TOP

Päť rád, ako povzbudiť rodinu zomierajúcich

Dá sa smútiacu rodinu nejako potešiť či povzbudiť? Ktoré slová a činy sú správne a ktoré sa nehodia, ani nijako nepomôžu? Podľa skúseností viacerých smútiacich ľudí by stačilo dodržať nasledujúcich päť bodov.

Samozrejme, na prvé miesto dáme modlitbu či obetujeme omšu za celú rodinu, ale pozrime sa na to, čo konkrétne treba robiť a čomu sa vyhýbať.

 

Netreba im radiť, stačí len prítomnosť.

Pani Alena ocenila vo svojom smútku prítomnosť človeka bez jeho múdrosti a rád: „Občas stačí len sedieť spolu a byť tu. Ľudia možno majú pocit, že smútiaci človek stratil svojprávnosť a potrebuje vedenie a nevyžiadané rady. Ale nie je to tak.“ Rovnako pani Antónia ocenila pri smrti svojho otca každý záujem či prítomnosť iných, stačil jej ich súcit. Pani Eve ubližovalo, ak ju niekto poučoval. Po pôrodoch jej zomreli tri deti, bola ešte mladá, no neznamenalo to, že bola neznalá a mala by dostať rady od ľudí, ktorí si neprešli takou skúsenosťou. Navrhuje skôr počúvať smútiaceho človeka, ak chce o tom rozprávať: „Treba byť pri ňom, zaujímať sa o neho, či niečo nepotrebuje, možno ísť na kávu.“

 

Nepoužívať prázdne frázy

Aj keď sa možno niekto úprimne opýta, ako sa máte, je to len fráza. Matúšovi sa na dedkovom pohrebe stalo, že sa ho ešte na cintoríne, keď plakal, niekto spýtal túto otázku: „Skôr by som navrhol možno deň či viac po pohrebe spýtať sa, ako sa niekto drží.“

Mária pri otázkach, ako sa má po smrti manžela, opýtaných niekde na ulici, nemala v skutočnosti čas na to, aby sa mohla úprimne a pravdivo vyjadriť: „Samozrejme, chápala som a chápem ľudí, ktorí sa to pýtajú, ale v daných chvíľach sme s rodinou na ne ozaj nevedeli a ani nemali ako odpovedať, keďže naše mysle boli plné rozporuplných emócií, bolestí, smútku, zvykania si, rôznych iných emócií, ktoré sme v danej chvíli ani nevedeli pomenovať, a tak sme často nevedeli, ako reagovať. Jednoduché by bolo odpovedať, že sa máme dobre, avšak to nebola pravda, ťažko sa hľadali správne slová na pár sekundový či minútový rozhovor.“

Henriete nepomáhali všeobecné frázy typu: Ozvi sa, keď budeš niečo potrebovať. Sme tu, keby niečo. „V danej chvíli je človek v ťažkom rozpoložení, nie je schopný uvažovať prakticky.“

 

Finančná pomoc

Márii a Henriete veľmi pomohli financie od iných. Nepotrpeli si na hŕbu kvetov na pohrebe, skôr sa im zišlo, keď si niektorí ľudia dali záväzok, že ich budú nejakými čiastkami mesačne podporovať, keďže prišli o živiteľov rodín.

Mária ako vdova ocenila v oblasti financií prítomnosť finančnej poradkyne, ktorá jej pomohla zvládnuť a vybaviť všetky známe i neznáme finančné nevyhnutnosti: „Zasvätila nás do manželových účtov a sporení a pomohla nám vytvoriť nový plán finančného života na najbližšie týždne i

mesiace.“

 

 

Praktická pomoc

Smútiaca rodina zrazu príde o človeka, ktorý robil konkrétne činnosti – a potom ich nemá kto robiť. Kým sa to pozostalí naučia alebo vôbec budú schopní začať, zíde sa praktická pomoc – okolo domu, pomoc s vybavovaním vecí, ochota tráviť čas s nimi.

Vdove Henriete napríklad pomohlo, keď jej párkrát niekto vzal aspoň menšie deti, aby mali rozptýlenie. Mária dostala pomocnú ruku aj od priateľov, známych: „Rozdelili si služby s praktickou pomocou a každý ich napĺňal tak, ako vedel. Niektorí nám navarili, napiekli, iní nám nakúpili, ďalší sa za nás pravidelne modlili alebo chodili na modlitby k nám, neskôr nám pomáhali vo vodení detí do škôl a škôlok, vzali nám deti na výlety, na prechádzky, urobili im program…“ To všetko sa dialo pravidelne, v naplánovaných a očakávateľných časoch, nie nepripravene a nečakane.

 

Blízkosť rodiny, priateľov

Máriu s rodinou bezprostredne po manželovom odchode vzal k sebe jej brat, kde mohli stráviť týždeň a tak sa vyhnúť najbolestivejším spomienkam a posledným okamihom boja o život: „Takže sme prvý týždeň – do konania pohrebu – všetci spávali u môjho brata, ktorý má tiež osemčlennú rodinu a na bývanie len tri izby. Ale boli sme radi, že máme kde byť, že sa má o nás kto postarať.“

Po pohrebe sa rodina musí vrátiť domov a začať si tam zvykať, hoci tie miesta sú pre nich naďalej extrémne boľavé a ťažké. Aj vtedy je najväčšou pomocou pre nich blízkosť ľudí, ktorí si vytvoria priestor a čas – trebárs aj pricestujú, aby bývali na čas so smútiacou rodinou.

Významný diel pomoci môže byť sprevádzanie v smútení psychológom (napríklad z organizácie Plamienok), ktorý prechádza najakútnejšími fázami počas stretnutí a pomáha spracovať smútok i všetky ostatné emócie, ktoré ľudí v tomto období ovplyvňujú.

 

 

 

Komentáre