TOP

Panamské zážitky redaktora Juraja alebo „Jorge” v Paname (7)

Je tu posledný príspevok o Jurajových zážitkoch z ďalekej Panamy. Aj keď z krajiny ešte neodišiel a určite si užíva posledné dni voľna, už teraz má na čo spomínať a zrejme z toho bude vo svojom živote ešte dlho čerpať.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Vo štvrtok sme po návšteve indiánskych dní mládeže išli opäť na Campo Costera, kde sa o 17:00 malo konať privítanie Svätého Otca Františka. Na skrátenie čakania sme si zakopali loptu s chalanmi z rôznych kútov sveta. Aj takto sa dajú budovať vzťahy a priateľstvá.

Keď prišiel medzi nás pápež, bežal som asi sto metrov popri jeho papamobile. Bol plný radosti a energie napriek viditeľnému pokročilému veku. Mladá Cirkev, ktorá sa tu stretla, mu zjavne dodáva chuť do služby a jeho srdce robí stále mladé. Aj vtedy som si uvedomil, akú veľkú vďačnosť si od nás zaslúži svätý Ján Pavol II. i Božia prozreteľnosť za myšlienku Svetových dní mládeže. Aj vďaka týmto dňom Cirkev môže zostávať mladá, plná života a radosti a aj takto sa prejavuje jej vedenie Duchom Svätým.

 

 

Pápeža privítalo v zastúpení sveta viacero krajín. Arcibiskup José Domingo pripomenul, že je tu zhromaždená mládež pápežova, mládež Kristova. Vrúcne ďakoval Svätému Otcovi, že poctil Panamu takou milosťou. Myslím, že tým ďakoval za množstvo obrátených životov i mladých nanovo zapálených pre Krista a pre službu Pánovi v jeho najmenších. Je naozaj až hmatateľné, koľko ovocia toto stretnutie prináša. Ktovie, možno sa raz o tom presvedčíme aj v našom malom (i keď od Panamy väčšom) Slovensku.

 

Pápež poďakoval za prijatie a krátko sa prihovoril nám všetkým. Pripomenul nám dôležitosť jednoty, ktorá je kritériom rozlišovania dobrého ducha od zlého, ktorý sa neustále snaží rozdeľovať a upozorňovať na odlišnosti, ktoré zdanlivo bránia vytvoreniu spoločenstva lásky. Povzbudil nás milovať naplno ako Kristus, nie polovičato, aby sme tak ako Mária dali svoj život Bohu, aby sa jeho sen s nami a o nás mohol uskutočniť. „Pane, nauč nás milovať tak, ako nás ty miluješ.”

 

Po ukončení tohto stretnutia sme sa už len navečerali a išli spať. V piatok ráno sme sa zúčastnili na česko-slovenskom stretnutí, kde sme si vypočuli katechézy o dôležitosti obrátenia, spovede a ticha, v ktorom hovorí k nám Boh. Väčšina mladých z Čiech a Slovenska počas týchto dní naozaj pristúpila k spovedi a bol som svedkom viacerých svedectiev o požehnanom zmierení s Otcom skrze slová jeho služobníkov. Bohu vďaka za tieto milosti! Pomedzi katechézy sme si mohli vypočuť svedectvo obrátenia dvoch dievčat i jedného dnes už seminaristu zo Žilinskej diecézy. Nebojme sa svedčiť o Kristovi kdekoľvek sme, pracujeme, žijeme. Možno práve skrze naše slová a skutky si Pán privedie ďalšiu stratenú ovečku do svojho košiara.

 

 

Svätou omšou sa ukončil spoločný program Čechov a Slovákov, ktorý priniesol hojné ovocie – vďaka všetkým organizátorom za ich námahu. Verím, že im Boh už teraz pripravuje osobitnú odmenu vo svojom kráľovstve.

Po spoločnom obede sme sa rovno vybrali na Campo Costera, kde sa o 17:30 začala krížová cesta s pápežom Františkom. Každé zastavenie si pripravila iná krajina amerického kontinentu spolu so zamysleniami a modlitbou. Rozjímali sme nad utrpením Krista v dnešných trpiacich – migrantoch, nenarodených deťoch, ako aj o zničenom životnom prostredí a podobne. Zaskočilo ma zamyslenie Dominikánskej republiky, ktorá sa dotkla otázky utláčania žien a ich zneužívania. Popri niekoľkých dôvodoch totiž spomenuli aj rozdiel v rode – gender. Akoby žena prestala byť ponižovaná, keby jej bolo dovolené žiť s inou rodovou príslušnosťou. Tým sa ale len narúša skutočná antropológia vložená do našej prirodzenosti i zjavená Bohom, a problém sa podľa môjho názoru len prehlbuje. Ale táto téma nie je účelom tohto článku a navyše som túto časť zachytil iba okrajovo pri prekladaní ostatným do slovenčiny…

Po krížovej ceste sa nám prihovoril aj Svätý Otec. V modlitbe k Otcovi odprosoval za utrpenie jeho Syna, ktoré pokračuje v opustených starých ľuďoch, deťoch, ktorým nie je dovolené narodiť sa, smiať sa a snívať, v zneužívaných ženách i mnohých iných. Sme pozvaní pomôcť týmto ľuďom okolo nás niesť kríž, ako Šimon pomáhal Kristovi. Dnes sa nám ľahko stane, že prehliadame trpiacich v našom okolí. Kresťan ale nemôže byť ľahostajný k utrpeniu jeho brata a sestry.

