TOP

Peter Lipták: Dotyk Ducha Svätého je ako kvapka nebeskej radosti

Peter Lipták je ženatý, má vyštudovanú katolícku teológiu a venuje sa evanjelizácii. Aj počas služby ohlasovania Božieho slova sa stretáva s modlitbou príhovoru, vyliatím Ducha Svätého. Čo sa pri tom vlastne deje? A čo to spôsobilo v Petrovom živote?

Nie vždy si žil príkladným životom, si vlastne znovuzrodený človek. „Starý“ Peter Lipták mal bujarú minulosť. Spomenieš si ešte, čo „navystrájal“?

Do dvadsiatich troch rokov som bol závislý od drog, mal som konflikt so zákonom za držanie a výrobu omamných látok (dostal som 15 mesiacov s podmienkou na dva roky).

Ale v roku 1998 na evanjelizačnom seminári Oheň po modlitbe príhovoru som bol nadprirodzene úplne vyslobodený zo závislosti aj z ťažkých hriechov, v ktorých som žil.

 

Vedel si hneď, že tá zmena sa udiala skrze Božieho Ducha?

Rok 1998 Svätý Otec vyhlásil za Rok Ducha Svätého. Pre mňa to bolo obdobie, keď som ho osobne spoznal a prijal okamžité a úplné vyslobodenie. Nepotreboval som už žiadnu liečbu, nemal som žiadne abstinenčné príznaky ani žiadnu túžbu po drogách. Šlo skutočne o nadprirodzené vyslobodenie Božou mocou. Po tejto modlitbe príhovoru som začal život s Kristom a pre Krista vedený a zmocňovaný Božím Duchom.

 

 

Ako ťa ďalej viedol v živote?

Neskôr som sa rozhodol študovať aj katolícku teológiu v Spišskej Kapitule (ktorú som ukončil v roku 2006). V októbri bude dvadsať rokov, odkedy žijem tento nový život v spoločenstve s Kristom. Spoločne s manželkou robíme evanjelizačné kurzy, a to pravidelne v gréckokatolíckom mládežníckom centre Bárka v Juskovej Voli, ktoré patrí Prešovskej eparchii (už asi osem rokov), ale tiež sa veľa pohybujeme v Rímskokatolíckej cirkvi (v podstate po celom Slovensku), kde robíme evanjelizačné víkendy alebo len evanjelizačné programy priamo vo farnostiach, pre birmovancov a pod. Týmito kurzami prešlo za tie roky už niekoľko tisícok ľudí, ktorí boli pokrstení Duchom Svätým.

Z Božej milosti ovocím tohto nášho evanjelizačného úsilia je množstvo mladých ľudí, ktorí sa ďalej formujú v animátorských školách, zakladajú kresťanské rodiny, a aj chlapci, ktorí sa rozhodli vstúpiť do seminára (gréckokatolíckeho aj rímskokatolíckeho).

 

Vieš nám viac priblížiť, ako prebiehala modlitba príhovoru, skrze ktorú si zažil toto nadprirodzené vyslobodenie?

Na spomínanej akcii bola možnosť ísť k modlitbovým dvojiciam, ktoré sa osobne modlili za konkrétne potreby ľudí. Jedna dvojica mi položila ruky na plecia a začala sa za mňa osobne prihovárať. V tom momente som svojím vnútrom, svojím „najhlbším ja“ zrazu vnímal, že stojím pred Kristom. Nebolo to nič vizuálne, nešlo o žiadne zjavenie alebo halucináciu, ale vnímal som to srdcom. Uvedomoval som si svoju hriešnosť a stratenosť, ale oveľa mocnejšie som si uvedomoval Božiu lásku a jeho neopísateľnú milosť. Mal som pocit, akoby ma až fyzicky zaplavovalo také príjemné teplo Božej lásky. Ani som sa neudržal na nohách, ale padol som na zem a začal som sa celý triasť. Vyzeralo to, akoby ma niekto zapojil do elektrického prúdu. Bol to prejav tzv. konfrontácie dvoch mocí. Na jednej strane úžasná moc Ducha Svätého, ktorá sa ma dotýkala, na druhej strane moc temnoty, ktorá ma držala, pretože som žil životom v hriechu, drogách, nečistote, zaplietol som sa do okultizmu…

K úplnému preťatiu pút došlo pri sviatosti pokánia z hriechov a úplne som odovzdal svoj život Kristovi. Celé to bola práca Ducha Svätého, jeho moci, ktorá demaskuje okovy temnoty a vyslobodzuje nás.

