TOP

Nestíham ísť na omšu

Škola, práca, tréningy a k tomu sa aspoň raz za čas chcem stretnúť s kamarátmi. Omšu v rámci týždňa jednoducho nestíham… Môžu byť radi, že idem v nedeľu.

Priznám sa, ako tínedžer som tieto slová vyslovil niekoľkokrát. A myslím, že aj dnes sa objavujú v ústach nejedného katolíka. Je to častý argument na otázku: „Prečo nejdeš na omšu aj cez týždeň?“ – „Lebo nemám čas…“

Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, prichádzajú tu do úvahy dve hlavné skutočnosti – na jednej strane máme problém nastaviť si veci tak, aby sme stíhali kontakt s Pánom; na druhej strane si zrejme neuvedomujeme dôležitosť a významnosť svätej omše. Pokúsme sa teda zamyslieť nad oboma týmito aspektmi.

 

Správny „time management“

Téme time managementu sme sa teraz mnoho venovali na stránkach našich novín i v niekoľkých článkoch tu – na webe. Je mnoho rád, prečo a ako si zariadiť aktivity, pričom azda základnou myšlienkou je: najdôležitejšie veci si naplánovať ako prvé, zatiaľ čo tie menej dôležité podriadiť tým dôležitým a tie najmenej dôležité vložiť do svojho programu iba v prípade voľného času. Otázkou však teraz zostáva: Do ktorej z týchto kategórií zaradiť svätú omšu? Je najdôležitejšou, menej dôležitou alebo nedôležitou? Alebo záleží, aké sú tie ostatné aktivity počas dňa?

 

Dôležitosť svätej omše

Tým sa automaticky presúvame k druhej otázke, ktorú sme sa rozhodli riešiť. Či si vlastne uvedomujeme dôležitosť a významnosť najsvätejšej obety nášho Pána. Už samotný názov „najsvätejšia“ by nás mal priviesť k správnemu názoru. Nie je to však také jednoduché. Nemôžeme kategoricky povedať: „Ak nie si chorý, buď na omši aj cez týždeň!“ Treba sa naučiť rozlišovať. Na to však potrebujeme poznať hodnotu vecí.

Eucharistia je jeden z najväčších prejavov Božej lásky k nám. Boh sa nielen stal človekom, on nielen zomrel na kríži potupnou smrťou, on nielen zostúpil k zosnulým, ale dokonca s nami zostal v podobe kúsku chleba, aby nám zjavil svoje milosrdenstvo. Dáva sa nám v tomto nebeskom chlebe, aby vstúpil do najintímnejšieho vnútra nášho srdca a prebýval v ňom. Aby nás mohol premieňať zvnútra, zapaľovať svojou láskou, budovať v nás čnosti a motivovať k heroickým skutkom. On sa stáva súčasťou nás, aby sme sa my mohli stať súčasťou jeho. Môžeme tak vstúpiť do jadra vzťahu Najsvätejšej Trojice a osobitným spôsobom sa skrze Ducha Svätého stávame druhým Kristom, ba priam samým Kristom, milým nebeskému Otcovi.

 

Nedeľná omša ako nevyhnutnosť

„Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života.“ (KKC, 1324) Teda, jednoducho povedané, z nej má vyvierať a k nej má smerovať všetko, čo je v našom živote dôležité. Ňou by mal byť preniknutý celý náš život. Preto Cirkev stanovila ako nevyhnutný predpoklad pre udržanie živého vzťahu s Pánom a Cirkvou týždenné prijímanie Eucharistie počas svätej omše (v prípade, že niekto nemôže fyzicky, má tak robiť aspoň duchovne), s čím je, samozrejme, nerozlučne spätá samotná účasť na omši, ktorá je formulovaná v podobe cirkevného prikázania.

Nejde tu teda o akési zväzovanie katolíkov príkazmi a zákazmi, ale o jasné poukázanie na to, že bez minimálne týždennej účasti na svätej omši človeka pohltia starosti tohto sveta a čoraz viac sa mu bude zastierať pohľad na nebo. Ak človek nechce zabudnúť, odkiaľ je a kam smeruje, kto je jeho Pánom, kto ho nekonečne miluje a dal zaňho svoj život, je nevyhnutné, aby aspoň v Pánov deň slávil s Cirkvou radostné spoločenstvo pri stole Pánovho slova a tela. Otázka však znie: Je to potrebné aj cez týždeň? Nie sú omše mimo nedele určené iba pre zbožné babičky, ktoré už aj tak nemajú čo robiť?

 

Ako stihnúť omšu v týždni?

Ak prijímame Eucharistiu každú nedeľu (a v každý prikázaný sviatok), prijímame nevyhnutné milosti pre to, aby sme boli schopní prežiť týždeň v milosti posväcujúcej a vniesť do tohto sveta trochu viac Božej lásky. Ak však chceme rásť vo viere, mať pevnejšiu nádej a roznietiť v sebe lásku ešte viac, Boh nás pozýva k svojmu stolu každý deň. Samozrejme, nikdy nemôžeme z falošnej zbožnosti zanedbávať nevyhnutné povinnosti pre účasť na svätej omši. Mimo nedele a prikázaných sviatkov je svätá omša ponukou najmä pre tých, ktorí nemusia všetok svoj voľný čas obetovať inej, Bohu milej činnosti – ako napríklad starostlivosti o deti a manželského partnera, o starých ľudí a podobne.