 

V sobotu ráno sme po raňajkách slúžili vlastnú svätú omšu v kaplnke vincentínov v Balboe, išli si kúpiť nejaké jednoduché karimatky na večernú vigíliu a pomaly sa začali premiestňovať do parku svätého Jána Pavla II. Najprv dvoma linkami metra (tú druhú vybudovali len kvôli SDM)  a potom asi hodinku peši, pričom sme si vyzdvihli potravinové balíčky. Musím povedať, že organizácia pri ich vydávaní bola veľmi dobre zvládnutá. Presunuli sme sa do sektora B1, rozložili si karimatky a čakali na príchod pápeža Františka. Pán nám opäť požehnal počasie, keď sme mali počas celej púte zamračené, takže na nás nepieklo slnko.

Celý čas nám hrala rôzna hudba, kresťanský rep, vystupovali tanečné čísla… Mnohé z tých vecí boli nádherné, no na druhej strane nebolo ani chvíľku ticho, nemohli sme sa bez kričania navzájom porozprávať, ba sa ani v pokoji pomodliť.

 

 

Po pápežovom príchode zazneli tri svedectvá o obeti kresťanského života a vlastnom obrátení. Mňa osobne najviac oslovila matka štyroch detí, ktorej posledné dieťa sa malo narodiť so značným fyzickým postihnutím. Predsa sa s manželom rozhodli prijať dcérku ako Boží dar a veria, že Pán s ňou má veľké plány. Toto je skutočná obeta, pravá láska, opravdivé kresťanstvo! Ako by sa mohol nazvať katolíkom niekto, kto neuzná nekonečnú hodnotu každého ľudského života od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Bohu vďaka za takéto svedectvo heroickej lásky, ktorá vychádza zo seba a nezištne sa daruje.

 

Následne sa nám prihovoril pápež. Hneď na začiatku ma zasiahla silná myšlienka – Mária je tá, ktorá ovplyvnila Boha. Samozrejme, treba ju správne pochopiť, ale naopak – Boh sa rozhodol, že dovolí ľudskej slobodnej vôli vstúpiť do jeho večného plánu. Je úžasná jeho skláňajúca sa a človeka pozdvihujúca láska. Mária vo svojom áno dala všetko. Vedela, že to bude náročné, no rozhodla sa prijať prísľub a dovoliť Bohu, aby ho v jej živote naplnil. Nemala životnú poistku, a preto ovplyvňovala Boha. Kiežby sme aj my dokázali tak dôverovať Bohu a nechcieť stále mať zadné vrátka… Tak ako zariskovali aj tí, ktorých svedectvá sme si mohli vypočuť. Pri ich spomenutí sa pápež dotkol aj svedectva onej matky, ktorá miluje svoje postihnuté dieťa a spýtal sa nás: „Azda nie je postihnuté dieťa hodne lásky? A čo väzeň, človek, ktorý sa v živote pomýlil, nie je hoden lásky?” Myslím, že odpoveď každý kresťan pozná. A to robil aj Ježiš – miloval, pretože „iba to, čo je milované, môže byť spasené”… Tak aj pri práci s mladými treba, aby sme ich neustále nekritizovali, aby sa necítili neviditeľní, ako to robili svätí (ako napríklad Don Bosco), ktorí im dali spoznať svoje talenty a vyniknúť.

Po príhovore pápeža bola krásna adorácia so silnými myšlienkami, počas ktorej bolo konečne aj chvíľu ticho… Spať som šiel niečo po desiatej, pričom som sa v noci zobudil iba na modlitbu ruženca skupiny Kolumbijcov.

Ráno bol trochu prekvapivý budíček v podobe hlasného výkriku panamskej moderátorky: „Buenos dias Panamaaa!” A odvtedy znova hudba, spev, tanec a krik moderátorov až do svätej omše. Nuž, je to iná kultúra…

Omša bola opäť nádherná. Svätý Otec František sa odrazil od evanjelia o Ježišovom prejave v nazaretskej synagóge. Ako on, aj my, aj hocikto z nášho okolia môže popri bežnom živote prehovoriť s mocou Božou. Boh sa túži zjavovať v bežných, každodenných veciach. Skrze ľudí, ktorých stretáme denne. No my sme neraz hluchí, ako tí obyvatelia Nazareta. Dôvodom je neraz to, že chceme budúcnosť podľa svojich predstáv, a tiež to, že stále snívame o len o budúcnosti, zabúdajúc, že sme pozvaní žiť Božie „teraz”! Neraz sa hovorí o mladých, že sú budúcnosťou Cirkvi a spoločnosti, ale mladí sú prítomnosťou! Nemáme zabúdať, že nežijeme pre budúcnosť v akomsi medzičase, ale môžeme žiť s Bohom tu a teraz, kde sa práve nachádzame. Tak precíťme svoju misiu, zamilujme sa do nej a o ostatné sa postará Pán.

 

Po omši sa vyhlásilo miesto ďalších svetových dní, ktorým je (ako už isto viete) Portugalsko. Peši sme sa vrátili k metru a napokon MHD-čkou do našej farnosti. Nakoľko pieklo slnko, bolo to náročnejšie, ale (verím, že aj vďaka Božej milosti a ochrane) nikto neodpadol a šťastne sme dorazili. Večer sme si boli ešte pozrieť mesto, katedrálu a tiež jednu vyhliadku, z ktorej sa nám nádherne ukázalo celé večerné Panama city.

Teraz sa nám začína oddychovejšia časť pobytu v Paname, nakoľko odlietame domov až vo štvrtok. Pozrieme si diela našej vincentskej rodiny, navštívime pláž Pacifiku i Karibiku, džungľu a panamský kanál.

 

Ďakujem, že ste sledovali naše dni v Paname, za všetky vaše modlitby a podporu a dovidenia na Slovensku!

 

Panamské zážitky redaktora Juraja alebo „Jorge” v Paname (6)

 

 



Komentáre