Pavol VI. – nový svätý!
O niekoľko dní, 14. októbra 2018, sa uskutoční slávnostné svätorečenie pápeža Pavla VI. V čom je pre nás vzorom? Prečo je dôležitý osobitne pre našu slovenskú cirkev?
Len veľmi málo ľudí dnes vie odpovedať na otázku, kto bol Pavol VI. Niektorí vedia, že bol predchodcom Jána Pavla I. na pápežskom stolci a za jeho pontifikátu bol ukončený Druhý vatikánsky koncil. Keďže nás však čaká jeho svätorečenie, skúsme si o ňom povedať niečo viac.
Kým sa stal pápežom…
Blahoslavený Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, pochádzal z Talianska, z provincie Brescia. Narodil sa 26. septembra 1897 redaktorovi a poslancovi Talianskej ľudovej strany Giorgiovi a hlboko veriacej Giuditte. Bol skôr tichý, vážny a odmalička hĺbavý. Dôkazom, že tieto vlastnosti si zachoval aj v ďalších rokoch, je jeho citát: „Na otázku, či sa k nám Pán prihovára v hluku alebo v tichu, odpovedáme všetci, že v tichu. Prečo teda sa občas neodmlčíme? Prečo sa nesnažíme počuť šepot Božieho hlasu v sebe, len čo ho zachytíme?“
V mladosti začal Montini študovať na jezuitskom gymnáziu v Brescii. Štúdium mu však sťažovala chorľavosť. Neraz celé mesiace trpel vysokými horúčkami. Preto musel študovať súkromne a keď v roku 1916 vstúpil do kňazského seminára, študoval externe a naďalej býval s rodičmi. Tento spôsob štúdia v ňom istým spôsobom podnietil plachosť a utiahnutosť, avšak intelektuálne nezaostával. Naopak, bol jedným z najlepších študentov, čoho dôkazom je aj odporúčanie svätiaceho biskupa, aby po kňazskej vysviacke (1920) pokračoval v štúdiách. Montini študoval súčasne na Pápežskej Gregorovej univerzite (Gregoriane) a na štátnej univerzite v Ríme filozofiu a občianske právo a v Miláne obhájil doktorát z kánonického práva.
Po štúdiách…
Keď dokončil štúdiá, vyslali ho už ako dvadsaťšesťročného ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Pre zdravotné problémy ho však už po polroku povolali späť do Ríma. Poľsko si však veľmi obľúbil a ako pápež sa doň chcel vrátiť. Komunistický režim mu to však nedovolil a Poľsko si na prvú audienciu pápeža muselo počkať až na Jána Pavla II.
Po návrate z Poľska si veľmi obľúbil vyučovanie mládeže. Keď sa v Ríme sťažovali podmienky na vykonávanie týchto aktivít, uvažoval o návrate do Milána, kde bol režim o čosi slobodnejší. Božia prozreteľnosť však rozhodla inak, keď ho v roku 1922 povolali do služieb vatikánskeho Štátneho sekretariátu. Tak sa dostal do blízkosti Svätého Otca. Nebál sa prejaviť svoj názor, ba dokonca vyjadriť nesúhlas s postupovaním Pia XI. pri rokovaniach s Mussolinim. Vždy však zotrvával v oddanej poslušnosti rozhodnutiam hlavy Katolíckej cirkvi. Od roku 1929 pracoval pre štátneho sekretára Eugenia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII.
Uvedomoval si závažnosť svojho postavenia v pohnutých časoch fašistického režimu. Jeho prednášky začal navštevovať aj Aldo Moro, od roku 1946 líder Kresťansko-demokratickej strany a neskorší dvojnásobný premiér, ktorého v roku 1978 uniesli a (napriek požiadavkám o vyjednávanie samého pápeža Pavla VI.) aj zavraždili členovia ultraľavicovej teroristickej organizácie Červené brigády.
