TOP

Nikto mi nepovedal, čo všetko budem zažívať pri (mnohých) deťoch

Začnem krátkou anekdotou. Asi pred štyrmi rokmi sme večer sedeli pri stole a môj najstarší trojročný vysvetľoval, čo bude robiť, keď vyrastie. Vraví, že si postaví továreň na traktory a vo vnútri továrne zavesí obrovskú značku s nápisom: „Čas s otcom – stále!“

Autor: John Jalsevac

Psychológovia by povedali, že jeho jazykom lásky je „kvalitný čas“. Ale nemal by som potrebovať psychológa na to, aby som si kládol otázku, či je azda nejaký malý chlapec, ktorý nepotrebuje „kvalitný čas“.

Dnes má sedem rokov. Toto leto sa rozhodol, že on a ja budeme chodiť „raz týždenne“, v nedeľu, na cyklistické výlety alebo nejakú turistiku. V praxi sa nám to podarilo iba trikrát, ale nehovorte mu to – pre neho je to „raz týždenne“ a tak to aj ostane.

Ale nech ma Pán potrestá, ak raz zabudnem na elektrizujúcu radosť tohto húževnatého chlapca, rozhorúčeného a spoteného po cyklovýlete, pochodujúceho vedľa mňa po chladných, tienistých lesných cestách, hrdého na to, že trávi čas so svojím otcom na „skutočnom dobrodružstve“, ako to opakovane nazýval. Musel sa zastaviť vyčerpaný asi dvadsaťkrát, obzeral sa okolo seba a pozoroval stromy a paprade a počúval nehybnosť okolo seba, dodávajúc: Nie je to nádherné, ocko? Je to fakt nádherné!“

Je to dosť na to, aby to zlomilo srdce muža.

 

 

Hovorí sa, že Panna Mária „si uchovávala tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich“. Táto časť Písma sa najčastejšie aplikuje na tiché potešenie, ktoré zakúšajú matky, keďže ich fyzickú blízkosť k deťom často sprevádzajú „vyššie sily“ pozorovania a pocitov. Ale aj otcovia, o tom vás uisťujem, si uchovávajú všetky tieto veci – po svojom.

Odkedy sa narodil pred siedmimi rokmi náš prvý, „tých vecí“ bolo tak veľa! Ráno vstať a začuť nášho tretieho – našu poetickú dušu – sladko si pospevovať kostolné piesne alebo recitovať kúsky detských rýmov či Shakespeara (ovocie mojej ambicióznej manželky a domáceho vzdelávania). Počúvať, ako sa naše dve najstaršie deti hodiny rozprávajú o stoakrovej farme, ktorú raz budú vlastniť (samozrejme, moja dcéra bude zodpovedná za mačky). Vidieť nášho štvrtého pobehujúceho po dome ešte v plienkach so štyrmi penovými pištoľami v náručí, keď sa zastavil, aby si položil dve medzi roztrasené nohy a tými ďalšími ma s radosťou zasiahol. Prísť domov z práce a byť zavalený objatiami a bozkami. Zbor hlasov na verande, mávajúci a kričiaci: „Ahoj!“ najhlasnejšie, ako sa dá, kedykoľvek niekam odchádzam (a stačí, že idem po mlieko do obchodu na konci cesty).

V posledných rokoch som mal to potešenie čítať na dobrú noc Vietor vo vŕbach (pôvodný príbeh, nie hlúpu Disney verziu), šesť zo siedmich kníh Narnie (prvá bola príliš strašidelná), Švajčiarskeho Robinsona, niekoľko zo skvelých detských kníh Georgea MacDonalda a práve som začal čítať Hobita, a to ani nespomínam tisícky detských básničiek – bohatú a potešujúco nevinnú literatúru, ktorú by som nikdy nemal príležitosť čítať (alebo vrátiť sa k nej), keby som nemal deti.

Minulý piatok som si prvýkrát „zadžemoval“ so svojím synom – ja som hral na ukulele, on na klavíri. Vystreľovali sme modely rakiet na neďalekom poli. Ráno sme mali vankúšovú vojnu, a to bolo toľko smiechu…

 

 

Vo svojej momentálnej reflektívnej nálade si uvedomujem, že spomienky na radostné chvíle sa kopia rýchlo.

