TOP

Nemám čas! Naozaj?

„Nemám čas!“ Už ste si to niekedy povedali? Ak áno, potom sú tieto riadky venované práve vám! Všetci viac alebo menej poznáme tento boj. Hovoríme: „Nemám čas!“ Počujeme to zovšadiaľ – od druhých i vo svojom vlastnom vnútri. Je to ako zhubný nádor dnešnej doby. Čo s tým? Čo to o nás druhým hovorí? A vôbec, ako je to s tým časom, naozaj ho nemáme? Čo si o tom myslí Boh? Čo s tým môžeme urobiť? Ako si pomôcť? Ako svoj čas nestratiť?

Kým zase raz bezradne mávneme rukami nad tým, čo všetko sa nám tlačí do programu, kým znovu zalapáme po dychu, keď nás prekvapí nečakaná úloha, pre ktorú práve nemáme voľné políčko v diári, a kým si budeme opäť lámať hlavu nad rébusom, ako toho stihnúť viac než včera, aby sme zajtra mohli stihnúť viac než dnes, na chvíľu sa zastavme a pozrime sa do svojho vnútra.

Naša akútna časová tieseň vyžaduje podrobnejšiu diagnostiku. Stačí, ak si zodpovedne a pravdivo zodpovieme niekoľko kľúčových otázok: Kedy naposledy ste si povedali, že nemáte čas? Komu najčastejšie to zvyknete hovoriť? V akých situáciách? Čo najčastejšie odmietate, pretože nemáte čas?

 

Aké sú tvoje kritériá pri užívaní času?

Odporúčam vám, aby ste si našli chvíľku, ktorú venujete nasledovnej úlohe: Pokúste sa zostaviť si vlastný „časový rebríček“. Na najvyššie priečky umiestnite to, na čom vám v živote najviac záleží, aby ste to stíhali, a postupne smerom nadol ukladajte to, čo je pre vás menej dôležité, v poradí, aké vám diktujú vaše vnútorné postoje. Snažte sa byť pred sebou úprimní, lebo len tak sa dopracujete k cennému poznaniu o sebe. Na koniec rebríčka umiestnite to, čo je pre vás najmenej dôležité, aby ste to uskutočnili, všetko, čo odkladáte na neskôr, čomu sa venujete, len ak zvýši čas, alebo čo napokon ani vôbec nestíhate zrealizovať.

Ak už máte svoj rebríček zostavený, prezradí vám veľa o vašom srdci, o vašich prioritách i o tom, ako hospodárite s časom. Pokiaľ máte v sebe zakorenený zmysel pre zodpovednosť, na vrchole sa pravdepodobne ocitnú vaše povinnosti. Veľmi často tam však máme i naše záľuby, ambície, to, čím sa chceme naplniť, čo chceme dosiahnuť, čo robíme radi a čo nás teší. Sú tam i ľudia, na ktorých nám záleží a sú pre nás nejakým spôsobom atraktívni, radi s nimi trávime čas. V popredí našich záujmov sa môžu vypínať i možnosti, ktoré nám prinášajú zábavu alebo nejakú formu zážitku.

Na vrchol všetkého, čo sa nám ponúka a do čoho možno investovať svoj čas, najradšej umiestňujeme to, čo považujeme za svoje obohatenie, niečo, z čoho máme nejaký zisk. Naopak, na najnižšie pozície záujmu umiestňujeme to, na čom nám záleží najmenej. Môže tam byť všeličo – od úloh, povinností cez rozličné ponuky až po nejakých konkrétnych ľudí, o ktorých až tak nestojíme.

Treba si však položiť otázku, či sme si tam neodložili niečo, čo je naozaj cenné, čoho hodnotu prehliadame, čomu sa nevenujeme dostatočne alebo vôbec, a pritom by sme mali. Môže tam byť nejaký zanedbaný vzťah, rodina alebo záväzok, pred ktorými sme uprednostnili niečo, čo bolo pre nás atraktívnejšie.

Niekedy bez toho, aby sme si to uvedomovali, staviame kariéru alebo vlastnú sebarealizáciu pred svojho životného partnera či deti. Niekedy nás môžu klamať i zdanlivo ušľachtilé pohnútky. Napríklad: Koľkí otcovia a matky sa naplno oddajú službe pre nejaké spoločenstvo alebo farnosť, a pritom zanedbajú starostlivosť o duše svojich vlastných detí, o ktoré majú dbať na prvom mieste?