Montini na Štátnom sekretariáte strávil dlhé roky svojej služby. V roku 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a popri diplomatickej činnosti sa venoval práci s chudobnými na predmestiach Ríma. Po vypuknutí vojny spočiatku nesúhlasil s rozhodnutím Pia XII. nevystúpiť verejne proti nacistickému režimu a usmrcovaniu Židov. Neskôr však pochopil, že pre zodpovednosť za množstvo životov je lepšie mlčať aj za cenu nepochopenia zo strany verejnosti. Preto podporoval pápeža v tajnom ukrývaní Židov vo Vatikáne i okolitých kláštoroch. Spolu s ním tiež navštívil San Lorenzo v Ríme po bombardovaní americkými lietadlami, aby bol blízko svojim ovečkám v ich utrpení. Vďaka jeho iniciatíve vznikol informačný úrad pre utečencov, ktorý vypracoval vyše jedenásť miliónov odpovedí vo veci zmiznutých osôb. Zriadil tiež pápežský výbor na pomoc obetiam vojny. Už vtedy si veľmi dobre uvedomoval, že „rast Božieho kráľovstva sa nemôže zamieňať s pokrokom ľudskej kultúry a techniky, ale spočíva v čoraz hlbšom poznaní nepreniknuteľných tajomstiev Krista, v čoraz silnejšej nádeji na večné dobrá a vrúcnejších odpovediach na Božiu lásku.“
Z kňaza biskup
Dňa 4. januára 1955 nastúpil do úradu milánskeho arcibiskupa. Bola to veľmi veľká diecéza. Prieskumy tvrdili, že väčšina milánskych veriacich sa hlási ku Katolíckej cirkvi, avšak v skutočnosti ich počet klesal najmä kvôli veľkej chudobe. Zároveň v diecéze žilo množstvo robotníkov. Mons. Battista objavil oba tieto aspekty a nebál sa „zašpiniť si ruky“ a pracovať s ľuďmi a pre ľudí. Ako prvý arcibiskup vstúpil do továrne, namiesto biretu si na hlavu nasadil ochrannú prilbu a prihovoril sa robotníkom. Všetkých povzbudil, aby budovali mosty medzi robotníkmi a Cirkvou. Vyslúžil si dokonca prezývku „arcibiskup robotníkov“. Polnočnú svätú omšu slávil medzi chudobnými na ulici. Pochopil, že „práca v evanjelizácii predpokladá, že čoraz väčšmi milujeme tých, ktorých evanjelizujeme“ a „dnešní ľudia poslúchajú radšej svedkov ako učiteľov, a ak poslúchajú učiteľov, je to preto, lebo sú zároveň svedkami“.
Z biskupa kardinál
Keď v roku 1958 zomrel Pius XII., medzi možnými nástupcami Petrovho stolca novinári odhadovali aj milánskeho arcibiskupa. Keď sa pred konkláve stretol s kardinálom Roncallim, ubezpečil ho, že ho nový pápež určite vymenuje za kardinála. A tak sa aj stalo. Angello Giuseppe Roncalli sa po jedenástich kolách konkláve 25. októbra 1958 stal pápežom Jánom XXIII. a vymenoval 8. decembra 1958 Giovanniho Battistu za kardinála.
Druhý vatikánsky koncil
Ján XXIII. krátko po nástupe na Petrov stolec ohlásil úmysel zvolať ekumenický koncil. Už Pius XI. aj Pius XII. sa zaoberali touto myšlienkou, ale až Jánovi XXIII., ktorého mnohí považovali za „prechodného“ pápeža, sa to podarilo. Vo svojej prvej encyklike definoval aj dva hlavné ciele koncilu: obnoviť duchovný život veriacich a aggiornamento, teda „zdnešnenie“ – prispôsobenie pôsobenia Katolíckej cirkvi požiadavkám moderných čias.
Po dvojročnej práci prípravných komisií sa 11. októbra 1962 otvoril Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa považoval za pokračovanie nedokončeného Prvého vatikánskeho koncilu (1869 – 1870). Malo ísť najmä o úsilie lepšie pochopiť náuku Cirkvi a nájsť nový jazyk ohlasovania viery, vďaka ktorému by evanjelizácia bola bližšia bežnému človeku.