Avšak je mnoho ľudí, ktorí nevynechávajú svätú omšu v týždni kvôli nevyhnutným povinnostiam, ale skôr z nedbalosti, ľahostajnosti či dokonca lenivosti. Z opačnej strany môže byť dôvodom neúčasti na omši počas týždňa prehnaný aktivizmus. Oba extrémy sú nebezpečné a pomaly vedú človeka k čisto formálnemu vzťahu s Bohom, ktorý pritom túži milovať a byť milovaný. Ak to človek s Bohom „myslí vážne“, je preňho absolútne prirodzené, že si počas týždňa nájde viackrát príležitosť stretnúť sa so svojím Bohom v najintímnejšom stretnutí pri prijatí jeho Najsvätejšieho tela a krvi. Jednoducho si naplánuje deň tak, aby počas neho mohol navštíviť chrám.

 

„Time mass-agement“

A tým sa vraciame späť k otázke „time managementu“. Pre človeka, ktorý si uvedomuje veľkosť svätej omše a ktorý prežil Boží dotyk, bude svätá omša najdôležitejšou udalosťou jeho dňa, ba celého jeho života. Preto sa bude snažiť vždy, keď to bude možné, zaradiť do svojho dňa na prvom mieste svätú omšu.

Napríklad ja ako študent viem, že končím povedzme o 13:00 v škole, preto si môžem bez problémov naplánovať svätú omšu vo farnosti o 17:00 a ostatné aktivity (domáce úlohy, osobný tréning, prezeranie sociálnych sietí, pozeranie TV, čítanie knihy, prechádzka so psom a tak ďalej) prispôsobím tejto hodine. Teda viem, že od 16:45 do 17:45 si nemôžem nič naplánovať, lebo budem na omši. Ak by som si však povedal, že na tú omšu pôjdem, ak tam nebudem nič mať, tak o 16:55 zistím, že už ju vlastne nestíham, pričom som napríklad presedel poslednú polhodinu na internete bez nejakej zmysluplnej činnosti.

Čo sa týka dospelých, najmä rodičov malých detí, už sme naznačili, že tam to také jednoduché nie je. Musia sa postarať o domáce úlohy dieťaťa, zaviesť ho neraz na krúžok, tráviť s ním čas, hrať sa. Tieto povinnosti sa nesmú zanedbávať, pretože rodičia, ako otec, tak i matka, sú primárne poslaní Bohom do rodiny, ktorej sú členmi a patrónmi. Ale predsa, na to, aby viedli rodinu smerom k najvyššiemu cieľu – svätosti, je nevyhnutné, aby sa každý rodič v prvom rade sám posväcoval.

Tak ako pri modlitbe v rodine je nevyhnutné, aby modlitba bola trojaká (každý rodič zvlášť, spolu s partnerom aj obaja partneri s deťmi), je dôležité, aby rodič takto prežíval celý svoj vzťah s Pánom. Teda je dôležité, aby na omšu chodil so svojou rodinou – to má miesto najmä v nedeľu –, ale takisto je dôležité, aby aj počas týždňa občas pristúpil k Eucharistii. Ak je to možné, je skvelé, ak na omšu počas týždňa vezme aj svoje dieťa.

Ale ak by to bolo príliš náročné, mal by sa snažiť navštíviť chrám aspoň sám, aby tak priniesol do svojej rodiny viac požehnania a Božích milostí. Môže sa napríklad striedať so svojím životným partnerom a raz sa venovať deťom – a ďalší deň ísť na omšu. Verte mi, rodina a vzťahy v nej čoskoro prinesú svoje ovocie. Aj on sám bude oveľa lepšie zvládať stres z práce a zázračným spôsobom bude mať viac času na rodinu.

 

Skúsiš to?

Osobne si myslím, že väčšina ľudí je schopných ísť aspoň dva-trikrát za týždeň (okrem nedele) na svätú omšu a prehĺbiť tak svoj vzťah s Pánom. Je to najkrajší možný prejav našej lásky k nemu. Vďaka tejto aktivite budeme ľahšie milovať aj ľudí okolo nás, premáhať ťažkosti, niesť každodenný kríž. Ak si teda myslíš, že na omšu nestíhaš ísť, pretože máš príliš veľa aktivít, skús to naopak.

Skús si najprv do svojho harmonogramu vložiť svätú omšu a ostatné aktivity jej prispôsobiť. Diabol ťa bude pokúšať, že potom nebudeš nič stíhať a zanedbáš svoje povinnosti do práce, do školy alebo pomaly stratíš kontakty s priateľmi. Ver mi, bude to presne naopak. Pán požehná tvoje aktivity, stihneš toho viac, budeš konať viac dobra, budeš mať viac síl v boji proti hriechu. Je však nevyhnutné, aby si to vyskúšal, aby si s Bohom trochu riskoval. Stalo sa už však niekedy, že by sa Boh nepostaral o tých, ktorí mu dôverujú?

 

Na záver jeden citát…

Na záver sa, myslím, hodí citát z diela Boží priatelia, ktoré je zozbieraním kázní svätého Josemaríu Escrivá de Balaugera. V bode 41 nás tento svätec povzbudzuje: „Zamyslime sa teraz odvážne nad svojím životom. Prečo si niekedy nenájdeme ani tých pár minút, aby sme s láskou dokončili prácu, ktorú máme vykonať a ktorá je prostriedkom nášho posvätenia? Prečo zanedbávame povinnosti voči rodine? Prečo máme zrazu naponáhlo, keď sa máme modliť alebo ísť na svätú omšu? Prečo nám chýba pokoj a vyrovnanosť, keď si máme plniť povinnosti svojho stavu, no na druhej strane si bez náhlenia krátime čas hovením svojim osobným rozmarom? Veď sú to maličkosti, môžete namietať. Áno, skutočne. Ale práve tieto maličkosti sú olejom, naším olejom, ktorý udržuje plameň živý a lampu rozsvietenú.“



Komentáre