Nechať sa objať
Vaše dieťa dostalo ďalší skvelý nápad na hru, napríklad ohadzovanie sa kameňmi. Alebo sa chce hrať s nožom či jesť piesok. Možno stačí, že je choré a za ten svet si vami nechce nechať pomôcť. A vy v tej chvíli viete, že ten rev a krik vášho dieťaťa a skutočnosť, že vaše nervy zostarnú o desať rokov, skrátka stoja za to, aby bolo v poriadku. Pozná to každý rodič, ktorý chce svojmu dieťaťu skutočne dobre. A pozná to aj Boh Otec.
Autor: Patrícia Kováčiková je študentkou Kolégia Antona Neuwirtha
Pete Greig, zakladateľ modlitebného hnutia 24-7 a autor niekoľkých kníh o modlitbe, hovoril raz na jednej konferencii o téme nevypočutých modlitieb a Božej blízkosti. Na ilustráciu použil príbeh zo svojho života.
So ženou sa im narodilo druhé dieťa. Zdravotný stav jeho ženy bol však natoľko vážny, že sa o bábätko staral primárne on. Jeho malý synček zle spával a v noci sa často budil. Jedného dňa dostal kiahne. Malé svrbiace vyrážky mal po celom svojom drobnom telíčku vrátane očných viečok. Krémy z lekárne vôbec nezaberali. Jediné, čo mohol jeho otec v tých chvíľach robiť, bolo držať ho v náručí a prechádzať sa s ním po dome. A jediné, čo mohol urobiť jeho synček, bolo iba plakať a plakať a nechať sa svojím otcom utešiť.
V tej chvíli bolo zbytočné svojmu malému synovi vysvetľovať, že takto sa človek v skutočnosti normálne necíti, že to nebude trvať večne. Bolo zbytočné hovoriť mu o tom, aké je vlastne dobré, že tie kiahne dostal, lebo bude mať po zvyšok života voči nim imunitu. Nebolo možné vysvetliť mu to tak, aby tomu porozumel. Jeho bábätkovský mozog by koncept imunity nebol schopný pochopiť. Nebolo nič, čo by mu v jeho hlavičke naznačilo, že na jeho situácii by mohlo byť vôbec niečo dobré.
Do nášho vzťahu s Bohom prídu takéto chvíle. Chvíle, keď je naše srdce zlomené. Chvíle, keď nebudeme rozumieť, prečo sa deje to, čo sa deje, a prečo práve nám. Prečo nedostávame to, o čo prosíme a dostali sme, o čo sme neprosili. Nebudeme rozumieť Božej láske. Neuvidíme nič, absolútne nič dobré na situácii, v ktorej sa ocitneme.
V takých chvíľach zväčša nie sme schopní porozumieť. Náš mozog je oproti tomu Božiemu možno taký, aký je ten bábätkovský oproti nášmu. A možno ešte menší. Na tom nezáleží. Sú to tie chvíle, keď potrebujeme Otcovo objatie a útechu najviac. Môžeme kričať, môžeme plakať, nemusíme rozumieť. Môžeme sa spolu s Ježišom pýtať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Môžeme Bohu zúfalo vyčítať: „Prečo sa nesmiem hrať s tým hlúpym nožom? Prečo som dostal kiahne, o ktoré som neprosil?“
Pozrime sa na toho, ktorý bol úplne Bohom a zároveň človekom par excellence. Pozrime sa na Ježiša. Hrdinu ľudských dejín by sme si v ideálnom prípade asi ťažko predstavovali čeliť krutému osudu práve tak, ako ho nachádzame čeliť mu v Getsemani či na Golgote. Iba ľudská slabosť a úplná odovzdanosť Otcovej vôli. Kristus sa rozhodol dať nám práve takýto príklad.
Preto pokojne kričme a plačme. Dovoľme si byť ľuďmi. Hlavne sa od Otca neodťahujme. Je prítomný a vie. Otec vie, že po tom všetkom príde zmŕtvychvstanie.