TOP

Páter Vojtěch Kodet: Večný život nie je abstraktný pojem. Je to láska, ktorá pokračuje

Zmŕtvychvstalý Kristus nám prináša nádej do našich životov a jeho dotyk nás uzdravuje a lieči. O tom, čo sa deje, keď sa dotýkame Boha a on sa dotýka nás, o veľkonočnej nádeji do našich životov a o tom, ako prežiť Veľkú noc užitočne a s otvoreným srdcom hovoríme s karmelitánom Vojtěchom Kodetom (64).

Prezradíte nám, kedy sa vás vo vašom živote dotýka Živý (zmŕtvychvstalý) Boh?

Nedá sa na to odpovedať jednoducho a jednou vetou. Stalo sa tak už mnohokrát a mnohými spôsobmi – ako o tom čítame v Liste Hebrejom. Boží dotyk prežívam cez rôzne udalosti, počas modlitby či čítania Písma, ale tiež pri stretnutiach s ľuďmi.

Medzi nezabudnuteľné dotyky nepochybne patrí moja skúsenosť pri vyliatí Ducha Svätého, pri umieraní môjho otca či zážitok mojej vlastnej choroby.

 

Dotýka sa vás Boh aj jednoducho a „neslávnostne“?

Predovšetkým tak a veľmi obyčajne – uprostred každodenného života. Je to súčasťou nášho vzájomného vzťahu s Pánom.

 

Čo to znamená?

Prejavuje sa to tak ako v každom inom vzťahu. Jeho dotyk prežívam od prvého okamihu dňa, vtedy si uvedomujem, že s Bohom môžem začať nový deň. Boh sa ma dotýka cez vnuknutia a vedenie Duchom Svätým, cez svoje Slovo i cez druhých ľudí, tiež cez radosti i bolesti konkrétneho dňa.

 

Ako sa pokúšate dotýkať Boha vy?

Najmä v modlitbe a Božom slove dávam Pánovi priestor, aby ku mne hovoril. Tiež prosím o pomoc Ducha Svätého, aby som neprehliadol jeho vedenie a vnuknutie počas dňa.

 

 

BOH MA ZAČAL VŤAHOVAŤ DO VZŤAHU S NÍM

Dotknúť sa Boha znamená mať s ním živý a osobný vzťah. Je viac kresťanov, ktorí Boha poznajú osobne, ako tých, čo ho nepoznajú?

Vďaka mojej službe sa častejšie stretávam s ľuďmi, ktorí majú s Bohom osobný vzťah. Ak sú to ľudia, ktorí Boha skutočne milujú a milujú úprimne jeho slovo, sú tieto stretnutia pre mňa obrovským darom.

Veľmi obohacujúce je však každé stretnutie s hľadajúcimi – s ľuďmi, ktorí si kladú otázky života a sú ochotní počúvať a premýšľať.

 

Akí ľudia sú to?

Najmä ide o mladých alebo chorých, ktorí sú vystavení veľkým životným skúškam. Títo ľudia sú Bohu často veľmi blízko, aj keď si to v týchto chvíľach vôbec neuvedomujú.

 

Kedy ste si vy uvedomili, že Boh je pri vás osobne?

Začalo sa to v období dospievania, keď som si uvedomoval, že Pán ma pozýva viac k modlitbe a aby som sa zaujímal, čo má pripravené v mojom živote. Prichádzalo to zvnútra. Bol to On, kto ma začal vťahovať do osobného vzťahu s ním.

 

Čo nám bráni spoznávať Boha osobne?

Je to viac skutočností. Po prvé sú to naše ťažké životné skúsenosti – s tým súvisí nedostatok lásky a pochopenia, ktoré v živote nedostali – najmä od tých najbližších v období, keď sme boli od ich prijatia a lásky úplne závislí.

Ďalej sú to naše skreslené predstavy o Bohu a s tým často súvisiace životné postoje pýchy – predovšetkým v náboženskej oblasti.

 

Keď čítame o apoštolovi Tomášovi, ako sa neveriacky dotýka Kristových rán po zmŕtvychvstaní, viete si predstaviť seba samého na jeho mieste?

