TOP

Obrazy, ktoré sa píšu: Ikony vedú k modlitbe

Hľadiac na niektoré obrazy sa mi zastavuje dych. Nielen preto, že v nich nachádzam seba, ale aj preto, lebo sa za nimi skrýva príbeh majstra, ktorý ich píše. Svojou krásou a hĺbkou ma oslovili najmä ikony. Písané, nie maľované, pretože nesú v sebe najväčšie bohatstvo človeka: vzťah s Bohom. Práve o nich a o svojom životnom príbehu nám porozpráva Alenka Teicherová (54) z Dubnice nad Váhom.

Boh píše cez naše životy rôzne príbehy. Tak kde sa začal ten tvoj?

Môj príbeh sa začal na Považí, v Domanižskej Lehote, kde som prežila úžasné detstvo spolu s mojimi rodičmi a dvoma mladšími bratmi Jožkom a Mirkom.

 

Kto bol pre teba v čase detstva najväčším vzorom?

Môj ocko. Volá sa Jozef Hudek. Už ako dieťa som ho pozorne sledovala, ako maľuje nádherné krajiny. No a potom, neskôr, keď videl, že sa zaujímam o maľovanie, neváhal a zasvätil ma do čarovného sveta farieb.

 

Mali ste doma ateliér?

Áno, ale počas leta sme maľovali vonku. Ľudia, ktorí chodili okolo nášho domu s motykami a hrabličkami na pole, nechápali, prečo sa aj my nepripojíme. Musela nás zachrániť mamina. Tá milovala prácu na poli. Doteraz je šťastná, keď môže zasadiť obrovské množstvo zemiakov a zeleniny, len aby sme mali bio.

 

Čo tvoje štúdium? Bolo tiež zamerané na výtvarnú tvorbu?

Viackrát som sa pokúšala dostať sa na vysokú školu výtvarných umení v Bratislave i v Prahe. No nebola to moja cesta. Preto som si urobila nadstavbu v Turčianskych Tepliciach s výtvarnou špecializáciou. Až potom som pokračovala v štúdiu na UMB v Banskej Bystrici. Maľovanie mám v krvi. Neodradilo ma ani to, že som nevyštudovala výtvarné umenie. Myslím si, že som sa po mnohých rokoch predsa len dostala k profesionálnej tvorbe, a to v tej najúžasnejšej podobe, ako je písanie ikon.

 

ILUSTRUJEM PRE DETI A DOSPELÝCH

Štúdium sa skončilo. Prišla rodina. Ako sa ona spriatelila so štetcom a farbami?

Moja rodina ma podporuje. Mám skvelého manžela Romana a tri deti – Lenku, Romanka, Samka a dve vnúčatká – Elenku a Emilku. Veľmi ma teší, že obe vnúčatká veľmi rady kreslia a maľujú. Staršia Elenka ako dvaapolročná vystavovala svoje krásne dielka, maľované temperovými farbami na štvorgeneračnej výstave pri príležitosti jubilea môjho otca v Rajeckých Tepliciach. Dcéra Lenka sa taktiež venuje výtvarnému umeniu a verím, že keď budú vnúčatká staršie, vytvoríme spoločne ikonopiseckú dielňu.

 

Iste je to veľký plán do budúcnosti, ale čo tvoja súčasná práca?

Pracujem ako vedúca oddelenia kultúry v Ilave, čo mi zaberá veľa času.

Okrem toho vediem štrnásť rokov klub výtvarníkov Arte relax. Takže všetko sa točí okolo plátna a farieb.

 

Tvoje meno môžeme nájsť aj na niektorých knižných publikáciách. Pochváľ sa.

Ani neviem ako, ale z času na čas sa stane, že sa „hrám“ na ilustrátorku. Ilustrujem knižky pre deti i dospelých. Mojou srdcovkou je kniha Pošepkala vločka nehu do oblôčka od Teodora Križku a knižka poviedok Vojna ako remeň od Pavla Fleischhakera. Samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na Anastáziu Zboranovú a jej básne Vysypané z kapsy, či knihu povestí s názvom Barborka z Rajeckého hradu, ktorej autorom je Gejza Sádecký.

 

Neostala si iba pri knihách, niečo ťa priťahovalo k ikonám. Vieš nám povedať, čo to bolo?

Neviem to celkom presne pomenovať, ale myslím si, že to bola túžba v mojom vnútri vytvoriť alebo vytvárať niečo výnimočné. A ikony také naozaj sú.

