Nekonečný kruh

A kríž. Síce na ňom nevidno kruh… ale je tam. Kruh lásky. Tej, ktorá neprestáva milovať napriek ranám, bičovaniu situáciou, pľuvancom neprijatia, pokrikom, sprostým slovám, opusteniu, strate dôstojnosti… Tej lásky, ktorá stále znovu a znovu prichádza a jej zotrvačnosť vo vernosti je silnejšia ako všetky výmole života. Nemôže a nevie prestať milovať. Poprela by sa.

Sedím po včerajšom ťažkom večere nad raňajkami, ešte zdrvená tým, čo všetko sa u nás premlelo. Stále mi to príde ako zlý sen, ako niečo, čo je len fikcia a čo sa v rodine a manželstve vôbec nemá stať.

Podráždená, prchká komunikácia nášho papierovo dospelého syna, plná nevďačnosti a neúcty. A potom rozdielny názor môjho manžela na to, ako situáciu riešiť. Takže nás to rozčeslo a otvorilo staré, zle ošetrené rany.

Prišlo mi to ako nekonečný, začarovaný kruh, z ktorého nie a nie von. Nový, nečakaný náraz po inak pokojnom dni udrel a zranil tam a tak, že nebolo možné ignorovať ho alebo len mávnuť rukou. Bolesť, neistota, pocit osamelosti a nepochopenia. Koľkýkrát už?

Chcelo sa mi kričať: „Už dosť!“

Ja viem, ako ma to vždy paralyzuje. Viem, ako ma každá takáto situácia skratu oberá o silu a schopnosť milovať niekoho iného, lebo ma zdrapne pud sebazáchovy. Nie som schopná nechať do seba len tak pribíjať klince, ak vôbec dovolím utrpeniu dôjsť až tam. Bije vo mne poplašný signál, ktorý hovorí, že aj ja mám svoju hodnotu! Kto sa teraz díva na mňa?

Je ráno a ja mlčím.

Náš syn znovu aj pred chvíľou nemal „svoj deň a slovník“. Ale to je jedno, cez koho a ako by prišiel úder.

Prečo to prichádza? Dokola, ako nekonečný kruh?

Vidím pred sebou kolesá nášho auta a aj v duchu vnímam, ako nadskočí celá karoséria, keď nabehnem na výtlk alebo idem poľnou. A predsa… auto zo zotrvačnosti ide ďalej.

Čo je mojou zotrvačnosťou? Tvrdohlavosť? Pud sebazáchovy? Či niečo lepšie, čo vydrží „ísť“ nekonečne, v každom stave?

Kto ma jej dobre naučí?

Kruh na šálke, z ktorej pijem čaj. Niekedy sa obije, ale… slúži ďalej aj so štrbinkou. Alebo moja obrúčka. Koľko výmoľov a jám za našich dvadsaťpäť rokov spolu si pamätá?

A kríž. Síce na ňom nevidno kruh… ale je tam. Kruh lásky. Tej, ktorá neprestáva milovať napriek ranám, bičovaniu situáciou, pľuvancom neprijatia, pokrikom, sprostým slovám, opusteniu, strate dôstojnosti… Tej lásky, ktorá stále znovu a znovu prichádza a jej zotrvačnosť vo vernosti je silnejšia ako všetky výmole života. Nemôže a nevie prestať milovať. Poprela by sa.

Láska je skutočný dokonalý kruh. Lepší, väčší, silnejší ako kruh zranení a ľudskej slabosti. Hojivý a uzdravujúci. Navždy nekonečný, ktorý nezastaví nič. Ak je nesebecká, nezištná… ak je taká, akou miluje Boh. Ak zabúda na seba.

Vtedy aj tie rany a pády, bolesť a samota dostávajú zmysel pre mňa a pre iných, keď nám nimi Boh osádza do okruhu diamanty zrelosti.

Vstávam od stola ešte stíšená, vo vnútri cítim zvyšky včerajšej nočnej bitky o slová a prijatie.

Nekonečný kruh sa, našťastie, ani vo mne neprestal točiť, hoci spomalil. Tak ako Boh neprestal milovať mňa ani iných, aj keď sme včera najviac zranili jeho.

To jeho vernosť môže za to, že s tou trochou mojej sa znova otváram a hovorím „fiat“ všetkému, čo má láska so mnou napriek všetkému riziku urobiť.

Nič sa nekončí, hoci by to občas naša ľudská slabosť chcela ako jednoduchšie a lepšie. Bohom dokonale vymyslený kruh lásky sa točí ďalej.

Našťastie.