TOP

Neodpustenie ohrozuje život

Doc. PhDr. Mgr. Patricia Dobríková, PhD. et PhD. prednáša na Katedre sociálnej práce Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Trnave, ako aj na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v predmete pastorálna psychológia. V praxi pracuje ako klinický psychológ v Hospici Milosrdných sestier v Trenčíne. Zaujímalo nás, čo znamená odpustenie a prečo je také nevyhnutné pre život (a dobrú smrť) kresťana.

Môžeme vysvetliť odpustenie skrze etymológiu tohto slova ako „pustiť od (seba)“?

Áno, takto by sme to našli v slovníku. Odpustenie je vlastne oslobodenie. Nielen vinníka, ale aj seba samého. Keď odpustím, oslobodzujem sa od hnevu, zatrpknutosti, nenávisti. Odpustenie prináša pokoj a vnútornú slobodu.

 

S človekom, ktorý mi ublížil, som sa rozhodol nikdy viac nestretnúť. Potrebujem mu napriek tomu odpustiť?

Určite áno, pretože neodpustenie ubližuje najmä tej osobe, ktorej bolo ublížené. Nakoľko odpustenie je jednostranný akt, nepotrebujem ho vyjadriť človeku, ktorý mi krivdu spôsobil. Samozrejme, je ideálne, keď dôjde aj k stretnutiu a vzájomnému zmiereniu. Sú však situácie, keď to nie je z rôznych dôvodov možné. Z toho vyplýva, že odpustiť môžem živým i mŕtvym.

 

Foto z hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne

 

Nie je odpustenie prejav slabosti?

Práve naopak, je to prejav zrelosti človeka.

 

Keď odpustím, neznamená to, že schvaľujem zlo toho druhého? To by nebolo príliš kresťanské…

Nejde o to, že schvaľujem zlý skutok, to určite nie. Aj keď odpustím, mám právo požadovať nápravu – či už ide o vrátenie ukradnutého, alebo navrátenie dobrého mena, ak išlo napríklad o ohováranie. Odpustenie sa obracia na človeka, nie na skutok.

 

V Písme Kristus vyzýva Petra odpustiť sedemdesiatsedem ráz. Nie je to prehnané číslo? Ako to môže dokázať bežný človek?

Stačí sa zamyslieť nad tým, koľkokrát sme už v živote odpustili našim najbližším, hoci aj drobné prehrešky – napríklad rodičia deťom. Keď si to spočítame, tak to bude aj vyššie číslo.

 

Hovorí sa ešte niekde vo Svätom písme o odpustení? Dá sa z Písma vytiahnuť nejaký dôležitý aspekt odpustenia?

Najznámejší príklad o odpustení je podobenstvo o márnotratnom synovi. Tam odpustil otec, sám sebe musel odpustiť aj márnotratný syn (to je to najťažšie) a predpokladám, že aj jeho brat cítil krivdu, ktorú potreboval odpustiť. V tomto podobenstve vidíme ako dôležitý aspekt bezpodmienečnosť odpustenia, ktorú výrazne ukázal otec.

 

 

Má moje odpustenie druhému človeku nejakú spojitosť s Bohom? Ovplyvňuje napríklad moju modlitbu?

Stačí sa pozrieť na modlitbu Otčenáš a hneď vidíme spojitosť: „… odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame…“ Alebo na inom mieste v Písme nájdeme: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo voči tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom.“ (Mt 5, 23-24) To znamená, že aj modlitba a celkovo náš vzťah s Bohom je veľmi hlboko ovplyvnený naším odpúšťaním, respektíve neodpúšťaním.

 

Komu všetkému by som mal odpustiť?

Určite ľuďom, ktorí mi ublížili, často treba odpustiť aj samému sebe a stáva sa, že človek sa hnevá aj na Boha a potrebuje mu odpustiť.

 

Dokážem odpustiť sám zo seba?

Keď je niečo príliš ťažké, vzdialené, náročné, nedosiahnuteľné, prosíme Boha, aby nám to umožnil, dal, zariadil… Podobne by to malo byť aj s odpustením, ak nám to nejde. Ak je krivda, ktorú sme prežili, príliš veľká, treba ho prosiť, aby nám dal silu odpustiť. Niekedy sa dokonca treba modliť, aby nám dal silu chcieť odpustiť.

 

Keď ublížia mne, to by som ešte možno odpustil. Ale dá sa odpustiť, keď ublížia niekomu z mojich blízkych? Napríklad môjmu dieťaťu?

Neexistuje nič, čo by sa nedalo odpustiť. Ale je to veľmi, veľmi ťažký a bolestný proces – najmä keď sa to týka niekoho veľmi blízkeho.

 

 

Ako postupovať pri odpustení? Čo musím urobiť ako prvé?

V prvom rade si treba uvedomiť, priznať a pomenovať krivdu, ktorá sa mi stala. Väčšinou platí, že čím väčšia krivda, tým ťažší je proces odpustenia. Samozrejme, záleží aj na tom, kto mi krivdu alebo nejakú bolesť spôsobil.

 

Je pravda, že rozhodnutie odpustiť znamená, že už som začal odpúšťať?

Áno, je to pravda, pretože odpustenie je vo svojej podstate rozhodnutie. Aj odpúšťanie sa treba naučiť.

 

Môže odpustenie trvať aj dlhšiu dobu, alebo sa musí stať „naraz“?

Určite môže trvať aj dlhšiu dobu. Na druhej strane, menšie previnenia dokážeme odpustiť aj okamžite.

 

Najsilnejší vzor pre kresťana je Ježiš Kristus. Ako odpúšťal on?

Ja si myslím, že Pán Ježiš mal odpúšťanie ako životný štýl, a bolo by fajn priblížiť sa k tomu aj v našich životoch.

 

 

Keďže pracujete s ťažko chorými a zomierajúcimi pacientmi, pravdepodobne máte skúsenosť aj s odpúšťaním na konci života. Stretávate sa s potrebou odpustiť alebo žiadať o odpustenie často?

Povedala by som, že až veľmi často. Stáva sa, že zomierajúci si želá, aby prišiel niekto z rodiny, koho by chcel požiadať o odpustenie. Žiaľ, bola som svedkom aj toho, že príbuzný odmietol prísť. Oveľa viac je však tých prípadov, keď naozaj nastane odpustenie a vzájomné zmierenie pri lôžku zomierajúceho. Byť takto oslobodený je pre človeka na konci života bytostne dôležité. Z toho si treba zobrať ponaučenie a nenechávať odpúšťanie „na poslednú chvíľu“.

 

Ako vy zvládate odpustenie? Museli ste v živote odpustiť niečo naozaj bolestné?

Ako zvládam odpustenie, to by ste sa mali spýtať mojich najbližších. A či som musela odpustiť niečo bolestné? Áno. Nejde ani tak o to, že som musela, ale že som chcela. A chcieť odpustiť je veľká milosť. Naozaj sa potom žije oveľa ľahšie.



Komentáre