TOP

Novomanželia Čuboňovci: Museli sme sa vzdať svojich predstáv, no svadbu sme prežili do hĺbky

Hoci ich svadobný deň vyzeral inak ako si predstavovali, ich lásku to neohrozilo. Spečatili ju manželským sľubom v rúškach počas koronakrízy. Novomanželia Zuzana (27) a Juraj (32) Čuboňovci.

„Mala som už dlho jasno v tom, že sa chcem raz vydať a mať rodinu, len nie a nie nájsť toho pravého,“ hovorí o svojej túžbe po manželstve s úsmevom Zuzka, „spätne som rada, že to tak bolo – myslím si, že som zatiaľ osobnostne väčšmi dozrela.“ Novomanželia sa prvýkrát stretli na jednom Kvetnom víkende v Banskej Bystrici, kde obaja slúžili ako zdravotníci. „Vidím tam istú paralelu s cestou k Bohu: tiež bola dlhá, kľukatá, plná spoznávania Boha a aj seba samého až do momentu, keď mi Boh dal stretnúť Zuzku,“ opisuje svoj pohľad na cestu k manželstvu Juraj.

Čuboňovci si vyslúžili sviatosť manželstva koncom marca, keď na Slovensku platili prísne protiepidemiologické opatrenia. Prečo sa rozhodli vziať sa v tom čase aj napriek obmedzeniam, a radšej nepočkali, kým to odznie? „Pretože sme nevedeli, dokedy bude takýto stav ešte trvať, a ešte stále nevieme. Pravda je, že sme mali naplánovanú svadbu zhruba na tento čas a náš vzťah aj naše životy k tomu už od zásnub cielene smerovali. A ako sa situácia zmenila, tak sme ešte o to väčšmi chceli byť manželmi. Vzhľadom na situáciu sme to považovali za najlepšie možné riešenie a myslíme si to stále. Avšak rodine, kamarátom aj nám samým plánujeme všetko vynahradiť, len čo sa situácia upokojí.“

 

Aj doma sa dá spraviť pekná svadobná fotka.

 

PREŽILI SME HĹBKU KAŽDÉHO MOMENTU NÁŠHO SOBÁŠA

Ako budú rozprávať o svojom svadobnom dni svojim deťom Čuboňovci? Podelili sa s nami o to, ako tento deň vyzeral.

V tento deň im vyšlo nádherné slnečné počasie. „Ráno ma moja sestrička učesala, s mejkapom som si nerobila ťažkú hlavu, keďže som vedela, že na väčšine tváre bude rúško. Keď som už bola hotová, prišiel si po mňa Juraj a šli sme do kostola. Sobáš sme si tak „viac“ vychutnali, lebo sme sa mohli sústrediť len na seba, nerušil nás kameraman ani fotograf, odpadol aj stres z pocitu, že sa na nás pozerá veľa ľudí, vedeli sme, že ak niečo domrvíme, nebude to mať až toľko svedkov,“ smeje sa nevesta.

Po sobáši nezabudli na pár fotiek a napokon mali spoločný obed so svojimi rodičmi a súrodencami. „V tomto sa to podobalo na svadbu z čias našich starých rodičov, keď ešte varili svadobné mamy – a tie naše si dali fakt záležať, jedlo bolo vynikajúce. Jediný bod programu, ktorý nám ostal z klasickej svadobnej hostiny, bolo spoločné krájanie torty. Vnímali sme to o to vtipnejšie, lebo pôvodne sa nám tento bod programu na hostine až tak nepozdával a chceli sme ho vynechať. Výhodou takejto svadby bolo aj to, že sme sa mohli plne venovať všetkým zúčastneným,“ zhodujú sa. Na druhý deň po svadbe ich neboleli nohy, keďže nebola ani tancovačka. Veria však, že čas svadobnej hostiny nastane, keď sa všetko stabilizuje.

Prípravy na svadobný deň a svadobný obrad v rúškach, ktoré mali na sebe aj nevesta a ženích, boli pre nich v niečom ťažké a v niečom aj krásne. „Náročné to bolo na zrieknutie sa svojich  predstáv – jasné, že nám chýbali svadobní hostia, hostina a niektoré drobnosti, ktoré nám ochotne požičali súrodenci (topánky, závoj a podobne). Svadobné šaty neboli, namiesto nich stačila aj biela sukňa, ktorá prišla až v piatok poobede, ale našťastie sadla ako uliata. Aj kyticu som mala objednanú z internetu. Naši najbližší to však vzali veľmi dobre, mali sme tiež podporu kňaza, ktorý nás sobášil,“ opisuje Zuzka.

Pripája sa k nej aj Juraj: „Tešili sme sa na sobášnu omšu, rodinu, kamarátov, hostinu, tanec, zábavu… Tohto všetkého sme sa museli do veľkej miery vzdať; to bolo ťažké. Krásne bolo, že sme mohli prežiť hĺbku každého momentu počas sobáša a celého svadobného dňa tým, že sme nemuseli myslieť na tak veľa vecí. Hlbšie sme mohli potom prežiť a užiť to, čo nám zo svadby zostalo.“

 

Krátka dovolenka v Taliansku v septembri 2019

 

AJ ZAVRETÉ OBCHODY NÁS ČOSI NAUČILI

Zuzka pracuje ako lekárka na rádiologickom oddelení, Juraj je lekárnik. „Snažím sa byť ľudská voči pacientom aj kolegom, v čase COVID-19 pandémie byť ešte trpezlivejšia, lebo všetko je komplikovanejšie, dlhšie trvá, systém nášho fungovania sa stále mení a prispôsobuje, aj práca v ochranných prostriedkoch je menej pohodlná, ale myslím si, že toto prežívajú aj mnohé iné profesie,“ hovorí Zuzka. „Pracujem s liekmi aj s ľuďmi. Aj na ľudí, aj na lieky sa dá pozerať rôzne. Snažím sa vidieť Boha aj v ľuďoch a v tejto práci s liekmi, nie vždy sa mi to darí,“ pokračuje Juraj.