Pri prvom zasadnutí konciloví otcovia zistili, že reforma Cirkvi nebude taká jednoduchá. Ani jedna zo schém nebola prijatá a prvé zasadnutie sa skončilo bez konkrétneho výsledku. K tomu sa pridala smutná správa o smrti Jána XXIII. v lete 1963. Všetci očakávali, či jeho nástupca bude pokračovať v koncile. Konkláve bolo jedným z najkratších v histórii Cirkvi a nový Kristov vikár, G. B. Montini, prijal meno Pavol VI.
Na pápežskom stolci
Nový pápež už krátko po zvolení ubezpečil celý svet, že chce v koncile pokračovať. Okrem toho túžil zreformovať Kódex kánonického práva a verejnosť ubezpečil, že chce podľa možností prispieť k zabezpečeniu mieru vo svete. Po korunovačnej svätej omši sa rozhodol dať pápežskú tiaru do dražby a peniaze obetovať na dobročinné ciele. Išlo o prvého pápeža, ktorý sa vzdal pápežskej tiary. Od tohto momentu Petrovi nástupcovia nosia iba klasickú biskupskú mitru.
Čo sa týka Druhého vatikánskeho koncilu, jeho smerovanie určil hneď na začiatku, keď uprednostnil schému o Cirkvi. Uvedomoval si totiž, že pod vplyvom sekularizačných procesov a spoločenských premien rástla aj kríza identity v Cirkvi, nedôvera voči nej a množili sa prejavy teologickej aj disciplinárnej rôznosti, ba dokonca svojvôle. V otváracom prejave 29. septembra 1963 jasne stanovil štyri úlohy koncilu: vieroučné vysvetlenie podstaty Cirkvi, vnútorná obnova Cirkvi, podpora jednoty Cirkvi a dialóg Cirkvi s dnešným svetom. Veľké prekvapenie vzbudilo jeho vyslovenie prosby o odpustenie katolíkom, ktorí mali podiel na oddelení cirkví a sľúbil odpustenie druhým. V oblasti ekumenizmu išlo o veľký krok smerom k ostatným kresťanským cirkvám. Bol to však len jeden z mnohých prejavov túžby po jednote kresťanov.
Druhý vatikánsky koncil sa skončil 8. decembra 1965 slávnostným ukončením na Svätopeterskom námestí prijatím šestnástich dokumentov. Koncil tak prijal dôležité pastorálne úlohy, ktoré bolo treba realizovať. Na záver koncilu Pavol VI. vyhlásil Pannu Máriu za Matku Cirkvi.
Ekumenické a unionistické snahy
Pavol VI. bol veľkým hlásateľom túžby po jednote Cirkvi. Snažil sa nadviazať vzťahy najmä s Pravoslávnou cirkvou. Revolučným bolo jeho vycestovanie do Svätej zeme v januári 1964, kde sa stretol s konštantínopolským patriarchom Athenagorasom. Išlo o prvé stretnutie hlavy Katolíckej a Pravoslávnej cirkvi od čias rozdelenia v jedenástom storočí. Od tohto pontifikátu sa zatiaľ každý pápež (s výnimkou Jána Pavla I.) stretol s konštantínopolským patriarchom (vrátane Františka). Ďalším ekumenickým krokom bolo sňatie vzájomnej exkomunikácie z roku 1054 medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávnym patriarchátom deň pred ukončením Druhého vatikánskeho koncilu. Následne sa pápež ešte dvakrát stretol s patriarchom – v roku 1967 v Istanbule a 1970 v Ríme. V rámci ekumenizmu sa stretol tiež s canterburským arcibiskupom Michaelom Ramseyom v Ríme roku 1966. Vo svojom testamente napísal: „Nech dielo zbližovania rozdelených bratov prebieha s porozumením, trpezlivosťou a láskou, ale pri zachovaní pravého učenia Katolíckej cirkvi.“
Lietajúci Pavol
Mnohí si myslia, že prvý pápež, ktorý začal oblietať svet, bol Ján Pavol II. Ale už Pavol VI. si uvedomoval dôležitosť cestovať k veriacim po celom svete. Navštívil Eucharistický kongres v Bombaji (stretol sa tu s Matkou Teréziou a daroval jej svoje auto na pomoc chudobným), zasadnutie OSN v New Yorku (prosil tu o ukončenie vietnamskej vojny), Fatimu (stretol sa aj s Luciou, ktorej sa zjavila Panna Mária), Bogotu, Ženevu, Afriku, Teherán, Filipíny (takmer sa tu stal obeťou atentátu), Sydney i Hongkong. Za tieto cesty si vyslúžil prezývku „lietajúci Pavol“.
