TOP

Nemáme už toho prepychu dosť?

Prehýbajúce sa stoly, pod stromčekom plno hračiek a drahých darčekov, všade pozlátka, ozdoby, prepych. Nemáme toho dosť?

Prežívame druhé najväčšie kresťanské sviatky. Už v októbri (a možno aj skôr) sme začali uvažovať o tom, aké kúpime darčeky. 24. december sa nie náhodou nazýva „štedrý večer“ – štedrosť sa však neprejavuje ani tak v almužne, ako skôr v štedro, ba bohato prestretom stole, materiálnych daroch a pozlátke na všetkom v našich domácnostiach. A nie len na Vianoce… V poslednom čase sa medzi nami vzmáha neduh nevďačnosti, z ktorého vyplýva závisť voči tým, ktorí majú viac a túžba budovať svoje pozemské kráľovstvá – či už počas sviatkov alebo mimo nich.

Najsmutnejšie na tom je, že môžeme počuť z úst mnohých kresťanov sťažnosť, ako málo zarábajú, ako málo si môžu dovoliť, ale ich domácnosti obsahujú minimálne dva televízory, každý člen rodiny má smartfón, tablet aj notebook, v garáži parkujú dve autá a každoročná dovolenka pri mori je už samozrejmosťou. Nevravím, že tieto veci sú zlé, ale prečo potom toľko ponôs na to, ako málo zarábame a ako veľa nám toho chýba ku šťastiu? Kde je skutočný problém?

 

Chudobný Boh

Vianoce sú zrejme jedným z najvhodnejších chvíľ na zamyslenie sa nad vďačnosťou, chudobou, odpútaním sa od materiálneho sveta. Prečo? Pretože Boh – najbohatší zo všetkých – opúšťa majestátny trón v nebesiach a prichádza do maštaľky v zapadnutej dedinke, aby sa daroval svetu. Mohol prísť majestátne, narodiť sa kráľovskému páru, zasadnúť na trón v Herodesovom paláci. On však chce prelomiť zlozvyk ľudí zamerať sa na stvorené dobrá namiesto milovania toho, bez ktorého by ani neexistovali. Avšak už v prvých chvíľach, ba ešte pred narodením na svet, sa stretá s neprijatím, ignoranciou, odmietnutím. Boh prosí o nocľah, prosí o možnosť narodiť sa v slušných podmienkach, a namiesto toho ho posielajú do maštale. Do Betlehema totiž prišlo množstvo pútnikov a hádam nezaplnia miesto manželským párom, ktorý nemá čím zaplatiť, keď vonku čakajú atraktívnejší hostia s mešcami…

 

Ako vyzerá náš Betlehem?

Boh tým istým spôsobom prichádza aj do Betlehema v našom srdci. Ak však náš najväčší záujem bude zameraný na prepych, nikdy si nevšimneme, že okolo na osliatku prechádza nebeská Matka, ktorá túži u nás porodiť Krista. Môže sa to stať aj nám? Môžeme aj my, ktorí navštevujeme pravidelne chrám, na Vianoce spievame koledy a obdarúvame sa dobrými vecami, odignorovať Boha? Verte či nie, hrozí nám to dnes väčšmi než kedykoľvek predtým. Nám, žijúcim vo (aspoň podľa štatistík) veriacej krajine. Ako?

Nezabúdajme na zásadu, že Boh nám pre lepšie veci odopiera dobré, zatiaľ čo diabol nám ponúka dobré veci, aby nás odviedol od lepších. Totižto všetko, čo Boh stvoril, je dobré, veď to pochádza od neho. Ale keď sa zameriame iba na dobré stvorenie, ľahko zabudneme na dobrého Stvoriteľa, ku ktorému nás dobré veci majú privádzať. Mnohí duchovní majstri odmietali aj tie napohľad najlepšie stvorené veci, ak ich neprivádzali bližšie k Bohu. Dnes nie je problém počuť medzi ľuďmi sťažnosti na to, ako si nemôžeme dovoliť to alebo tamto. Avšak naši starí rodičia nemali televízor a oddýchnuť si chodili do lesa k jazeru, zatiaľ čo my sme nešťastní, pretože sused si mohol dovoliť na dovolenke all inclusive, zatiaľ čo my sme mali iba polpenziu. Kedy budeme mať dosť? Kedy sa nasýtime?

 

Začnime žiť chudobu

Je čas radikálne začať žiť chudobu v každom jednom povolaní. Čože? Chudobu? Áno, začni pestovať cnosť chudoby, inak ťa tento svet pohltí a diabol ti zamotá hlavu svojimi hračkami. Ani sa nenazdáš a začneš povoľovať hranice, oslabne tvoja viera a Bohu čoskoro nedovolíš prekročiť prah svojho domu, ale pošleš ho do maštale. Znie to desivo, ale naozaj to hrozí. Treba však tiež správne chápať cnosť chudoby. Každý (podľa svojho povolania a životného stavu) je povolaný prežívať chudobu inak. Rehoľník sa zrieka všetkého majetku. Diecézny kňaz používa všetko to a len to, čo je potrebné pre lepšie šírenie Božieho kráľovstva. Otec rodiny si nesplní sen o kúpe motorky, ale za ušetrené peniaze zaplatí synovi školský výlet. Laik žijúci osamote daruje peniaze, ktoré mu zvýšia, viacčlennej rodine, ktorá len tak-tak vyjde s výplatou. Samotná realizácia chudoby môže mať tisícero tvárí. Základom je však odpútanie od tohto sveta a stvorených vecí. Pamätať na to, že všetko dostávame od Boha požičané a že Pán chce všetko, čo máme, použiť na posvätenie nás i ľudí okolo nás. Znie to možno strašne asketicky a zložito, ale v skutočnosti ide len o zmenu postoja. A tento postoj sa zjavuje v drobnostiach:

Som schopný pozvať niekoho, aj keď viem, že on má viac peňazí? Viem darovať niečo, čo mi je cenné, aby som druhému urobil radosť? Dokážem pomôcť chudobnému nákupom potravín, alebo si radšej uchlácholím svedomie vhodením dvadsiatich centov do čapice? Viem sa zriecť drahšieho modelu telefónu či notebooku a použiť „ušetrené“ peniaze na pomoc tým, ktorí majú menej? Ako sa zachovám, keď sa mi míňajú peniažky a do toho príde nehoda (pokazí sa umývačka riadu alebo rozbijem auto)? Strácam vtedy zmysel, som stratený a nedokážem spať, alebo viem všetko vložiť do Božích rúk a uveriť, že „váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete“ (Mt 6, 32)?

Nebojme sa na prepych odpovedať chudobou. Naše srdce bude slobodné a nikdy neprehliadneme, že na jeho dvere klope Pán a túži sa v nás narodiť.



Komentáre