No pravda o nás je niekedy ešte zdrvujúcejšia. Niekedy sa na posledné miesta v napĺňaní nášho času dostanú i najvzácnejšie poklady. Nie je tam neraz i naša duša? Koľko času venujeme starostlivosti o ňu? Nie je tam i Boh? Nevenujeme mu popri všetkých našich ambíciách neraz len zvyškový čas? Až potom, keď urobím všetko ostatné! Boh predsa počká! Nevenujeme sa modlitbe až vtedy, keď už na sklonku dňa zaspávame od únavy? Vieme sa stíšiť, zastaviť? Alebo sa len naháňame? Čo všetko má v našich životoch prednosť pred Bohom? Ženieme sa za všeličím možným, naháňame sa a namáhame, no naše ciele sú neraz také krátkozraké!

 

Ako je to teda s naším časom? Naozaj ho nemáme?

Nie je to pravda! Máme predsa k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. A dokonca sme na tom všetci rovnako, niet v tomto zmysle medzi nami boháčov ani chudobných. Čas plynie a my máme vždy k dispozícii prítomný okamih na to, aby sme sa rozhodli, čo s ním urobíme. Prečo teda pociťujeme nedostatok času? Prečo sa neraz naň vyhovárame?

 

Nemožno stihnúť všetko!

Denne sme vystavení množstvu ponúk, ktoré k nám prichádzajú zvonka i z nášho srdca. Jestvuje naozaj veľa spôsobov, ako a čím možno naplniť svoj čas. Ak by sme sa usilovali zapojiť sa do všetkého, čo si akýmkoľvek spôsobom robí nárok na náš čas, náš život by sa stal behom o prežitie. Pobehovali by sme od jednej úlohy k druhej, od jednej položky v kalendári k ďalšej, s vyplazeným jazykom a neraz i z posledných síl, bez toho, aby sme si práve prežívaný okamih naplno vychutnali, naozaj ho prežili, zakúsili.

Výsledkom takéhoto narábania s časom by bolo len vyčerpanie a vnútorná prázdnota. Musíme si teda vyberať! Kvalita nášho života závisí práve od tohto rozhodovania: Čomu dám prednosť? Do čoho sa vložím? Do akej hĺbky vstúpim? Čo opomeniem a čomu sa, naopak, budem starostlivo venovať?

 

Investovať svoj čas múdro!

Je nevyhnutné poznať svoj rebríček priorít a vedieť ho prehodnotiť spôsobom, ktorý bude odrážať to, kam sa chcem v živote dostať. Chcem iba prežiť? Chcem si iba užívať? Alebo chcem dozrievať pre plnosť? Ak je náš cieľ v nebi, potom by sa na prvých priečkach nášho rebríčka hodnôt malo vynímať to, čo nám nemôže vziať smrť. Všetko ostatné sa totiž pominie. Čo je teda dôležitejšie ako starostlivosť o našu dušu? Čo je prednejšie ako náš vzťah s Pánom a s ľuďmi okolo nás? Na čom by nám malo záležať viac ako na tom, aby v našom srdci bola a rástla láska?

 

Svoj čas môžeme aj premrhať!

Možno je ťažké si to priznať, ale je to tak. Obyčajne si myslíme, že sme svoj čas využili najlepšie vtedy, keď sme ho preplnili výkonmi. Ak, naopak, relaxujeme, môže sa nám zdať, že tento čas sme nevyužili plodne. V skutočnosti svoj čas znehodnotíme, ak zanedbávame hodnotné veci alebo sa im venujeme len povrchne, akoby z rýchlika. Je to vždy vtedy, keď sa nestaráme dostatočne o svoju dušu, nezáleží nám na jej rozvíjaní, ak sa neusilujeme duchovne rásť. Ak zanedbávame príležitosti vykonať niečo dobré, ak je naším cieľom len obohacovať sa. Ak sme pohodlní a vyberáme si len príjemné záležitosti. Ak uprednostňujeme pominuteľné veci pred tým, čo pretrvá.

 

Čo na to Boh?

Vo svojej ľudskej pýche a túžbe po nezávislosti neraz Boha vo svojich plánoch opomíname, vkladáme ho do zátvoriek, a to i vtedy, keď sa považujeme za dobrých kresťanov. Mnohokrát to robíme bez toho, aby sme to vnímali. Zväčša si svoj čas organizujeme podľa seba, ale nie vždy vieme, ako sa správne rozhodnúť. Pýtame sa Pána, ako si to s naším časom predstavuje on? Zvlášť vo chvíľach, keď sa nám zdá, že ho nemáme dosť?

 

Čas je dar

Nie sme jeho majitelia, nerozhodujeme o tom, koľko ho bude, nemôžeme si k životu pridať ani minútu. Nie sme majitelia času, sme jeho hospodári! Je v našich rukách, čo s ním urobíme. Čas je vzácny – pretože to, ako s ním naložíme, rozhoduje o tom, ako bude vyzerať náš život potom. Naplno ho využijeme len vtedy, keď prináša ovocie pre večnosť. Dostali sme ho pre to, aby sme v jeho plynutí dozrievali pre nebo. Nezabúdajme, že sa postupne míňa, užívajme ho naplno a múdro!



Komentáre