Začalo sa to tým, že som obdivovala nádherné ikonostasy. Potom som sa v roku 2001 dostala do školy ikonopiscov v Michalovciach. Následne som sa stala aj členkou Spolku ikonopiscov svätého Cyrila a Metoda v Košiciach. Boh si ma už vtedy viedol zvláštnymi cestami.

 

 

 

NEVNÍMAM ČAS

Skús v skratke predstaviť našim čitateľom, čo sú to ikony.

Ikona nie je len obyčajným obrazom s náboženskou tematikou. Je umeleckým dielom, ktoré sa zrodilo v modlitbe a symbolicky vyjadruje, že všetko na svete je len akýmsi obalom, za ktorým sa skrýva vyšší zmysel. Ikony sú bránami vedúcimi k modlitbe.

Každá ikona podlieha vlastným zákonom a tvorí sa komplikovanou technikou. Nejde len o farby či materiál, ale aj o duchovnú stránku ikonopisca.

 

Takže, keď chceš písať ikonu, nechystáš si ako prvé farby?

Nie. Najskôr premýšľam nad tým, ktorú ikonu chcem vytvoriť. Keď si už nájdem tú „pravú“, musím urobiť všetko pre to, aby som mala pokoj v duši a lásku v srdci. Pred písaním ikony sa modlím modlitbu ikonopisca: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mňa hrišnaho. (staroslovienčina) – Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom.“ Ikony píšem len počas dovolenky, pretože moja tvorba nemôže byť ovplyvňovaná vonkajšími vplyvmi ani kultúrno-spoločenským dianím. Dokonca pri písaní ikony ma nesmie nikto vyrušovať, nemala by som prijímať návštevy a podobne. Najradšej píšem ikony vtedy, keď všetci doma spia. Veľakrát sa mi stalo, že som nevnímala čas a zistila som, že sú tri hodiny v noci.

 

Aký materiál sa používa na písanie ikon?

Ikona sa píše na drevo, a preto je veľmi dôležitý výber dosky, ktorá sa špeciálne ošetruje a upravuje. Na ošetrenú dosku sa nanáša kriedový podklad, ktorý sa brúsi, kým nie je dokonale hladký. Pozadie ikony je zlátené 23 ¾-karátovým zlatom, ale môže byť i postriebrené, niekedy členené vtláčaným a gravírovaným plastickým ornamentom. Na maľbu sa používajú práškové pigmenty, ktorých spojivom je žĺtková emulzia. Používanie emulzie na základe žĺtka je aj symbolické, pretože vajíčko sa považuje za symbol nového života. Sama maľba je náročná, farby sa musia nanášať stále v tenkých a rovnomerných vrstvách až po najtmavší odtieň, príslušný pre jednotlivé časti zobrazovanej ikony. Nasleduje zosvetľovanie, čo má tiež symbolický význam: deň premáha noc, svetlo – tmu, dobro – zlo, život večný – smrť. Na záver sa ikona lakuje špeciálnymi lakmi a upravuje sa i zadná strana obrazu, aby bola chránená proti nepriaznivým vplyvom.

 

Ktorá časť je pri písaní ikony najdôležitejšia?

Možno povedať, že je to tá duchovná časť. Keď sa však pozrieme na obraz ikony, vždy nás, alebo konkrétne mňa, fascinuje tvár a jej výraz. Tá sa pri nanášaní farieb a zosvetľovaní postupne vynára. Je fascinujúce, keď sa zrazu objaví krása výrazu tváre.

 

PRINÁŠA MI POKOJ

Keď o tom rozprávaš, v tvojej tvári vidno nadšenie. Čo pre teba, konkrétne znamená písanie ikon?

Je to pre mňa modlitba. Prináša mi pokoj. Je to čas, kedy môžem premýšľať o Bohu a o dare života, ďakovať za skvelú rodinu, priateľov, za zdravie a všetky dary, ktoré mám. Je to obohatenie mojej duše a upevňovanie viery, že existuje vyššia Moc, ktorá nám vždy pomôže nájsť cestu k láske a radosti a mnohokrát i k odpusteniu tým, ktorí nám ublížia.

 

Pamätáš si na svoju prvú ikonu?

Samozrejme. Keď som prišla do školy ikonopiscov, ako prvé sme si mali vybrať ikonu, ktorú budeme prepisovať. Vybrala som si ikonu Krista Pantokratora(Vševládcu). Je zobrazený ako žehnajúci Kristus, ktorý v ľavej ruke drží evanjelium.

 

Ktorá ikona patrí medzi tvoje najobľúbenejšie a prečo?