Nikdy som nad tým takto nepremýšľal. Bolo by mi bližšie Ježiša objať, ako sa objímam so svojimi priateľmi. Chcel by som sa však predovšetkým pozerať do jeho očí a byť vnímavý na jeho slová – toho by som sa nevedel nasýtiť.  (úsmev)Rád si však na to počkám, až sa s ním stretnem vo večnosti. (úsmev)

 

Dotyk Boha nás lieči, uzdravuje naše vzťahy a zranenia. Ako sa to deje?

Uzdravuje nás každý dotyk lásky, teda i ten Boží. Uzdravuje nás náš osobný vzťah s ním – jeho pôsobenie v našom živote. Uzdravuje nás moc jeho slova a tiež jeho milosrdenstvo. Preto je veľmi dôležité vystaviť všetko boľavé jeho láskyplnému dotyku. V Písme tiež čítame, že nás uzdravujú jeho rany.

 

BEZ SKUTOČNEJ LÁSKY NEDÁVA NIČ ZMYSEL

Zmŕtvychvstalý Kristus nám prináša nádej, no napriek tomu sa o našej generácii hovorí ako o smutnej generácii. Vnímate to rovnako?

Domnievam sa, že sme sa príliš zahľadeli do pominuteľného hmotného sveta a veľa sa motáme okolo seba. Čoraz väčšie množstvo vecí a technických vymožeností nám neprinesie šťastie a pokoj do srdca. Naopak. Sme oklamaní a tieto veci nás odvádzajú od podstaty.

 

Poznáte „liek“, ako žiť v radosti a nádeji?

Zmysel života a nádej máme v každodennom živote vtedy, keď sme zažili skúsenosť prijatia a bezpodmienečnej lásky od Boha a vtedy, keď toto prijatie a lásku darujeme druhým okolo nás. Bez skutočnej lásky nedáva nič zmysel.

 

Pápež František hovorí, že ak žijeme kresťanstvo správne, nemôžeme byť smutnými ľuďmi. Súhlasíte s tým?

Áno, aj nie. Tuším, ako to pápež František mohol myslieť, ale takto povedané, je to veľmi zjednodušené.

Smútok patrí k ľudskému životu, aj Pán Ježiš bol smutný. Sú totiž situácie, keď je smútok adekvátnou reakciou na to, čo človek prežíva a ak žijeme v pokoji so živým Bohom, má to na nás vplyv, premieňa nás to zvnútra a prináša nám to hlbokú radosť.

Takýto vyvážený životný postoj je však plodom vytrvalého života s Bohom – nie je to niečo, čo prichádza rýchlo a jednoducho. Neexistuje spojitosť mať živý vzťah s Bohom a žiť v beznádeji, prázdnote a zúfalstve. Aj takýmito obdobiami si však musia v živote mnohí sami prejsť.

 

Ako žiť vo svojom živote nádej, keď prežívam problémy, ťažkosti či choroby?

Radosť je predovšetkým – ako to píše apoštol Pavol – ovocím Ducha Svätého. Je teda dôsledkom pôsobenia v srdci človeka a ak aj prežíva ťažkosti, na dne svojho srdca má stále tento prúd Božej radosti. Nádej je životný postoj, keď dôverujem Božej láske a som tomu verný. Spolieham sa na to, čo pre nás urobil a stále robí Boh, nie na seba. Takto môžeme dúfať a prežívať nádej.

 

Boh nám priniesol na kríži večný život. Pre moderného človeka je tento pojem (už) neuchopiteľný. Dá sa o večnom živote hovoriť dnes príťažlivejšími pojmami?

Večný život nie je abstraktný pojem, je to pokračovanie našej lásky, ktorú žijeme v konkrétnych vzťahoch – k Bohu i ľuďom. Túžba po večnosti je v každom ľudskom srdci, no mnohí si ju zahlušia pominuteľnými vecami.

Som si istý, že nádej na večný život, ktorú ponúka evanjelium, je tu pre každého – my musíme prosiť, aby nám dal Pán pri stretnutiach s inými ľuďmi správne slová – ako s nimi hovoriť o nikdy nekončiacej Božej láske.

Vždy môžeme tiež svedčiť o tom, čo pre nás Ježiš urobil. Práve osobné svedectvo je to, čo najviac druhých oslovuje.

