TOP

Nejesť mäso mi nevadí. Ako sa mám inak postiť?

Mäso pre mnohých ľudí v súčasnosti nie je výnimočným jedlom a mnohí sa dobrovoľne rozhodli byť bez neho v rámci stravovacích návykov. Mať teda pôst od mäsa nie je pre nich žiadna námaha ani obeta. Ako inak sa teda ešte môže dobrý kresťan postiť?

Dobrá otázka si vyžaduje dobrú odpoveď – ale my tú našu začneme z iného konca. Ak chceme totiž nájsť správnu alternatívu pre pôst od mäsa, musíme sa vrátiť k slovíčku „pôst“ až do jeho hĺbky.

Pre nás toto slovíčko zväčša predstavuje formalitu v podobe povinného pôstu na Popolcovú stredu a Veľký piatok, keď je predpísané podľa určeného veku zdržovať sa mäsitých pokrmov a vydržať jeden deň o chlebe a vode. Najesť sa raz za deň dosýta pri dnešnej výdatnosti stravy tiež nie je žiadne ohrozenie na živote, niekedy ani na pohodlí. Pôst teda v zmysle, v akom ho máme prežívať počas tohto liturgického obdobia, musí byť niečím viac, nielen „nejesť niečo“.

 

Pôst je, keď…

Ak by sme mali presne zadefinovať pôst, je to dobrovoľné vzdanie sa nejakého dobra, ktoré nám Boh dáva. Jeho cieľom je podľa definície Cirkvi pokánie – čo v preloženom zmysle slova znamená odstránenie toho, čo je v našom živote, vnímaní, slovách nepotrebné, zbytočné. Len takto objavíme to, čo je skutočne dôležité, podstatné, na čom záleží.

Je to rovnaké, ako keď človek robí raz za čas veľké upratovanie. Nestačí len preložiť niečo nepotrebné z domu na dvor alebo z jednej skrine do druhej. Treba sa radikálne postaviť k tomu, čo vlastníme, a pravdivo všetky veci vytriediť. Stojí to čas a námahu, práši sa pri tom, potíme sa, prenášame, musíme veľa zvažovať a rozlišovať.

Vždy vzniknú dve kôpky: veci, ktoré nepotrebujeme, ale sú funkčné a iným urobia radosť, a veci, ktoré už doslúžili, no z nejakých príčin ich ešte opatrujeme doma. Ďalší postup je jasný: to, čo je použiteľné, posunieme; to, čo je len sentimentálny či z pohodlnosti udržiavaný kus, poputuje, kam patrí. Ten úžasný pocit vzdušnosti, ľahkosti a až hrdinstva po každom upratovaní poznáme.

Rovnaké to je, keď radikálne pozrieme na seba a odstránime zo svojho srdca a života všetko, čo tam zavadzia. Len takto totiž konečne dobre dovidíme na Boha. Pôst sa stáva (znovu)objavením svojho skutočného ja z Božej perspektívy, jeho „opravou“, ako aj opravou a zdokonalením vzťahu medzi mnou a Bohom a tiež medzi mnou a inými. Nech ide o akýkoľvek vzťah, vždy si vyžaduje pokoru a onú „metanoiu“ – teda zmenu života, obrátenie.

 

 

Dobre sa postím, keď…

Takže – vráťme sa späť. Ak má byť pôst niečím, čo ma približuje k Bohu, k sebe samému a iným, ak je klopadlom, ktorým chcem v nevyhnutnej potrebe zosilniť naliehavosť svojej modlitby, tak musí byť očividné, že ma to „niečo stojí“. Pôst nemá byť formalitou, ale skutočným obetovaním sa – vtedy má silu meniť.

Ak je teda pre niekoho mäso v akejkoľvek podobe dennou potrebou alebo je „mäsový fajnšmeker“ – nejesť mäso počas celého Pôstu je skutočným odrieknutím si dobra. Lenže zväčša to tak nie je. Možností, ako sa postiť, však neubudlo len preto, lebo Cirkev oficiálne hovorí o zdržovaní sa mäsitých pokrmov. Veď oných dobier od Boha, ktorých sa môžem zriecť, je nepreberné množstvo. Neveríte? Začnime!

