TOP

Nie si spokojný s tým, čo máš?

Niekto mi raz rozprával príbeh o chlapcovi, ktorý si našiel pod vianočným stromčekom lízanku. Nič viac. Iba jednu lízanku, pretože jeho mama si nemohla dovoliť darovať mu viac. Tento príbeh si pripomínam často. Vždy, keď túžim po niečom, čo práve nemám. Ako by som sa cítila, keby to bol môj príbeh?

Všímam si, že ľudia sú dosť nespokojní. Kadečo nám vadí, kadečo by sme chceli zmeniť (najlepšie na tých druhých a nie na sebe), chceme mať viac, byť menej chorí,… jednoducho, neustále nám niečo nevyhovuje. Keď máme televízor, chceme mať ešte väčší a lepší. Keď máme ojazdené auto, chceme mať nové. Keď máme byt, chceme mať dom.

Vždy chceme viac, ako máme. Ale je to vždy správne? Aké túžby nás k tomu vedú? Načo chceme viac? Nezabúdame byť vďační za to, čo máme? Zdá sa mi, že čím viac človek toho má, tým menej si vie veci vážiť a vychutnať. Kto má veľa, chce ešte viac.

Z detstva si pamätám, že sme nemali všetko, čo sme si priali. Nežili sme v biede, no boli časy, keď sme sa museli uskromniť. Nikdy nám pritom nechýbalo nič podstatné pre život. Dokonca sme všetci traja súrodenci vyštudovali vysokú školu, čo nie je lacná záležitosť. Rodičia boli dobrými hospodármi a učili aj nás, deti, šetrne zaobchádzať s peniazmi. Na týždeň sme dostali vždy určitý obnos peňazí, z ktorého sme si museli zaplatiť cestu do školy aj zo školy. Tiež bolo na nás, ako sa postaráme o svoje hladné bruchá. Ak nám nejaké peniažky zostali, boli naše.

Pre mňa osobne to bola výborná ekonomická škola. No spomínam si aj na to, že sme nemali čipsy, kedykoľvek sme si zmysleli. Taká maličkosť v dnešnej dobe, že? Denne stretávam na ulici deti držiace balíček čipsov alebo cukríkov. Zjedia ich za pár minút. Pre nás to bola pochúťka, ktorú sme si poctivo delili do troch misiek.

 

 

Moje deti dnes majú plný bar sladkostí a ja sa zamýšľam nad tým, ako a kedy sa naučia skromnosti. Lebo práve toto boli tie okamihy, ktoré nás naučili deliť sa. Aj keď som sa občas cítila v kolektíve trápne, že nemám všetko čo iní spolužiaci, práve ten pocit, nemať všetko, ma naučil skromnosti.

Deti majú plné izby hračiek. Na každý sviatok ich pár dostanú a to nielen od rodičov, ale aj od ostatných príbuzných. Vianoce sa stávajú maratónom rozbaľovania darov, už nebývajú sviatkami pohody a pokoja. Naše deti posledne dostali toľko darov, že keď sa ich niekto opýtal, čo dostali, nevedeli povedať ani jednu vec! Zarážajúce, však? Keď je niečoho príliš, je ťažké zorientovať sa v tom.

A myslíte, že boli za to množstvo darčekov vďačné? Skôr opak je pravdou. Dcérka pár dní po Vianociach stratila plyšovú hračku, ktorú dostala, a bolo jej to úplne jedno. Žiadna ľútosť, veď predsa dostala ešte kopu iných hračiek… Kde sú tie časy, keď mali dievčatá jednu bábiku? Krásne sa o ňu starali, chránili si ju, bola pre ne cenná. Vedeli sa hrať. Ak dnes pošlete dieťa do izby hrať sa, nevie, čoho sa má skôr chytiť, pretože má na výber nie jednu hračku, ale desiatky. Neveríte? Skúste zrátať. Zostanete prekvapení.

Naše skrine sú plné oblečenia. Police sa prehýnajú a my miesto uskromnenia kúpime novú, pevnejšiu a väčšiu skriňu. Mám pre vás malý test. Skúste schovať svojim deťom pár vecí. Ak sa netrafíte do obľúbených kúskov, verím tomu, že nikto si nevšimne zmiznuté veci.

Udivuje ma, ako sa doba mení. Áno, žijeme konzumnú dobu. Menia sa postoje a názory. Dospievajúcim deťom je zaťažko naložiť či vyložiť umývačku riadu. My sme všetok ten riad aj umývali, nie iba nakladali a vykladali. A to nehovorím o tom, že kedysi sa pralo ručne a podobne. Svet sa mení. Skromnosť ide ruka v ruke s vďačnosťou. Lebo kto veľa chce a veľa má, ten sa zabúda uskromniť a zabúda ďakovať za to, čo má.

Občas si predstavím, že som sa narodila v inej krajine – v Afrike či v Indii. A vtedy sa začne moja modlitba vďaky. Ďakujem Bohu, že mám kde bývať. Mám rodinu. Sme zdraví. Máme teplú vodu – kedykoľvek. Máme si čo obliecť – máme plné skrine vecí. Nemusíme chodiť v deravých topánkach, lebo keď sa nám urobí diera, môžeme kúpiť nové. Vždy máme čo jesť. Máme auto… Je toľko vecí, za ktoré môžeme byť vďační. Naozaj. Veľmi veľa. Máme sa dobre!

Nie si spokojný s tým, čo máš? To preto, že málo ďakuješ. Vďačnosť dokáže pozmeniť naše vnímanie sveta. Keď začnete ďakovať za to, čo máte, uvedomíte si, že ste vlastne zbytočne takí ušomraní a nespokojní. Naše modlitby sú často viac o prosbách ako o ďakovaní. Zmeňme to. Viac ďakujme. Bohu aj ľuďom.

„Vďačnosť otvára okná v duchovnom svete, aby Božia prítomnosť naplnila náš život, naše myšlienky, chápanie a našu perspektívu. Otvára dvere požehnaniu, ktoré chce Boh vyliať do nášho života.“ (Stasi Eldredge)



Komentáre