Asi pred mesiacom sa nám narodil syn – Maximilian Joseph –, naše piate dieťa v priebehu sedem a pol roka. Podľa štandardov sveta sa oficiálne radíme do skupiny „blázni“. Štyri môžu byť „chybou“, ale päť pôsobí podozrivo úmyselne. Moja žena sa stretáva s ľútostivými pohľadmi a nevyhne sa ani neúmyselným, no neslušným pravdám od pracovníkov pri pokladni („Určite musíte mať plné ruky práce!“). Zatiaľ som jej nedovolil vyjsť von so všetkými piatimi naraz (musíme predsa chrániť krehkú psychiku všetkých pokladníkov sveta).

Podľa všetkých výpočtov by sme mali byť nervózne trosky. A niekedy sme. Zvyčajne vtedy, keď je čas ísť do postele. Pre tých, ktorí ešte nie sú rodičmi – všetko, čo ste počuli o ukladaní, akokoľvek strašné, je pravdepodobne pravda.

Problém s časom na spanie je ten, že sa deje presne vtedy, keď je čas spať, čo môže znieť ako tautológia, ale uprostred vojnovej hmly sa mozog zvyčajne upriami na absurdnosti, ako napríklad – nebolo by lepšie, keby bol čas na ukladanie prvou vecou ráno, po prvej rannej šálke kávy, s oddýchnutými deťmi?

Ale, a myslím, že môžem hovoriť aj za svoju manželku, väčšinu času sa jednoducho tak bavíme, že si ani nestihneme uvedomiť, akí sme vlastne unavení a zaneprázdnení.

 

 

Možno sa mýlim, ale niekedy sa mi zdá, že príliš veľa sa hovorí o tom, aké je zložité byť rodičom, a príliš málo o strmej, neuveriteľnej, neopísateľnej, skutočne tajomnej a dobrodružnej zábave celého rodičovstva. A to až do toho momentu, keď riskujeme, že začneme očakávať, že rodičovstvo je iba zložité a že tie časy, ktorým sa nevyhneme, sú zložité, a že sa nebavíme, ale jednoducho to len berieme tak, ako to je.

Ale nie je to tak. Alebo, lepšie povedané, nebude to tak, ak nedovolíme, aby to tak bolo.

„Veci nie sú ani dobré, ani zlé: dobrými alebo zlými ich robí naše myslenie.“ To povedal Hamlet Rosenkratzovi a Guildensternovi – hlúpa poznámka, ak ju aplikujeme na morálku, ale je plná múdrosti, ak ju aplikujeme na naše osobné odpovede na život.

Hamlet to myslel metaforicky – Dánsko bolo pre neho väznicou, ale len preto (ako pripustil), lebo to tak videl vo svojej mysli. Niekedy sa môže aj rodičovstvo zdať ako väzenie. My sme priviedli tieto deti do života, neexistuje žiadna možnosť vrátenia a nie je tu žiadna zázračná Mary Poppinsová, ktorá by ich uložila do postele alebo ich učila o morálnej teológii či daniach, kým my si budeme uchlipkávať z červeného vína a sledovať Netflix.

 

 

Ale to je v poriadku. Pretože ak je rodičovstvo väzením, to väzenie má vesmírne rozmery – lebo každé dieťa, každá ľudská bytosť je samostatným vesmírom. A ak sa nám to občas nezdá, môže to byť preto, lebo sa nepozeráme na veci čistými očami – ako hlúpi trpaslíci v Poslednom boji, záverečnej knihe Narnie, ktorí sedia vo svetle slnka na tráve v Aslanovej krajine, obklopení stromami s najlepším ovocím, ale skepticizmus ich nepustí a tak ostávajú v tom, že sedia v tmavej, zapáchajúcej stajni.

Samozrejme, ešte nie sme v Aslanovej krajine. Musím povedať, že rodičovstvo je niekedy poriadna drina, zvlášť vtedy, keď sme my alebo naše deti pod nánosom fyzickej či psychickej choroby, finančných problémov, psychických zranení, manželských problémov alebo ďalších z myriád možných konfliktov, ktoré ovplyvňujú naše zlomené, hriešne pokolenie v údolí sĺz. Ale – námietky bokom – zažívame aj radosť spojenú s rodičovstvom, ktorá nás bude denne oberať o slová a vzbudzovať v nás úžas, ak otvoríme oči i srdcia.



Komentáre