ani automaticky, po troch týždňoch som vnímal, že je čas, aby sme prijali Božie Slovo k tomuto rozhodovaniu zo Svätého Písma. Tak sme zobrali Písmo, krátko sme sa pomodlili k Duchu Svätému a otvorili ho.

Bola tam pasáž, v ktorej sa anjel prihovára svätému Jozefovi, konkrétne slová: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Chvíľku sme ešte nechali v tichu doznieť tieto slová a potom som sa opýtal rodiny, ako ich vnímajú a či im niečo hovoria vzhľadom na naše rozhodovanie. Spoločne sme usúdili, bez ohľadu na to, aký mal kto názor, že Boh nám ukazuje, že sa nemáme báť tam ísť, že to nie je len ľudský nápad a plán, ale že je to z Ducha Svätého.

A aj bolo. Teraz to už vieme, vtedy sme tomu mohli ešte len uveriť. Tých 15 dní bolo veľmi požehnaných.

Martuška: Na Oázu som prichádzala veľmi vyčerpaná. Zbaliť šesťčlennú rodinu na 15 dní, bez možnosti prania, bolo celkom náročne. Plus stále som sa obávala, ako budú reagovať naše deti, ktoré sa až tak veľmi netúžili tej Oázy zúčastniť. No teraz, s odstupom času, musím konštatovať, že to boli jedny z najlepších dní v mojom živote.

Asi ešte nikdy som tak silno nezažila, čo dokáže s človekom urobiť Božia prítomnosť. Napriek tomu, že som na Oáze dobre nespávala (mám zdravotné problémy a zlé znášam nové miesta), nebola som nervózna, ani nepríjemná. Práve naopak. Boh ma premieňal zvnútra. A ja som mala silu byť k dispozícií, silu byť milá a ochotná, silu usmievať sa a byť spokojná. Nebolo to zo mňa. Boli to hodiny v kaplnke pred Ježišom v Eucharistii. Mala som možnosť zažiť, čo dokáže modlitba. Nielen u mňa, ale aj u ďalších účastníkov oázových duchovných cvičení, detí i dospelých.

Začali sa lámať všetky veci, ktoré boli doposiaľ problémové. Začali sa diať uzdravenia. Nielen duchovné, ale aj telesné. Deti nám s nadšením rozprávali ako sa po modlitbe uzdravilo jednému človeku koleno, s ktorým bol na operácii a ktoré nemohol vôbec zohnúť. A tých kolien a iných vecí bolo oveľa viac.

Uzdravovali sa aj naše vzťahy. Najmä vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Bolo to veľmi silné a mnohí sme si aj poplakali. Od šťastia a dojatia. Najdôležitejším ovocím modlitby však bolo oživenie a posilnenie viery, osobného vzťahu s Bohom.

Bol to naozaj požehnaný čas. A odvtedy spolu s Riškom snívame, aby sme mali aj doma k dispozícií kaplnku.

Špeciálne miesto, kam sa človek môže uchýliť, keď chce byť pred Pánom, v jeho prítomnosti.

Rišo: Martuška sa počas tých 15 dní naplno nasadila do modlitebnej služby pre ľudí. Celé hodiny sa striedali so zopár ďalšími ženami na adorácii v kaplnke, ale aj v príhovornej modlitbe za ľudí, ktorí o to požiadali.

Manželku som mal v kaplnke, deti mali svoj program (boli sme spolu v jedálni, na sv. omši a vo voľnom čase) a ja som teda mohol písať. Istý čas som venoval samozrejme osobnej modlitbe, príprave na biblickú prednášku a samotnej prednáške. Počas zvyšného času som za tie dva týždne stihol napísať podstatnú časť knihy „A nikdy ťa neopustím“. Celkom ma inšpirovalo aj to, že sme boli v Oravskej Polhore, najsevernejšej obci na Slovensku, v krásnej prírode pod Babiou Horou, len kúsok od miesta, kde P.O. Hviezdoslav napísal svoje dielo „Hájnikova žena“.