Diela a koniec života
Počas svojho pontifikátu napísal štyri encykliky, jeden apoštolský list a dve apoštolské exhortácie. Asi najväčší rozruch vyvolala encyklika Sacerdotalis caelibatus (potvrdil v nej význam bezženstva pre rímskokatolícke kňazstvo), no najmä Humanae vitae. V tejto encyklike opäť odmietol neprirodzené spôsoby regulácie počatia a pôrodnosti, ako antikoncepciu, sterilizáciu či interrupciu. Poukázal aj na veľkosť daru, ktorú v sexualite dostávame a zodpovednosť, ktorá sa s ňou spája. Počas svojho pontifikátu tiež zrušil Index zakázaných kníh.
Zomrel v Castel Gandolfe 6. augusta 1978. Pápež František ho vyhlásil za blahoslaveného 19. októbra 2014 a 19. mája 2018 vyhlásil úmysel svätorečiť Pavla VI. spolu s arcibiskupom Oscarom Romerom 14. októbra 2018.
Pavol VI. a Slováci
Pavol VI. si bol veľmi dobre vedomý situácie v Československu v pohnutých rokoch komunizmu. Oboznámili ho o nej najmä biskupi Eduard Nécsey a Pavol Hnilica, s ktorým sa zhodol na tom, že komunizmus je „mystické satanovo dielo“. Už v decembri 1962 poveril Nécseya, aby československému ministrovi kultúry odovzdal vatikánske požiadavky voči Československu. Avšak československá strana Nécseya i všetkých slovenských biskupov z rokovaní so Svätou stolicou vylúčila. Pavol VI. mal dokonca Nécseya vymenovať za kardinála, ale Praha odmietla, preto Pavol VI. radšej odstúpil od tohto zámeru, aby nerozdúchal nový konflikt. Veľkú lásku voči Slovákom prejavil tiež 14. septembra 1963 na vigíliu slávnosti Sedembolestnej, keď prijal slovenských pútnikov na osobnú audienciu, počas ktorej vyzdvihol vernosť Slovákov svätej Cirkvi a bohatstvo našich kultúrnych a duchovných tradícií. Na záver príhovoru si pápež kľakol a pobozkal slovenskú zástavu (kým v Československu bolo zakázané používať slovenský erb, zástavu i slovenský štátny znak a presadzovala sa myšlienka, že existuje iba československý národ). 14. novembra 1963 odovzdal biskup Andrej Grutka pápežovi v Sixtínskej kaplnke relikvie svätého Cyrila. Napokon na slávnosť výročia smrti svätého Cyrila v bazilike svätého Petra 14. februára 1969 predniesol homíliu pred mnohými slovenskými biskupmi a pozval ich na osobnú audienciu. Dňa 30. decembra 1977 Pavol VI. apoštolskými konštitúciami Qui divino a Praescriptorum sacrosancti zriadil samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu vytvorením Trnavskej arcidiecézy a povýšením ju na metropolitné sídlo Slovenska. V čase presviedčania, že slovenský národ vlastne ani neexistuje to bol veľký prejav podpory a uznania našej duchovnej i politicko-územnej identity.