TOP

On nás nikdy neprestane hľadať

Neverila som, keď nám kňaz ako tretiakom hovoril, že Pán Boh nás stále hľadá a nikdy s tým neprestane. Pýtala som sa samej seba: Prečo by sa mal zaujímať práve o mňa, keď vo svete je veľa iných ľudí? Tajne som si priala, aby na mňa zabudol.

Milý Ježiš,

píšem Ti niečo, čo o pár hodín položím na slamu. Nie preto, že by som sa Ťa chcela zbaviť, ale preto, lebo si ma neprestal hľadať. A to ani v čase, keď ja som už na teba zabudla.

Veď vieš, že ako dieťa som o teba veľa počúvala. Bolo mi jasné, že si sa narodil v Betleheme a obdivovala som tvoju vytrvalosť pri vianočnom nosení darčekov. Nechápala som, ako si mohol dovliecť tú veľkú kopu pod stromček. A stihol si to nielen u nás, ale aj v celej dedine.

Mala som pocit, že sme starí známi. Z vďačnosti i zo strachu som Ti každý večer venovala „kultúrnu chvíľku“. Recitovala som Tvojim anjelom. Z času na čas som pridala aj Otčenáš a nezabudla som ani na Tvoju Mamu. Bola som hrdá, keď ma babka pochválila, že sa viem pekne modliť a presviedčala ma, že sa Ti moje modlitbičky páčia.

Neskôr to už bolo iné. Ten náš „kultúrny vzťah“ sa mi prestal páčiť. Ani moja spolužiačka sa nemodlila. Tak prečo by som sa mala ja? Odpoveď bola jasná: Čo ak nás Pán Boh kvôli Tebe navštívi niečím zlým?

Tak to teda nie, povedala som si a ešte som pridala v počte Otčenášov. Lenže ani to nestačilo. Spolužiačka mi hovorila, že Teba – teda Boha – si vymysleli ľudia, aby strašili malé deti. Rozhodla som sa, že sa strašiť nedám! Bola som veľká – myslím, že už školáčka.

Dovolila som si (aj keď s malou dušičkou) sa večer  nepomodliť. Čakala som na niečo strašné. Ako napríklad, že sa zobudím mŕtva, alebo že budeme mať haváriu a tak ďalej a tak ďalej. Nič z toho sa nestalo. Dokonca ráno ma zobudili lúče žiarivého slnka.

„Dosť! Vystačím si sama.“ Uznala som, že moja od tej chvíle najlepšia kamoška mala pravdu a bola som si istá, že som vyhrala boj s temnotou. Niekoľko rokov som bola presvedčená, že Ťa nepotrebujem. A pochybovala som, či vôbec si.

Aj svedomie som si začala vychovávať po svojom. Kým dovtedy v ňom vládli zákony Desatora, teraz som nastolila vlastné. Tak po prvé: Hriech nie je hriech, ale sloboda. Urážka sa stala prejavom vlastného názoru a pomsta sa premenila na túžbu ukázať niekomu, ako sa cíti druhý, keď sa mu ublížilo.

Zdalo sa mi zvláštne, Pane, že hoci si to videl, neurobil si nič. Vyhodnotila som to, že sa staráš o ľudí na druhej strane zemegule. Keďže si neprotestoval a v mojom živote sa nič negatívne nestalo, začala som si robiť, čo sa mi páčilo. Ba ani vianočné darčeky si nezrušil, aj keď som už dávno vedela, že ich nenosíš cez zatvorené okno, ale používaš na to mojich rodičov.

Priznávam: prvé sväté a birmovku som zvládla so samými pochvalami. Dospelákov aj tak nič iné nezaujímalo, len či viem sto otázok a odpovedí. Vedela som. Dokonca aj to, ktorá otázka sa nachádza na ktorej strane. A modlitby – to boli ako básničky. A musíš, Pane, uznať, že dar recitovať si mi ponechal doposiaľ.

A keď už sme pri tých Tvojich daroch, chcela som byť slávna. Bolo mi jedno, či karatistka alebo gitaristka. Hlavne, že slávna.