Keď sme sa na konci Oázy zdieľali, čo nás na nej najviac oslovilo, odpovedal som: „Mňa najviac fascinovalo, aká dobrá je moja žena.“ A potmehúdsky som dodal: „A stačilo len šesť hodín modlitby denne!“ Iste, boli v tom aj iné veci, ale myslím, že tá modlitba, čas v Božej prítomnosti, zapôsobila najviac. A skrze Martušku aj na mňa, deti a ďalších účastníkov.

Keď som teda videl, čo to robí s mojou ženou (a s nami všetkými), pochytila ma veľká túžba vybudovať si takú modlitebnú kaplnku aj u nás v Marčeku. Túto túžbu, tento sen, stále nosím v srdci a verím, že vo svojom čase sa naplní. Hľadám miesto, kde by sme ju v blízkosti našej komunitnej radovky mohli postaviť. Keď sme boli v roku 2017 v Izraeli, priniesol som si odtiaľ kúsok čierneho sopečného kameňa z brehu Genezaretského jazera, z miesta, kde Ježiš povedal Petrovi: „Ty si skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev…“ Mám ho odložený a dúfam, že čoskoro z neho bude základný kameň našej kaplnky.

Aby sme sa však modlili, s tým nepotrebujeme čakať až na kaplnku. Musím povedať, že Martuška je veľmi verná v modlitbe aj doma a každý deň ju vidím, ako si (prevažne hneď) ráno sadá s Bibliou a s kávou ku krbu a poctivo sa modlí. Už tým nakazila aj mňa. V poslednom čase tam sedávame spolu (keď som doma) a potichu zotrvávame s Pánom na modlitbe.

Martuška musí zo zdravotných dôvodov každodenne cvičiť. Úplne ma dostalo, keď som sa dozvedel, že si zaumienila, že cvičiť bude až vtedy, keď bude mať za sebou osobnú modlitbu! Lebo, že keď jej telo potrebuje telesné cvičenie, jej duch o nič menej nepotrebuje modlitbu. A tak sa modlí a potom cvičí. Oboje s veľkou vytrvalosťou. Ak občas niekedy niečo vynechá (ale naozaj len občas), tak je to práve cvičenie. Modlitbu prakticky nikdy.

Na záver ešte jedno krátke svedectvo. Neplánoval som byť učiteľom, ale stal som sa ním. A už vôbec som si nemyslel, že budem niekedy poslancom. Ale už ako chlapec na základnej škole som sníval o tom, že budem spisovateľom. Pokladal som to však za nereálne. Dnes mám štyridsaťšesť a som autorom šiestich kníh a desiatich brožúr s celkovým nákladom blížiacim sa pomaly k stotisícom výtlačkov.

Boh je dobrý Ocko. Nebojte sa mu dôverovať! On pozná vaše srdcia a chce vás urobiť skutočne šťastnými. „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce“ (Ž 37,4).

Už od čias, keď sme s Martuškou spolu chodili, nás sprevádza Božie Slovo z knihy Tobiáš. V nej je aj táto modlitba: „Ty si stvoril Adama a utvoril si Evu, jeho ženu, aby mu pomáhala a podporovala ho. Z oboch vzišlo celé ľudské pokolenie. Ty si povedal: „Nie je dobre človeku samému; urobme mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Teraz si beriem túto moju sestru s čistým úmyslom. Zmiluj sa dobrotivo nado mnou i nad ňou, aby sme sa spoločne dožili staroby“ (Tob 8,6-7). Toto je moja túžba a moja modlitba: Dožiť sa spolu s Martuškou šťastnej staroby.

Verím, že tie najlepšie časy nás ešte len čakajú! O čo sa opiera táto moja viera? O Božie Slovo, ktoré sme si vybrali ako citát na svadobné oznámenie: „Ako sme si obaja prisahali v mene Pánovom, Pán bude medzi mnou a tebou, medzi mojím potomstvom a tvojím potomstvom naveky“ (1Sam 20,42).