TOP

O dieťatku, ktoré sme nemohli objať

Žiadna akcia srdca. Tri slová, ktoré zmenili život mnohým ženám. Tri slová, ktoré vyriekol lekár v ambulancii pri druhom ultrazvuku nášho prvého dieťatka.

Všetci rodičia, ktorí s radosťou očakávajú príchod dieťatka, prežívajú aj obdobia úzkosti. Od dvoch čiarok na teste sa radosť a očakávanie, no i úzkosť a obavy stávajú v rodine pravidelnými návštevníkmi. Bude všetko v poriadku? Čo ak sa dieťatku niečo stane? Ako asi bude vyzerať? Čo ak sa niečo stane mojej manželke?

 

PRVÝ ULTRAZVUK

„Gratulujem, mamička, ste tehotná!“ Z ambulancie lekára som odchádzala – nie, priam som sa vznášala. Videla som našu malú bublinku! Áno, dieťatko je trochu menšie, ako by malo byť, ale to je v tomto štádiu bežné. Dni ubiehali a spolu s manželom sme sa s radosťou delili o novinku. Chceli sme, aby naše okolie zdieľalo našu radosť. Na bábätko sme sa tešili, rozprávali sme sa ním, modlili sa zaňho, listovali v kalendári a vyberali mená. Predstavovali sme si budúce Vianoce, pretože vtedy mal medzi nás zavítať náš najmenší člen.

Štandardné odbery dopadli dobre, dostala som však pre istotu lieky, lebo som mala nižšie hladiny jedného hormónu. Cítila som sa v poriadku, akurát som bola unavenejšia. Pomaly sa blížil termín druhého ultrazvuku a obaja s manželom sme sa nesmierne tešili. Chceli sme vidieť naše dieťatko a počuť tlkot jeho srdiečka. Mňa však pár dní pred ultrazvukom prepadli obavy. Mala som pocit, že niečo nie je v poriadku, pripisovala som to štandardnej nervozite.

 

PONDELOK – DRUHÝ ULTRAZVUK

Zhodou okolností môj manžel nemohol ísť so mnou na druhý ultrazvuk, a tak som so sebou zobrala kamarátku. Do vnútra ju síce nepustili (epidémia), ale mala na mňa počkať vonku. Lekár mi spravil ultrazvuk. V ambulancii bolo ticho.

Nie, nie, prosím, ozvi sa. Tak veľmi som túžila počuť tlkot srdiečka nášho drobčiatka.

„Je mi to ľúto. Žiadna akcia srdiečka. To sa občas stáva.“ Nasledovalo poučenie, vysvetlenie možností. So slzami v očiach som odmietla operačný zákrok, že to chcem nechať na prírodu. Sestrička mi vytlačila fotku. „Je dobré dať bábätku meno a niekde doma si vystaviť fotku,“ vysvetlila mi súcitne. Prikývla som. Vedela som, čo robiť. Nebola som totiž prvá v mojom okolí, ktorá si spontánnym potratom prešla. Božia prozreteľnosť zariadila, že asi pred dvoma týždňami sme si s manželom vypočuli svedectvo páru, ktorý prišiel o dieťatko zhruba v rovnakom týždni ako my. Po odchode z ambulancie som sa išla pomodliť do neďalekého kostola. Prvý syn pre nebo – to bolo moje slovo v modlitbe. Zavolala som manželovi. Bol v šoku – rovnako ako ja. Kamarátka ma silno objala. Plakali sme. Cestu domov si veľmi nepamätám. Zastavili sme sa na hrade, najedli sa v reštaurácii, volala som kamarátke lekárke a vyžiadala som si ďalší ultrazvuk. Celou cestou domov som premýšľala nad menom pre dieťatko.

Sedela som na gauči a nič mi nedávalo zmysel. Keď sa môj manžel vrátil z práce, silno ma objal a ja som mu ukázala fotku z ultrazvku. „Ján Pavol, čo povieš? Aj keby sa čosi zmenilo a stal sa zázrak, je to silný patrón.“ Prikývol a plakali sme ďalej.

 

UTOROK – MILOVALI SME ŤA TAK VEĽMI

Bola som doma, vďačná za homeoffice. Postupne sme to oznamovali rodine. Niektorí boli v šoku, netušili, že sa to stáva. Niektorí sa otvorili a povedali, že si tým prešli tiež. Musela som vysadiť lieky, postupne prichádzali bolesti. Hoci som u lekára povedala, že nechcem ísť do nemocnice, pomaly ma začal nahlodávať strach. Čo ak sa mi doma niečo stane? A čo ak to vôbec nie je pravda? Aby som sa odpútala, začala som pozerať seriály. Aspoň na chvíľu som prestala plakať. Tá bolesť bola šialená. Ako to môže tak bolieť, keď sme ho ani nepoznali? Nepoznali, to áno, ale milovali sme ho ešte predtým, ako k nám prišiel, a potom ešte viac. Vždy, keď stratíme milovaného človeka, tak to bolí.

