TOP

Nedá mi, aby som nekázal!

Na tri rovnaké otázky o kázaní nám odpovedali diakon Michal Barniak a skúsený kazateľ s viac ako štyridsaťročnou praxou páter Michal Zamkovský CSsR, misionár milosrdenstva. Pýtali sme sa ich:
  1. Je ťažké kázať veriacim? Čo je na tom najnáročnejšie?
  2. Čo by podľa vás nemalo chýbať dobrej kázni?
  3. Čo máte na možnosti kázať veriacim najradšej?

 

 

1. Myslím si, že mnoho ľudí má o kázňach veľmi skreslenú mienku. Asi každý veriaci si niekedy pri počúvaní nejakej kázne povie niečo v zmysle: „Mohlo by to byť aj lepšie. Toto som už počul. Ten kňaz znovu opakuje to, čo minule, je to stále dokola to isté.“ Je ľahké hodnotiť kázeň z tej druhej strany, teda zo strany počúvajúceho. Avšak málokto si uvedomí, že pripraviť si kázeň, ktorá by nebola podobná tým predošlým, s novými myšlienkami, je náročné. V podstate ide o jednoduchú matematiku. Ak má rok 365 dní a káže sa každý deň , tak to znamená pripraviť si 365 kázní s odlišnými myšlienkami a príkladmi. A keďže neradi počúvame to isté dokola, tak na ďalší rok je potrebné pripraviť si ďalších 365 nových kázní. Asi rozumiete, kam tým mierim. Chcem tým len povedať, že je to niekedy náročné.

Okrem tohto je jednou z najnáročnejších vecí na kázaní držať sa toho, čo slovami hlásame. Dokonca sa musím priznať, že niekedy sú pre mňa osobne moje kázne takým zdvihnutým prstom, keď sa musím zamyslieť nad tým, čo som hovoril, a ako to vyzerá v mojom živote. Nikdy by som nechcel dospieť do bodu, keď sa bude o mne hovoriť, že tento duchovný: „Vodu káže a víno pije.“ Je to veľká zodpovednosť a hlavne bázeň, ktorá často sprevádza moje kázanie.

2. Duch Svätý. (úsmev) Myslím si, že je otázne povedať, čo je to dobrá kázeň, keďže už z praxe viem, že vďaka ľudskej rozmanitosti pováh a osobností sa jedna kázeň môže mnohých ľudí dotknúť a mnohých zas nemusí. Dokonca svedectvá kňazov hovoria, že po niektorých kázňach, ktoré považovali za menej podarené, im niekto poďakoval za dobrú kázeň v duchu: „Pán farár, dnes ste to vystihli. Mal som pocit, že to hovoríte o mne, a veľmi tie veci sedeli presne na mňa!“ A inokedy je to naopak. Myslíme si: „Aká super kázeň. Dnes sa mi to podarilo.“ A ono je to presne naopak – žiadna odozva.

Práve kostol a svätá omša by mali byť priestorom na povzbudenie a načerpanie síl do každodenného života. Veď predsa tam sa máme stretnúť s otvorenou náručou svojho milujúceho Otca.

 

3. Najväčším potešením pri kázaní je pre mňa možnosť podeliť sa o nejaké myšlienky o Bohu s inými ľuďmi. Je to presne ako v tom podobenstve o stratenej minci. Keď ju človek objaví, musí sa o tú radosť podeliť s inými, alebo ako by Pavol povedal: „Nedá mi, aby som nekázal!“ V podstate ide o prirodzenú túžbu v srdci každého človeka – deliť sa o radosť.

A taktiež ma vie potešiť, keď sa niekoho dotkne nejaká myšlienka z mojej kázne. Je to pre mňa také malé potvrdenie toho, že to nebolo len z mojej hlavy, ale pôsobil tam aj Duch Svätý, ktorý si ma použil na to, aby sa dotkol niekoho srdca. Koniec-koncov, to je asi jeden z hlavných zmyslov kázne – aby sa cez ne dal Bohu priestor dotknúť sa našich sŕdc.

diakon Michal Barniak

 

 

 

1. Na jednej strane sa zdá, že dnes je ťažšie kázať v kostole ako kedysi, lebo veriaci majú prístup k mnohým informáciám, sledujú na internete mnohé články, príhovory a ťažko je ich osloviť niečím novým. Na druhej strane však treba priznať, že dnes sa už požaduje iný spôsob kázania ako kedysi, keď sa používali dva, tri dlhšie príklady a k tomu nejaké mravné poučenie. Dnes je pri svätej omši homília súčasťou bohoslužby a má to byť skôr aktualizácia Božieho slova a povzbudenie vo viere. A práve tá aktualizácia – teda, čo nám chce povedať Pán dnes svojím slovom –, to je v homílii kľúčové. Tu je potrebné, aby kňaz počúval a bol vnímavý na Božie slovo a tiež počúval a bol blízko ľuďom. Tak to bolo v živote svätého arského farára, a preto boli jeho kázne jednoduché, trefné a účinné. Svätý Ján Vianney bol blízko ľuďom, počúval ich, miloval a sprevádzal povzbudivým slovom v spovednici i pri oltári.

 

2. V poslednom čase skúmam u seba aj u iných, či daná kázeň nesie ohlasovanie evanjelia – teda kerygmu, ktorá prebúdza vieru – alebo je to len poučovanie a moralizovanie. Samozrejme, že niekedy je potrebné v kázni aj nejaké to poučenie a napomenutie, ale ono nesmie prekryť „dobrú zvesť“ o Bohu, ktorý nás v Kristovi zachránil od večnej smrti. Aj keď sa zdá, že hlásať kerygmu je také jednoduché, nejde to bez osobnej viery a vlastného svedectva. Dobrá kázeň teda potrebuje aj svedectvo radostného hlásateľa. A tu je často problém. Na otázku, čo je najťažšie v kňazskom živote, arský farár odpovedal: „Depresia.“ Otázka je, ako ju prekonávať a neprenášať na veriacich.

Ako mi povedal istý laik, kázeň je úžasná príležitosť osloviť ľudí, ktorí sú na to otvorení, lebo ich už pripravilo počúvanie Božieho slova a úvodné obrady omše. Je to ako nepremeniť pokutový kop. Aj my kňazi potrebujeme počúvať ozveny veriacich na kázne a poučiť sa, vzdelávať. Počul som, že kňaz, ktorý nečíta náboženské knihy, sa vážne prehrešuje. Pri oltári sme oblečení v ornáte a hovoríme v osobe Krista, a to je vážne. Nemusí byť kňaz žiaden Lumen, ale ľudia vybadajú, či prináša „Boží oheň na túto zem“ alebo studenú sprchu.

 

3. Chcem povedať, že stále mám radosť, keď sa môžem ľuďom prihovoriť a prinášať evanjelium. Ono je ľuďom dneška potrebné ako soľ. A, samozrejme, ako misionár milosrdenstva som Svätým Otcom poverený ohlasovať a približovať ľuďom nádherné Božie milosrdenstvo. To mi stále prináša radosť a vidím, že aj tým, ktorí ma počúvajú.

páter Michal Zamkovský CSsR, misionár milosrdenstva

 



Komentáre