Návod na dobrú modlitbu: Ako na to?

Celý život sa učíme modliť. Vieme, ako na to? Aké druhy modlitby máme? A má pri modlitbe nejakú úlohu aj telo? Skúsme spoločne nájsť odpovede na tieto otázky. V tomto hľadaní nám pomôže Katechizmus Katolíckej cirkvi a dominikán Irenej Fintor.

„Jedinou cestou kresťanskej modlitby je Kristus. Či je naša modlitba spoločná, alebo osobná, ústna, alebo vnútorná, má prístup k Otcovi len vtedy, ak sa modlíme v Ježišovom ‚mene‘,“ píše sa v Katechizme Katolíckej cirkvi (čl. 2664). Ten ponúka aj veľmi peknú definíciu, že „modlitba je životom nového srdca a má nás oživovať v každej chvíli“ (čl. 2697).

Boh nás vedie rôznymi spôsobmi aj v modlitbe a každý z nás mu odpovedá rôznym spôsobom a prejavom svojej modlitby. Katechizmus definuje tri hlavné formy modlitby – ústna modlitba, rozjímanie a kontemplatívna modlitba. „Toto starostlivé zachovávanie Božieho slova a bedlivé zotrvávanie v Božej prítomnosti robí z týchto troch foriem silné chvíle života modlitby,“ čítame v ňom (čl. 2699).

Ústna modlitba

Tento druh modlitby dostáva svoju formu skrze vnútorne či navonok vyslovované slová. Katechizmus hovorí, že táto modlitba je nevyhnutnou zložkou kresťanského života. Môžeme sa modliť modlitby ako Otče náš, Zdravas´, Mária, ruženec (čo je však aj kontemplatívna modlitba) alebo aj rôzne iné formy modlitby či pobožnosti (litánie, krížová cesta…), každému je blízke niečo iné. Prihovárame sa za niekoho, prosíme, odprosujeme či ďakujeme. Ale takisto aj hovoríme Ježišovi o tom, čo prežívame, čo nás trápi, s čím si nevieme rady, alebo čo nás teší a za čo sme vďační.

Rozjímanie

„Rozjímanie (meditácia) je predovšetkým hľadaním. Ľudský duch sa usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského života, aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán,“ túto definíciu rozjímania nachádzame v Katechizme (čl. 2705). Pri rozjímaní nám môže byť nápomocné najmä Sväté písmo (obzvlášť evanjeliá), liturgické texty, duchovná literatúra, ikony, ale aj Božie stvorenstvo. Známou je aj modlitba lectio divina – meditatívne čítanie Písma, ktoré je sprevádzané modlitbou. Dôležitá je v tom celom pravidelnosť a otvorenosť srdca.

Kontemplatívna modlitba

Vrcholom je kontemplatívna modlitba. Je to dar, milosť. Svätá Terézia z Avily povedala: „Podľa môjho názoru kontemplatívna modlitba nie je nič iné ako dôverný priateľský styk, v ktorom sa často zdržiavame sami s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.“ Aj pri tomto druhu môžeme rozjímať, ale svoj pohľad upierame na Pána. Je to modlitba Božieho dieťaťa, odovzdanie sa do Otcovej vôle a hlbšie spojenie s Ježišom. Už nepotrebujeme veľa slov, ale spočívame v Bohu. Katechizmus hovorí, že je to „pohľad viery upretý na Ježiša“. Spomína udalosť zo života svätého farára z Arsu, ktorý videl sedliaka, ako sa modlil pred svätostánkom. Keď sa ho Ján Mária Vianney pýtal, čo tam robí, sedliak mu odpovedal: „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa.“

Má telo svoju úlohu pri modlitbe?

Máme sa vôbec zaoberať úlohou tela pri našej modlitbe? Je to dôležité? Rozhodne áno, vraví brat Irenej Fintor, OP. Dominikán vysvetľuje, že „telo má základnú rovinu práve vo sviatku Vianoc, keď sa Slovo telom stalo. Zároveň aj pri stvorení sveta, keď Boh stvoril svet, tak sa naň pozrel a videl, že je dobrý“. Zdôrazňuje, že mnohí radšej uprednostňujú dušu, lebo nie sú napríklad spokojní so svojím telom alebo zažili nejaké utrpenie, avšak „spojitosť duše a tela v prostredí viery je veľmi dôležité – aj pomenovanie, že telo aj duša sú dobré, aj človek je dobrý“.

Dominikáni majú vo svojej tradícii deväť spôsobov modlitby svätého Dominika a všetky sú do veľkej miery spojené s nejakým telesným úkonom. Brat Irenej pomenúva niektoré z nich: „Jedna je, že Dominik je v predklone pred ukrižovaným Kristom, akoby mu vzdával vďaku. Ďalšia, že Dominik leží na zemi. A iná, že je vystretý postojačky a nad sebou má zopnuté ruky v podobe šípu.“ Prečo práve šíp? „Pretože jeden z dôležitých prvkov našej teologickej tradície je, že ľudia potrebujú mať cieľ, zameranie. A definícia hriechu je, že človek míňa cieľ. Jedna z veľmi pekných foriem toho, ako si pripomenúť, že ak nechceme hrešiť, minúť sa cieľu, ale zamerať sa na nejaký cieľ a za ním kráčať, tak je to niekedy dobré vyjadriť fyzicky. Preto je Dominik v postoji šípu. To sú veci, ktoré si je dobré nielen mentálne uvedomovať, ale niekedy ich aj ‚zahrať‘, napodobniť nejakým fyzickým gestom, prejavom.“

Ďalej dodáva, že telo a duša boli stále prepojené. „Vo východnej tradícii existujú takzvaní hesychasti – hesychia je z gréckeho dýchanie, dych. Boli to východní ortodoxní mnísi, ktorí sa učili neustálej modlitbe – napríklad Ježišova modlitba –, aby sa to stalo prirodzeným v biologickom aj mentálnom prežívaní, aby sa to spojilo.“ Spomína aj úlohu tela v západnej tradícii, napríklad pri najčastejšej praxi – putovaní. „Po prvé preto, že pohyb človeka v prostredí, ktoré mu nie je bežné, oslobodzuje od konštruktov, v ktorých neustále rozmýšľa. Po druhé samotný pohyb vzbudzuje v človeku pocit odľahčenia. Nie nadarmo sa pri športe vyplavujú endorfíny, čo je pozitívne vnímanie seba aj tela, aj celého nastavenia. Toto všetko uvoľnením človeka disponuje na to, aby sa dokázal stretnúť aj so sebou vo svojom vlastnom vnútri, aj s Bohom. Putovanie a nočné bdenia disponujú človeka na hlbšie vnímanie seba samého a tak ho aj otvárajú pre duchovnú realitu,“ dodáva.

 

Dominikán Irenej Maroš Fintor: Pôst nám pomáha objaviť, akí pred Bohom skutočne sme