 

Dobre sa postím, keď:

  • … radikálne obmedzím pozeranie televízie, hoci som známy ako „požierač televíznych správ a relácií“ – a svoj čas venujem rodine.
  • … nechám napriek všetkým mediálnym vojnám plávať sociálne siete a prestanem si myslieť, že moje akokoľvek dobre myslené statusy s duchovným či morálnym podtextom ku všetkému a všetkým zachránia planétu. Miesto toho sa viac budem venovať inej „sociálnej sieti“ – intenzívnej modlitbe.
  • … prestanem nahlas všetko komentovať, frflať a pripomínať. Hoci mám dar jazyka a ide mi to, dokonca mám aj trefu pomenovať veci, čo mi často prináša potlesk od okolia (okrem dotknutej osoby). Miesto toho začnem svojím darom jazyka chváliť a oceňovať všetko a všetkých.
  • … nebudem taký nedotklivý na svoj osobný čas, hoci je dobrý a potrebný na relax. Premeriam ho, či sa predsa len nezmenil na povaľovanie, ba až lenivosť. Odrežem z neho toľko, aby som sa mohol miesto toho venovať niekomu, kto sa má v tomto čase ťažko.
  • … nebudem behať pri každom pípnutí k mobilu, aj keď si to obhájim nevyhnutnosťou a slušnosťou odpovedať na esemesku či chat, prípadne nutnosťou zdvihnúť telefón. Miesto toho si vypíšem ľudí, s ktorými tak často komunikujem, a budem hľadať spôsob, ako im nenápadne (bez toho, aby vedeli, kto je autor) pripraviť malé prekvapenie (lebo ich poznám ako staré bačkory).
  • … skúsim spať inak – lebo Boh dáva svojim miláčikom spánok a aj poriadok v ňom. Teda zaľahnem aspoň polhodinu pred polnocou a ráno vstanem skôr (teda okolo šiestej – a začnem deň modlitbou, na ktorú, hm, som si doteraz akosi nevedel nájsť čas). Znamená to, že aj keď mám voľnejší deň, nebudem po ôsmej ráno v posteli.
  • Urobiť si radosť je dobrá vec – ale radosť mám oveľa väčšiu a silnejšiu vtedy, ak si doprajem raz za čas. To nie je každých dvadsaťštyri hodín čipsy, čokoládky, cukríky, koláčiky (a keď ich jem sám, kontrola množstva zlyháva). Preorientujme dožičenie si radosti na niečo iné: do kalendára si naplánuj každý týždeň stretnutie s niekým, koho si dávno nevidel – a k tej príležitosti aj tá kávička či čokoláda so šľahačkou patrí.
  • … prestanem obiehať obchody a zháňať presne tú vec, ktorá mi podľa mňa chýba (a je jedno, či je to oblečenie, hra alebo technická výbava). Teda – niekedy idem do mesta len tak, „čo keby som na niečo natrafil“. Toto zruším. Miesto toho sa dôkladne pozriem na svoje zásoby a vyberiem každý týždeň jednu mne milú, funkčnú a dobrú vec. Túto potichu posuniem tam, kde ju potrebujú.
  • … sa nebudem vrhať na zaručené správy s troma otáznikmi či výkričníkmi v nadpise. Zruším balast a bulvár. Miesto toho raz do týždňa zavolám mame, kamarátovi, človekovi v nemocnici… Niekomu, kto je ďaleko a je sám.
  • … prestanem vzdychať, čo ešte nemám a na čo vraj nie je čas. Sadnem si jeden večer v tichu a pozriem sa na svoje nesplnené výzvy. Chcel som sa naučiť kresliť? Potrebujem ísť do autoškoly alebo na rekondičné jazdy? Už dlho si hovorím, že prečítam túto knihu, ktorú mi odporučil spovedník? Pozývajú ma spievať do nového chrámového zboru, a ja sa stále len vytáčam? Urobím radikálne rozhodnutie a vstúpim do deja.
  • … zruším svoj egocentrizmus. Tým, že sa budem učiť viac počúvať, viac sa vciťovať do iných, viac sa im snažiť porozumieť, viac premýšľať nad tým, ako sa majú – a miesto toho nebudem toľko rozprávať o sebe, o svojich nápadoch a živote.
  • … nebudem hovoriť o tom, ako veľa toho mám. Miesto toho si všimnem, čo kto doma či v práci reálne nestíha pre iné náhle povinnosti, a potichu „zatiahnem“ za neho.

Málo? Ďalšie tipy na dobrý pôst nám spokojne napíšte aj vy.



Komentáre