TOP

Odkaz „komunistických“ svätcov

Boli prenasledovaní za vieru počas komunizmu na Slovensku. Či už s titulom, alebo bez neho – sú to svätci. Pretože vo svojom živote boli blízko pri Bohu. A to aj napriek utrpeniu.

Ján Vojtaššák, Pavol Gojdič, Michal Buzalka, Dominik Trčka, Vasiľ Hopko, Titus Zeman, Zdenka Schelingová, Silvester Krčméry… To je len zlomok tých, ktorých príklad života je hodný nasledovania. Priblížime si aspoň niektorých z nich. Čo by odkázali ľuďom dneška?

 

Boží sluha Ján Vojtaššák

(14. novembra 1877 – 4. augusta 1965)

 

Svoju kňazskú službu som sa usiloval vykonávať svedomito, pre dobro veriacich, ku ktorým som bol poslaný. Moju pozornosť si získavali obzvlášť chudobní. Potom ma v roku 1920 vymenovali za spišského biskupa a mojím hlavným cieľom bolo dobro nesmrteľných duší. Štátna rada voči mne v roku 1945 vzniesla obvinenia. O tri roky neskôr som sa otvorene postavil na odpor komunistom, ktorí si chceli podriadiť a zlikvidovať Cirkev. Bol som kruto mučený a odsúdený na dvadsaťštyri rokov väzenia.

Radikálne som odmietal spoluprácu s komunistami. Orgány ŠtB ma uniesli z biskupstva do väznice. Vystriedal som väzenia s najprísnejším režimom. Napriek zlému zdravotnému stavu, veľkému utrpeniu a pokročilému veku som však nikdy nestrácal optimizmus a nesťažoval som sa. Viera bola pre mňa zdrojom sily. „Srdce Ježišovo je tá posledná istá kotva, ktorú nám i Cirkev svätá na búrlivom mori tohto každodenného života podáva,“ uvedomoval som si dennodenne. Z väzenia ma naposledy prepustili až mesiac predtým, ako som dovŕšil osemdesiatšesť rokov.

Neustále som sa usiloval oživiť náboženský život, aj napriek utrpeniu, ktoré som prežil, a vysokému veku. „Srdce len vtedy žije, ak miluje. Srdce, ktoré nevie milovať, pravda, šľachetnou, svätou láskou, je mŕtve,“ vravieval som. Stal som sa terčom nenávisti tých, ktorí odmietali katolícku vieru. Ale ja som, vďaka Božej milosti, zostal verný.

 

 

Bl. Zdenka Schelingová

(24. decembra 1916 – 31. júla 1955)

 

Neustále ďakujem Bohu, že mi dal odvahu všetko zanechať a že aj vo svojom povolaní rehoľnej sestry v Inštitúte milosrdných sestier Svätého kríža môžem, musím a chcem zviditeľniť Neviditeľného. Modlila som sa, aby únava z vernosti k Bohu nedoľahla aj na mňa, veď práve vernosť je skúšobným kameňom pravej lásky.

Po večných sľuboch v roku 1943 som pracovala ako ošetrovateľka v nemocnici. Od Pánovho oltára som šla k oltáru svojej práce, k raňajkám, na oddelenie. Všade som sa usilovala pokračovať v obete oltára a vyznávať Krista svojím životom. Aj keď som od začiatku vedela, že to nebude ľahké. „Duša zanietená láskou nemôže zostať nečinná!“ znelo v mojom srdci. „Ježišu, mám iba jedinú žiadosť: milovať ťa tak, aby som zomrela láskou,“ žiadala som od svojho Ženícha.

Keď v roku 1948 začali komunisti prenasledovanie Cirkvi, neminulo to ani našu rehoľu. Uvedomila som si, že chcem a aj musím brániť Cirkev. Vďaka Bohu, že som smela dvakrát pomôcť pri príprave úteku väznených kňazov. „Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!“ ponúkla som sa Pánovi za kňaza, ktorému som pomáhala utiecť. Pán moju obetu prijal a dovolil mi podať najvyššie svedectvo lásky. „Bojujme bez oddychu i vtedy, keď nemáme nádej, že zvíťazíme. Čo je nás po výsledku? Tí sú vždy najviac vyznamenaní, ktorých si Boh ponecháva pre seba,“ povzbudzovala som. Rozhodla som sa dať Bohu všetko a aj keby som nič nemala, aj to mu dám.

Druhý pokus o útek bol len pascou ŠtB. Nastalo pre mňa kruté mučenie vo vyšetrovacej väzbe, aby som všetko vyzradila. Mlčala som. Dostala som najvyšší možný trest za údajnú velezradu. Premiestňovali ma z jedného väzenia do druhého, ale usilovala som sa to všetko znášať trpezlivo, vedomá si toho, že túžim zomrieť pre svojho Pána a pre dobro Cirkvi. Vo svojom srdci som necítila nenávisť ani voči tým, ktorí ma týrali. „Odpustenie je najväčšia vec v živote,“ znelo z môjho srdca, keď som bola ubitá skoro na smrť. Vedela som, že Ježiš môže všetko a že dôvera v neho robí naozaj zázraky.