 

STREDA – TRETÍ ULTRAZVUK

V nemocnici už bolo ticho. V ambulancii tma, svietil iba monitor. A ja som opäť videla nášho Janíka. Bolo to jasné. Žiadny tlkot srdiečka. A Janík sa už začal zmenšovať. Opäť som si nechala dobre vysvetliť všetky možnosti – ostať doma a počkať na spontánny potrat, alebo ísť do nemocnice na zákrok. Rozhodla som sa prebrať to s manželom. Spoločne sme sa dohodli, že v nemocnici to bude bezpečnejšie. Objednali nás na pondelok.

 

ŠTVRTOK – MANŽELSKÉ RANDE

Vo štvrtky mávame pravidelné manželské rande. Tento štvrtok si veľmi nepamätám. Viem, že sme napísali svedectvo a  cez sociálne siete dali svetu vedieť, že náš syn tu bol, žil síce len krátko, ale naplno, že bol veľmi milovaný a pripravený stretnúť sa s Pánom. Netuším, či sme sa potom išli prejsť ku krížu, či sme sa len spolu modlili alebo pozerali film. Dni sa mi zlievali dokopy. Bol to čas, keď sme nechali bolesti voľný priebeh. Viem však, že som niekedy počas tých dní nachystala papiere do nemocnice – lekárske správy i žiadosť o vydanie pozostatkov, aby sme mohli nášho synčeka pochovať.

 

PIATOK – BOD ZLOMU

Už to nevydržím. Ležala som na gauči v bolestiach, aké som naozaj nečakala. Žiadne lieky od bolesti mi nezaberali. Volala som kamarátke lekárke, odporučila, aby sme hneď išli do nemocnice. Prosila som manžela, aby mi zbalil veci, ledva som chodila. Bol nervóznejší ako ja. Bál sa o mňa. Ja som mala strach tiež, ale už som to chcela mať za sebou. Chvíľu sme blúdili po nemocnici, ledva som chodila. Konečne sme našli to správne oddelenie. Prvé vyšetrenie, prvý lekár. Opäť ultrazvuk, ktorý iba potvrdil situáciu. Druhé vyšetrenie. Druhý lekár. Tomu som už zdôraznila, že bábätko chceme pochovať. „Aj keď má iba jedenásť milimetrov?“ „Aj tak.“ Rešpektoval to. Sestrička mi nevedela zobrať krv, bola som v takom strese, že netiekla. Šialene sa bojím ihiel a v tej chvíli som si hovorila, že keby tá injekcia znamenala, že naše dieťa bude žiť, znesiem ich aj tisíc. Nič to však nezmenilo. Izba. Tretí lekár, tretie vyšetrenie. Aj tomu som povedala, že Janíka Pavla chceme pochovať. Konečne po mňa prišla sestrička. Bolo asi pol desiatej večer a moje bolesti sa stupňovali. Pamätám si, ako som na sále zaspávala a modlila sa za naše dieťatko, aby mi to pomáhalo zvládnuť. Asi o polhodinu ma zobudila sestrička na izbe. „Všetko prebehlo v poriadku. A to, na čom ste sa dohodli s lekárom, je u nás na inšpekčnej izbe.“ „Volá sa Ján Pavol,“ povedala som cez slzy a zaspala ďalej. Snívalo sa mi, že nášho syna vidím spokojne spať. Noc bola ťažká.

 

SOBOTA – POSLEDNÁ ROZLÚČKA

Ráno sme sa na izbe dali do reči. Aj moja spolubývajúca takto stratila dieťa. Ďalšie sa pridali, že tiež, alebo že poznajú niekoho, komu sa to stalo. „Ešte budete mať deti, nebojte sa, ste mladá.“ Bojím sa, ale verím svojmu Bohu. Pani mi pomáha opäť uviazať krížik na krk. Idem si po papiere k sestričkám. Pripomínam im, že tam niekde mám syna. Podajú mi nádobku v papierovom vrecúšku. Prvý a poslednýkrát, čo ho mám možnosť aspoň takto držať v rukách. Na chodbe ma čaká kamarátka lekárka. „Chceš sa zoznámiť?“ Zoznámili sa. Balím si veci, dole ma už čaká manžel. Šoférujeme priamo do farnosti, ktorá sa stará o spoločný hrob pre nenarodené deti. Na mieste voláme kňazovi, čakáme naňho iba chvíľku. „Zober Janíka,“ vravím manželovi a už kráčame dnu. „Poďte, mládež, toto vás posilní.“ Vypisujeme papiere, dávame oficiálne meno svojmu synovi. Ideme na cintorín, ale to už nášho syna vezie kňaz. Obrad je krátky, vzájomne sa však podpierame a nejako to zvládneme. Ešte chvíľu ostávame pri hrobe. Na toto nás nikto nepripravil.