Čas, ktorý ovplyvnil koronavírus, prežívajú ako väčšina ostatných ľudí – obmedzili kontakty na minimum, nosia rúška, dávajú si pozor, aby sa v práci nenakazili. Juraj chodil do práce skoro celý čas, Zuzka mala aj voľné dni, čiže až taký pocit z uzavretosti medzi štyrmi stenami počas home office či karantény nezažili. Ešte počas zákazu slávenia verejných svätých omší si pozreli sväté omše online. V rámci týchto obmedzení boli pre nich obohatením na Kvetnú nedeľu a vo Veľkonočnom trojdní sväté omše a obrady so Svätým Otcom, ktoré bežne nepozerajú, pretože ich prežívajú naživo vo svojej farnosti.

Spoločne vidia v tomto koronavírusovom čase aj pozitíva a mnohým veciam ich učí: „Pozitívne na korone bolo aj je, že sa všetko spomalilo, upokojilo, mnoho ľudí sa začalo správať ľudskejšie voči ostatným , skôr sa jeden druhému prihovoria, lebo všetkým nám chýba spoločenský kontakt. Aj zavreté obchody nás niečomu naučili – zrazu sme si vystačili s menej vecami, varíme z toho, čo je chladničke, a nie podľa toho, na čo práve máme chuť. Aj keď my sme nejaký veľký výpadok potravín nepocítili, až na droždie.“

 

Spoločne na horách v Slovinsku

 

ČÍM BLIŽŠIE K BOHU, TÝM LEPŠIE A INTENZÍVNEJŠIE

Novomanželia sa s nami napokon aj delia o to, ako prežívajú svoju vieru, ako sa počas ich života rozvíjala a čo im v nej pomáha.

Zuzka vyrastala vo veriacej rodine, ale ako sama hovorí, „tú svoju vlastnú cestičku hľadania, kto som ja a kto je Boh pre mňa osobne, som si musela prejsť sama.“ Spočiatku nemala s Bohom osobný vzťah. Zmenilo sa to na strednej škole počas chvál na stretku, keď hmatateľne prežila jeho prítomnosť. Obzvlášť si vo svojom živote uvedomuje skutočnosť, že jej Boh dal skvelého manžela, rodičov, súrodencov, mnohých úžasných priateľov, ľudí, ktorých stretáva, krásny čas na vysokej škole a iné dobré veci. Aj ona prežíva vo svojom živote Božiu starostlivosť – niekedy si ju síce neuvedomuje, ale niekedy je jej úplne zjavná. „V posledných dňoch si uvedomujem, že Boh sa stará, keď vidím, že sa nejako stabilizovala situácia okolo korony na Slovensku, že tu nemáme druhé Taliansko, že máme čo jesť a podobne,“ dodáva.

Juraj opisuje svoju cestu k Bohu ako veľmi kľukatú a zdĺhavú. Nenachádza vo svojom živote nejaký jednorazový zlom, ktorý by vedel časovo ohraničiť. „Najskôr som si myslel, že by sa zlomom dalo označiť buď obdobie vysokej školy, keď som videl živé svedectvá ľudí, ktorí vieru žili, a začal chodiť na sväté omše a viac sa modliť, alebo skôr už počas obdobia dospievania, keď som si začal uvedomovať, že náš pozemský život netrvá večne a začal som uvažovať, čo bude potom. Zároveň som si vtedy začal všímať veci a javy, ktoré sú a aj budú ľudským rozumom nevysvetliteľné. Voľným pokračovaním by mohlo byť obdobie, keď som okolo seba začal vnímať a vidieť Božiu prítomnosť už konkrétnejšie. A keď sa však súčasnou optikou pozriem na svoju minulosť, nemožno v nej nevidieť Boha. Preto sa to nedá nijako časovo určiť,“ vyznáva.

„Všetko dobré a zmysluplné v mojom živote – nie vždy je to zjavné hneď, často to vidieť až s odstupom času a v širších súvislostiach,“ práve to si uvedomí, keď spomína na to, čo pre neho Boh urobil. A ako on prežíva konkrétne Božiu starostlivosť? „Čím bližšie k Bohu, tým lepšie a intenzívnejšie,“ výstižne dodáva.

3-krát manželia Čuboňovci

Kto ich najväčšmi inšpiruje?

Zuzana: Rôzne – priatelia, ľudia v mojom okolí, svätí, osobnosti z minulosti.

Juraj: To, čo nám Duch Svätý najrôznejšími spôsobmi povie, poradí, ukáže, našepká…

 

Čo je podľa nich potrebné, aby človek vzrastal vo viere?

Zuzana: Starať sa ňu. J A dať Bohu priestor vo svojom živote.

Juraj: Vzťah s Bohom.


Čo najväčšmi pomáha im?

Zuzana: Modlitba, svätá omša, iní ľudia.

Juraj: Byť v Božej prítomnosti.

Foto: archív respondenta



Komentáre