Nejako, podľa mňa neplánovane, som sa objavila v kostole. Mládežnícky zbor. Reku, niečo nové sa naučím a pôjdem ďalej! Veď aj John Lennon začínal svoju slávnu kariéru v kostole. Tak prečo by som sa o to nemala pokúsiť ja?

Prekvapil si ma. Kresťania, ktorí na teba vyplazovali jazyk (samozrejme iba na prijímaní) boli plne normálni. Žiadne vyvrátené oči, žiadna gloriola a dokonca ani krídla. A poviem Ti, chýbali im podľa mojich predstáv aj zbožné reči.

„Ho, ho, ho,“ hovorila som si. „Tak na toto Ti nenaletím, Bože. Možno je to iba nejaké reklamné oddelenie. Nájdem ich slabé miesta a potom? Potom uvidia!“

Snažila som sa zo všetkých síl. Dokonca som ich provokovala, ale všetko márne. Ak som aj niečo proti nim našla, hneď mali po ruke riešenie. „Prepáč.“ „Pomôžem ti.“ „Nebuď smutná. Poď s nami.“ Ešte aj farár sa správal rovnako ako oni.

V hlave sa mi objavil akýsi guláš. Nemala by som byť radšej slávna karatistka? Premýšľala som a cestou z tréningov, za tmy a bez prítomnosti ľudí, som sa s Tebou začala hádať. „Čo mi tým chceš povedať? A prečo sú normálni? A prečo chodia do kina? A prečo chodia lyžovať? A prečo?“ Neodpovedal si. Myslím si, že si sa zabával. No ja som sa hnevala. A keď som bola na tréningu, padali oveľa tvrdšie údery ako predtým.

Lenže Ty si bol ticho. Akoby sa Ťa to netýkalo.

Nevedela som, že tí „kresťania“ sa z času na čas (asi to bolo pravidelne) za mňa modlia.

Po nejakom čase som prišla na skúšku zboru skôr. Ešte stále bola omša. Kým jeden kňaz horlivo kázal, druhý sedel v spovednici. Sám. A tak reku: Idem sa s ním porozprávať. Netušila som, že ma tam čakáš.

Vošla som. Úsmev a rozhovor o živote. Len tak. Veď vieš, že všetko nie vždy bolo tak, ako to malo byť. Chcela som mať svoju pravdu, svoju slobodu, svoje názory. Chcela som si žiť po svojom. Bez Teba.

Ani neviem ako a prečo som o tom všetkom v tej búdke hneď za dverami kostola začala hovoriť. Nik ma tam nesúdil. Nik na mňa netlačil. Iba počúval.

„Ak teraz povieš Bohu, že ti to je ľúto a že skúsiš zmeniť aspoň niečo vo svojom živote, tak ho ja spolu s tebou poprosím, aby ti všetko odpustil. Dokážeš to?“

Tá posledná veta znela príliš provokačne, aby som povedala, že nie. Prikývla som. Dokonca sa mi v mysli objavila básnička ľútosti. „Bože môj, celým srdcom ťa milujem…“ V tej chvíli ma prenikol zvláštny pocit.

Dnes viem, že si to bol Ty a Tvoja láska. Objal si ma a povedal si: „Pamätáš si na nábožko v tretej triede? Ešte stále neveríš, že ten kňaz mal pravdu?“

 

Našiel si ma. Znova po rokoch.

A ja vždy, keď prichádzajú Vianoce a moje oči spočinú na malom Ježišovi položenom na slame v jasličkách, stíchnem. Skrývam pod ňu všetko, čo rok dal, čo rok vzal. Odovzdávam mu svoje bolesti a slabosti, prehry i víťazstvá, pretože to, čo prikryje jeho láska, sa stáva pre nás požehnaním.

Skúsite to tento rok spolu so mnou?

Nevadí, že ste sa s ním dlho nerozprávali. Tam v Betleheme si isto nájde aj vás.

Komentáre