Všetky ikony sú úžasné, ale predsa len mám jednu, ktorú doslova milujem. Je to ikona Vladimírskej Panny Márie. Pôvodná ikona pochádza z 12. storočia a podľa tradície ju vraj namaľoval svätý Lukáš. Meno dostala podľa miesta, ktoré si zvláštnym spôsobom Božia Matka sama vybrala. V tom čase, keď sa ľudia začali modliť pri ikone, diali sa divy. Preto k nej prichádzali mnohí veriaci. Musím však povedať, že Vladimírska Panna Mária sa veľmi zapáčila aj mojej dcére Lenke, a preto som jej ikonu venovala ako svadobný dar. Verím, že bude ochraňovať celú ich rodinu.

 

Je s ikonami spojený príbeh, o ktorý by si sa chcela podeliť?

Takých príbehov je veľa, ale nedá mi nespomenúť jeden z tých veselších. Pred pár rokmi som vystavovala ikony v galérii v Trenčíne. Môj syn Samuel mal vtedy asi štyri roky. Práve sme s manželom vešali ikony a on pobehoval po chodbe galérie. Keď som zavesila ikonu Matky Božej Ustavičnej pomoci, zrazu som zistila, že polodrahokamy, ktoré zdobili jej kráľovskú korunu, zmizli. Zhrozená som zavolala na manžela: „Asi som ich zle nalepila a odpadli.“

Môj malý syn sa zháčil, zadíval sa na mňa a vraví: „Myslíš?“

Bolo mi to podozrivé, a tak som sa spýtala: „Samko, kde si dal kamienky z ikony?“ On sa na mňa prekvapene pozrel a riekol: „ Nóóó, zakopal som ich na záhrade. Je to môj poklad.“

Darmo sme hľadali ten zakopaný poklad, nenašli sme ho. Svokra mi darovala ďalšie kamienky zo svojej zbierky, ktorými som opäť ozdobila kráľovskú korunu Božej Matky. Môj syn bol už ako malý vynaliezavý, nečudo, že teraz študuje herectvo.

 

 

SME TU IBA CHVÍĽU

Aké sú pre teba najväčšie hodnoty v živote?

Je to láska, pokoj v rodine, priateľské správanie a čisté svedomie. Dôležitá je však i sebaúcta. Neustále sa musíme učiť, ako vyrásť na zodpovedných a čestných ľudí. Samozrejme, nesmie chýbať radosť zo života a schopnosť tešiť sa aj z maličkostí. Myslím si, že človek by si mal uvedomiť, že sme na tomto svete iba chvíľu, a preto by sme mali žiť tak, aby sme neznepríjemňovali život iným. Je dôležité vedieť byť šťastný a tešiť sa z toho, čo mám. Pre mňa osobne je darom, keď sa ráno zobudím zdravá a mám vedľa seba milovaného človeka.

 

Čo robíš, ak sa do tvojho života pripletú ľudia, ktorí ti neprajú dobro, alebo ťa sklamú?

Snažím sa za nich modliť. To pomôže vždy. A hlavne myslím pozitívne a aj keď to bolí. Urobím všetko pre to, aby som im dokázala odpustiť.

 

Prejdime k radostnejším témam. Je niečo, na čo sa zvlášť tešíš?

Nedávno som sa dozvedela, že som pozvaná na Medzinárodný plenér ORA ET ARS Skalka. Veľmi sa teším na atmosféru v priestoroch tohto pútnického miesta, na spoločnosť výtvarníkov a poetov. Je to pre mňa výzva.

 

Viem, že to nebude prvý raz, čo sa zúčastníš na tomto podujatí. Čím ti je Skalka s pustovníkmi, ktorí tu žili, blízka?

Skalka je fascinujúca nielen pustovníkmi, ale najmä odkazom, ktorý nám zanechali. Je to odkaz modlitby, ktorá je akoby neviditeľnou rukou. Ňou sa dotýkame Boha. Myslím si, že každý, kto sa raz dostane na toto premodlené miesto, rád sa sem vracia, medituje, utečie pred komplikovaným svetským životom a načerpá úžasnú pozitívnu silu kráčať ďalej tým správnym smerom.

 

Máš nejaký odkaz pre našich čitateľov?

Priala by som im, ale aj sebe, aby sme si vážili život. Aby sme druhým často hovorili, že ich máme radi a nestrácali vieru, nádej a lásku. Nech sa nik nevzdáva a nech zo svojich životov utvoríme najúžasnejší príbeh, aký len dokážeme. Hlavne nech nepremárnime ani jeden deň.

 



Komentáre