Obschnutá knedľa

Ako to zabolí! Nie je jednoduché prijímať svoje pribúdajúce obmedzenia. Viac bolí telo, viac diagnóz. Viac únavy. Viac stereotypu. Viac neochoty učiť sa v práci nový program na počítači. Viac zabehaných chodníčkov, z ktorých sa už nechce odbočiť. A oveľa väčšia zraniteľnosť.

Hej, obschnutá knedľa! Tak mi to nejako mátalo v hlave, keď som odpovedala na výrok svojej priateľky. Posťažovala sa nám v riadkoch našej podpornej modlitebnej ženskej skupiny. Ako veľmi chce žiť, nie zatrpknúť.

Teda, má na to oficiálne dôvod. Je sama, na obzore nikto. Pokiaľ ide o srdce aj bežný život.

Motám sa po dome, stmieva sa. Je čas vymyslieť niečo na večeru. Moji skoro chlapi aj chlapi podľa veku majú apetít. Otváram chladničku a zrak mi rovno padne… na obschnutú knedľu.

Neviem, či sa smiať a či plakať.

Trčí tu sama od soboty, keď už k nej neostalo mäso. Akosi som zrazu oveľa silnejšie rozumela Rii a jej smútku z osamelosti. Z nepotrebnosti. Zo strácania krásy navonok, z úbytku síl, čo prirodzene prichádza vekom.

Lebo aj ja si tak občas (teda, dosť často) pripadám. Ako tá obschnutá knedľa. Ešte jedlá, ale už nie „bardzo šumna“. Fasáda drží z posledných síl, a ani tých už nie je navyše. Stačí nešikovné slovo… menej spánku… alebo len také PMS (kolegyne vedia).

Ako to zabolí! Nie je jednoduché prijímať svoje pribúdajúce obmedzenia. Viac bolí telo, viac diagnóz. Viac únavy. Viac stereotypu. Viac neochoty učiť sa v práci nový program na počítači. Viac zabehaných chodníčkov, z ktorých sa už nechce odbočiť. A oveľa väčšia zraniteľnosť.

Syndróm obschnutej knedle ako vyšitý.

Už si len pustiť ľútostivú slzičku a srdcervúci výkrik. Úprimne, každý by si na to obschnutie mohol nájsť dostatočne dobrý dôvod.

Lenže to by tu nemohol byť niekto iný, kto vôbec neberie do úvahy môj ľudský pocit knedle pred exspiráciou.

Zvoní mi telefón. A nie raz. Ktosi ma potrebuje. Moju skúsenosť. Dlhý telefonát, pri ktorom sa cítim trošku rozpačito, nie som psychológ ani odborník. Ale cítim, že na druhej strane sa uľavilo. A potom zas. Potrebuje ma počuť mama. Keď už si konečne myslím, že stačilo, vyjdem hore k chlapcom. Taký rozhovor ako teraz sme dávno nemali. Na pubertu až príliš čistý, krásny, milý, otvorený.

Srdce mi skáče ako poplašený, rozjarený zajac.

Tesne pred odchodom na stanicu, kam idem po manžela v tenkej vetrovke (hej, ďalší telefonát a prosba), sa mi ozýva ktosi veľmi dobre postavený a prosí ma o osobné stretnutie. Padám do kolien. Ja?

Píšem si do diára termín a vôbec nemám pocit, že by sa zo mňa trúsili obschnuté omrvinky.

To je tak. Ten môj Boh je vtipkár.

Robí z obschnutej knedle perfektnú omeletu s vajíčkom.

Len ma musel trošku pokrájať (do služby).

Musím o tom povedať Rii.