Napokon ma pre vážne zdravotné problémy na amnestiu prepustili, aby som nezomrela vo väzení. No môj stav sa každým dňom zhoršoval. „Umriem bolesťou, že som taká slabá? Oj, nie! So smelou oddanosťou budem vytrvalo hľadieť až do smrti na božské Slnko. Nič ma nezastraší, ani vietor, ani husté mraky, to bude len okamih, aby moja dôvera vzrástla, že za mrakmi je moje milované Slnko,“ modlila som sa. Vedela som, že Boh nám dá vždy toľko odvahy, koľko trpíme. A ak pridá utrpenie, rovnako pridá aj milosť.

Počas rokov utrpenia som objavovala, že trpieť v pokoji nie je vždy to isté ako trpieť s útechou. A že pre to, aby sme trpeli v pokoji, stačí vždy chcieť to, čo chce Boh. „Vždy budem spokojná s Božím rozsudkom; a keby ma Boh aj zabil, budem v neho dúfať. Kto kráča cestou lásky, nesmie sa pre nič a za nič znepokojovať. Prosila som Pannu Máriu, aby povedala Ježišovi, nech so mnou nikdy nerobí okolky,“ vravela som.

Naučila som sa milovať obetné drevo kríža, jednoducho a hrdinsky sa položiť na kríž a zabúdať pritom na seba. „Ježišu, daj, aby som ťa vedela vždy viac a viac milovať!“ kričalo moje srdce. Je síce ťažké dať Ježišovi to, čo si žiada, ale práve v tom nachádzam svoju radosť a šťastie. Ani svoje malé utrpenia by som nikdy nemenila za najväčšie vytrženia. Pretože utrpenie znášané s láskou sa mi zdá ako jedine žiaduce v tom slzavom údolí! „Ježišu, rýchlo ma stravuj láskou. Posväť ma práve tak, ako by som žila dlhé roky,“ modlila som sa a vedela som, že Boh nehľadí na čas, ale na lásku.

Utrpenie, ktoré som nevyhľadávala, napokon vo mne otvorilo zmysel pre Božie myšlienky. A preto som sa svoje ružičky bolesti vždy snažila trhať s úsmevom. S úsmevom kráčať aj na Golgotu, kde som vždy našla Ježiša, ktorý všetku zlobu ľudí poznal skôr ako ja, a mňa necháva kráčať už len po vyšliapanej ceste. Pretože viem, že ak chcem dostať bozk lásky od Ježiša, musím sa k nemu priblížiť tak blízko, že sa popichám na jeho tŕňovej korune.

 

Zdroj: november89.eu 

 

Silvester Krčméry

(5. augusta 1924 – 10. septembra 2013)

 

Počas štúdia medicíny sme s Vladimírom Juklom organizovali evanjelizáciu študentov. Práve rozvoj tzv. katolíckej akcie bol v roku 1946 hlavným dôvodom nášho zatknutia a vyšetrovania ŠtB. Koncom júla 1951 som bol zatknutý a vo väzbe som strávil tri roky. Potom ma odsúdili na štrnásť rokov väzenia. Rozsudok znel: vlastizrada.

„Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie,“ hovorieval som. Desať rokov som strávil vo viacerých väzniciach aj pracovných táboroch. Absolútne k ničomu som sa nepriznal. Ale Pán poznal moju slabosť a uložil ma do takého oddelenia, na ktorom nebolo mučenie také krvavé a kruté. Nevyhlo sa mi však duševné utrpenie. Najhorším bola práve samotka. „Môžeme to brať ako milosť Božiu, veď každého Pánboh nepustil do toho väzenia, len tých, ktorí tam mohli niečo získať, veď on je láska, a predsa nie je na to, aby ma mohol mučiť,“ hovoril som. Začínal som si sám exercície, meditácie, postupne som do nich pridával veci z Písma, ktoré som vedel naspamäť.

Potom som pracoval dvadsať rokov ako lekár a venoval sa evanjelizácii vysokoškolákov, učňov, narkomanov, alkoholikov i väzňov. Smel som stáť pri zakladaní sekulárneho inštitútu Fatima, ktorý sa, okrem iného, podieľal na publikovaní samizdatovej literatúry, ako aj tzv. krúžkov tajnej Cirkvi.

Počas dvoch rokov vyšetrovania som odmietal vypovedať. Môj úmysel bol zjavný – vedel som, že tým, ktorí ma vyšetrujú, nejde o poznanie pravdy, ale o jej prekrútenie. A potom nastala tá chvíľa, keď som sa rozhodol svedčiť z povinnosti. Vedel som, že musím vydávať o Pravde, ktorá zmenila môj život. Práve preto som na súde musel hovoriť a nemohol som mlčať. Dostal som posledné slovo na obhajobu, ale na svoju obranu som neuviedol nič. Všetko, čo som bránil, bola skutočnosť a pravda.