 

NEDEĽA – DEŇ VZKRIESENIA

Kamarát kňaz sa ponúkol, že k nám príde odslúžiť svätú omšu. Dobre nám to padlo, no keď sme sa mali modliť Otče náš, slová mi išli z úst veľmi ťažko. Bože, už držíš v náručí naše dieťa? Vďační za dar Eucharistie prijímame posilu do svojich dní. Budeme ju potrebovať. Rozprávali sme sa o tom, čo sa asi s naším dieťatkom stalo. „Je v nebi a je vaším silným orodovníkom,“ povedal nám kňaz. Hoci sme nedostali šancu pokrstiť ho, veríme, že – pre našu vieru a úmysel pokrstiť ho a vychovávať vo viere – naše dieťa má možnosť radovať sa s Kristom v raji.

 

Svedectvo: Náš nenarodený syn nás naučil, že milovať znamená aj trpieť

 

Dni ubiehali a svoju bolesť sme sa naučili zvládnuť. Ba čo viac, naučili sme sa o nej hovoriť a svedčiť aj iným. Rozhodli sme sa absolvovať kurz pre manželov. Na záver kurzu pozval kňaz páry, ktoré prišli o nenarodené dieťa, aby – ak chcú – prišli dopredu a on sa za nich modlil. Nepamätám si celú modlitbu, ale oslovili ma slová: „V tomto lone zavládla smrť a my ťa prosíme, aby v ňom opäť zavládol život.“ Po tejto modlitbe ponúkol kňaz prítomným párom možnosť zúčastniť sa modlitby za tých, ktorým sa nedarí počať dieťa. V momente, keď sme obaja s manželom zdvihli ruky a modlili sa za tých, ktorí prosili o dar dieťaťa, som to pochopila ešte intenzívnejšie. Sme rodičia. Vďaka nášmu Janíkovi Pavlovi sme sa stali rodičmi. Je to dar, ktorý nám už nik nevezme – ani smrť.

 

Desatoro pre manželov, ktorí stratili nenarodené dieťa
  1. Ja som Pán, tvoj Boh! Náš Boh je Pánom života a smrti. My sme príliš malí páni na to, aby sme rozhodovali o budúcnosti.
  2. Plačte. Pýtajte sa. Hnevajte sa. Hľadajte odpovede. Ale nezabudnite na nádej. My kresťania sme ľuďmi nádeje.
  3. Spomeňte si na svoje dieťa. Dajte mu meno, rozprávajte sa o ňom, modlite sa zaňho. Pripomínajte si deň, keď ste sa o ňom dozvedeli, aj deň, keď sa narodilo pre nebo. Ak máte možnosť, chodievajte na cintorín, alebo ho aspoň duchovne pochovajte na nejakom mieste.
  4. Podeľte sa s rodinou. Delená radosť – dvojnásobná radosť, delený žiaľ – polovičný žial. Dovoľte vašim blízkym vstúpiť aj do smútku. Dovoľte aj svojim deťom vyrovnať sa so stratou súrodenca.
  5. Smúťte. Prišli ste o dieťa. Je v poriadku cítiť sa zle. Je v poriadku pýtať sa prečo.
  6. Nevyčítajte si. Drvivá väčšina spontánnych potratov sa udeje bez príčiny. Môžete síce absolvovať dodatočné vyšetrenia, no niekedy skrátka ani lekári nemajú odpovede.
  7. Budujte svoje manželstvo. Nedovoľte bolesti rozdeliť vás.
  8. Rozprávajte sa. Aj o pozitívnych veciach. Pripomínajte si pekné chvíle zo svojho tehotenstva, ktoré spolu s vami vaše dieťatko zažilo.
  9. Robte malé kroky. Ak potrebujte čas bez rodiny a priateľov, doprajte si ho. Každý pár má svoje vlastné tempo.
  10. Vystavte si v domácnosti spomienkový predmet. Môže to byť fotka z ultrazvuku, alebo – ak takú nemáte – napríklad cumlík, detské ponožky či plyšová hračka. Niečo, čo vám i vašim blízkym bude pripomínať, že vaše dieťatko tu s vami bolo, že je u Pána a denne sa za vás prihovára.

 

Ak viete anglicky a prechádzate si obdobím po spontánnom potrate, určite si objednate knihu „Grieving the Child I Never Knew“ od Kathe Wunnenberg.

 

Ak chcete svoje nenarodené dieťatko pochovať, presný postup sa dozviete tu.



Komentáre