 

 

CHCEM BYŤ CEZ SVIATKY JEŽIŠOVI BLIŽŠIE

Onedlho oslávime veľkonočné sviatky. Čím je pre nás Veľká noc veľkou?

Veľké je to, čo sa počas tejto noci stalo. Už Židia slávili veľkú noc oslobodenia z egyptského otroctva. Pre nás je to predobraz skutočného oslobodenia z večnej smrti, z hriechu a od zlého ku skutočnej vnútornej slobode a skutočnému životu. A to sa udialo počas noci, ktorej hovoríme právom veľká.

 

Raz ste povedali, že prázdny hrob je pre vás dôkazom, že láska je silnejšia ako smrť. Čo to znamená vo vašom konkrétnom živote?

Že život sa nekončí smrťou, ale prechádza do inej dimenzie. Znamená to, že sa stretnem tvárou tvár s Bohom, ktorý je láska a tiež so všetkými, ktorých som miloval a milujem.

 

Nasledujúce dni nás čakajú veľkonočné obrady. Môžeme ich prežiť aj nesprávne a pre nás neužitočne?

Veľkonočné obrady nie sú nejakým náboženským rituálom, na ktorom sa zúčastňujeme ako pozorovatelia. Sú súčasťou toho, čo prežívame s Ježišom v týchto duchovne plných a dôležitých dňoch. Ide o prejav vzťahu a nie o náboženský obrad.

 

Kedy sa naopak zameriame na to, čo je podstatné?

Keď budeme ku všetkému pristupovať s otvoreným, súcitným a počúvajúcim srdcom a dovolíme Bohu, aby nás obdaroval a menil.

 

Ak by ste si mohli vybrať jednu scénu z veľkonočného trojdnia, kde by ste chceli byť prítomný?

Chcel by som byť všade. Najviac však pri poslednej večeri.

 

Prečo tam?

Evanjelista Ján píše, že tam Pán prejavil učeníkom svoju lásku až do krajnosti. To sa isto nedalo nevnímať a neprecítiť.

Práve tam im Pán odkryl tajomstvo Eucharistie a služby, o ktoré sa s nimi podelil. Tam ich definitívne pričlenil k sebe a k svojmu poslaniu, keď ich poveril, aby pokračovali v jeho diele. Tam im odovzdal svoje nové prikázanie.

Musela to byť pre nich veľmi silná a nezabudnuteľná chvíľa. Chcel by som tam byť osobne a vďaka každej Veľkej noci som tam prítomný cez slávenie trojdnia.

 

Veľká noc by sa nemala skončiť Veľkou nocou. Ježiš ostáva medzi učeníkmi a zjavuje sa im. Ako by sme mali my žiť po Veľkej noci, čo si niesť vo svojom srdci a živote?

Práve veľkonočné trojdnie nám dáva inšpiráciu, ako žiť svoj každodenný život s Ježišom, ktorý je živý v našom živote a uprostred nás.

Ako emauzskí učeníci sa môžeme nechať obdarovať jeho slovom, ktoré má moc rozhorieť naše srdce. Môžeme sa s ním stretávať pri Eucharistii, v každodennej práci i v našich vzťahoch.

Prosme Pána, aby nám otváral oči a spoznali sme ho všade tam, kde je prítomný a tak už nikdy nebudeme musieť byť v živote sami.

 

Čím chcete, aby bola táto Veľká noc pre vás výnimočná a jedinečná?

Prial by som si, aby som mohol byť počas Veľkej noci Pánovi bližšie, než kedykoľvek predtým – aby som mohol tieto sviatky prežívať s ním.

 

P. Vojtěch Kodet, O.Carm.

Karmelitán Vojtěch Kodet (64) je známy kazateľ a autor niekoľkých knižných titulov s duchovnou tematikou. Zaoberá sa prednáškovou a formačnou činnosťou, dáva exercície a venuje sa duchovnému sprevádzaniu.

 

Ďalšie rozhovory, zamyslenia, úvahy či audio alebo video formáty nájdete na osobnej stránke pátra Vojtěcha Kodeta.

Titulná snímka: Petr Kozlík / MAFRA / Profimedia

Snímky: vojtechkodet.cz

 



Komentáre