„Nasledovať Krista, šíriť lásku k Bohu a blížnemu, aby všetci ľudia boli šťastní na zemi, tak ako i ja som šťastný od chvíle svojho vnútorného obrátenia, asi od sedemnástich rokov,“ vyjavil som súdu svoj úmysel. Slúžili sme každému a každý bol pre nás druhým Kristom. Najvyššou odmenou bolo práve to, že sme tým mohli slúžiť Bohu a plniť jeho vôľu.

„Nerobíme sa nenahraditeľnými. Vieme, že na naše miesta prídu iní. Na naše pracovné miesta v zamestnaní ich musíte sami zohnať. Na naše miesta v apoštoláte ich povolá Boh. Tak ako si povolal aj nás a pretvoril doslova z ničoho, ba aj z odpadkov ľudskej spoločnosti. Veď ani ja sám som vieru nezdedil. Ani nevyhral v lotérii, ani nenašiel na ulici, ale ťažko som si ju musel dobýjať vo svojej mladosti. V ťažkých vnútorných bojoch, pochybnostiach, bolesti i utrpení, v práci i štúdiách rôznych svetonázorov,“ zdôrazňoval som. Chcel som, aby vedeli, že sme sa nedali strhnúť k nenávisti, rebelovaniu ani reptaniu, ale že sme schopní sa aj za zlom odplácať dobrom.

„Viem, že všetci naši bratia budú aj vo väzení poctivo a nezištne pracovať. Je to naša stará tradícia. Aj prví kresťania, prenasledovaní pod rímskym impériom, hoci po státisícoch boli väznení, mučení a križovaní, predsa boli najobetavejšími pracovníkmi a nevieme ani o najmenšej vzbure, ktorú by robili. Preto nás môže každý prenasledovať bez rizika. Iní politickí väzni to zaiste svojim protivníkom vrátia i s úrokmi. My naopak. Od prvej chvíle sa za vás všetkých dennodenne modlíme,“ hovoril som. Mučeníctvo nepovažujem za pasivitu kresťanstva, ale za boj prostredníctvom obety vlastnej krvi a života. Aj my sme sa vždy spoliehali na Boha a nie na zbrane.

„Do tejto situácie sme sa dostali len proti svojej vôli, my sme sa sami do väzenia nenahlásili, ani sme sa sami nezatkli, ani sami neponižovali, ani neobžalovali, ani nesúdili,“ pokračoval som a usiloval som sa získať víťazstvo Láske, nie sebe samému.

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych,“ zneli moje záverečné slová 24. júna 1954 na hlavnom pojednávaní Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne.

 

Zdroj: tituszeman.sk

 

Bl. Titus Zeman

(4. januára 1915 – 8. januára 1969)

 

Ako na saleziána na mňa veľmi doľahli udalosti barbarskej noci, keď štátna moc obsadila kláštory. Vtedy som bol práve na fare v Šenkviciach. Trápilo ma, čo je s mojimi spolubratmi. A tak som neskôr pomáhal odvádzať bohoslovcov a mladých spolubratov do zahraničia, cez rieku Morava. Neodradilo ma ani hroziace nebezpečenstvo. Mal som nádej, že sa po štúdiách vrátia späť na Slovensko ako kňazi alebo budú šíriť evanjelium vo svete. Pri poslednom prechode som povzbudzoval svojich spolubratov, že sa treba pokúsiť prejsť za každú cenu. Nepodarilo sa to. Skupina sa rozpadla, zbadali nás aj pohraniční a väčšinu z nás chytili.

Krížová cesta pre mňa nastala v momente, keď ma chytili. Tie najťažšie chvíle som prežil vo vyšetrovacej väzbe počas dvoch rokov. Pod mojím oknom bolo popravisko, na ktorom boli denne popravy. Bol som v ustavičnom strachu, že kedykoľvek prídem na rad ja. Z mučenia, ktoré som podstúpil, sa ma zmocňuje hrôza. Boli to neľudské metódy týrania.

Potom predniesli obžalobu, v ktorej som bol opísaný ako nepriateľ štátu, špión a vlastizradca. Žiadali pre mňa trest smrti. „Vo svojom svedomí sa necítim vinný. Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som,“ obhajoval som sa. Odsúdili ma na dvadsaťpäť rokov trestu odňatia slobody. Po uplynutí polovičného trestu som žiadal o podmienečné prepustenie. Takmer po trinástich rokoch ma s podlomeným zdravím prepustili na skúšobnú lehotu sedem rokov.

V 1967 som dostal povolenie slúžiť súkromne svätú omšu. Každý deň po práci, sám a v tichosti. O niekoľko mesiacov som dostal súhlas spovedať. Často som nedočkavo utekal do spovednice. „Ja musím čakať na hriešnika a nie hriešnik na mňa,“ hovorieval som. Začiatkom roka 1968 som dostal súhlas verejne vykonávať svoju kňazskú službu. Mal som z toho obrovskú radosť, aj keď som ešte stále pracoval ako skladník. Zabúdal som pritom aj na prežité utrpenie, ktorého sa mi počas mnohých rokov dostalo.



Komentáre