 

Obrátil si sa na tzv. „charizmatickej akcii“, stretnutí, kde sa Duch Svätý viditeľne prejavuje, prebiehajú modlitby za naplnenie Duchom Svätým a pod. Niektorí takéto stretnutia a aj celé toto hnutie považujú za príliš emocionálne, alebo sú voči tomu inak podozrievaví…

Charizmatická obnova ako taká bola riadne schválená Pápežskou radou pre laikov už v roku 1993. Pápež František Katolícku charizmatickú obnovu označil za „prúd milosti Ducha Svätého“. Taktiež poďakoval Katolíckej charizmatickej obnove za to, čo dala Cirkvi za 50 rokov a povzbudil jej členov k novej angažovanosti v poslaní. (Príhovor pápeža Františka 3. júna 2017 v Ríme na oslavách 50. jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy)

V emocionálnej oblasti sa môžu vyskytnúť nejaké „výstrelky“. Čo sa týka Boha a nás, malo by ísť o vzťah, nielen o náboženstvo. Aj Mojžiš mal vzťah s Bohom; Písmo hovorí, že „sa Pán stýkal z tváre do tváre“ (Dt 34, 10) s týmto mužom. Naproti tomu ľud Izraela si nechcel pustiť Boha takto „pod kožu, stačilo im len náboženstvo. Povedali Mojžišovi: „Ty nám hovor a budeme ťa počúvať. Nech s nami nehovorí Boh…“ (Ex 20, 19).

 

Aj dnes väčšina ľudí (laikov aj kňazov) chce len bezpečné pravidlá, „…nech nám Cirkev povie, koľkokrát ročne máme ísť na spoveď, kedy máme ísť do kostola, chceme vedieť, kedy si máme kľaknúť a kedy vstať a chceme sa modliť len vopred napísané modlitby…“ Ale Bohu išlo vždy o vzťah!

Samozrejme, všetky prejavy lásky na verejnosti by mali zostať takými, aby nepohoršovali okolie, ale zároveň Ježiš nechce, aby sme boli strnulí, formálni… Aby sme vôbec dokázali milovať Boha, potrebujeme najprv my zažiť jeho lásku, a to sa deje skrze Ducha Svätého. Napríklad aj na podobných stretnutiach, keď ľudia aktuálne prežívajú tento jeho dotyk. Vtedy je naozaj ťažké ostať strnulý, formálny.

 

 

Ako to vlastne môže vyzerať, keď sa Boží Duch dotkne človeka?

Myslím si, že vnútorne je to veľmi osobné, individuálne a jedinečné, ako je aj každý človek jedinečný so všetkým svojím prežívaním. Ale navonok to môže často vyzerať podobne. Ľudia často začnú plakať dojatí Božou láskou, ktorá zároveň vedie k pokániu. Niečo podobné zrejme zažili ľudia, dav, ktorý sa zbehol v deň Turíc, keď počuli kázanie apoštola Petra v moci Ducha Svätého. Božie slovo hovorí, že keď im Peter kázal o tom, že Kristus bol ukrižovaný za ich hriechy tak, „keď to počuli, bolesť im prenikla srdce…“ (Sk 2, 37).

 

Niekedy naopak ľudia naplnení Duchom Svätým prežívajú radosť, smiech a môže to vyzerať veľmi zaujímavo. Znovu to vidíme v deň Turíc, keď apoštolov naplnených Duchom Svätým ľudia zvonku až obvinili, že sú opití. Peter tento incident musel vysvetľovať slovami „Títo nie sú opití, ako si myslíte! Veď je len deväť hodín ráno. Ale toto je to, čo povedal prorok Joel: »V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo…“ (Sk 2, 15 – 17) Podobné veci môžu niekoho možno vyrušovať, môže ich považovať za nedôstojné, „uletené“, ale pravdou je, že sú to veci biblické, skutočnosti, ktoré zažívali apoštoli a učeníci spolu s Pannou Máriou, ktoré sa naďalej dejú, pretože Duch Svätý sa nezmenil. Sám som to mnohokrát zažil. Je to zakúsenie akejsi kvapky nebeskej radosti, ktorá nás očakáva.

 

Často sa stáva, že ľudia, ktorých sa Duch Svätý (Božia moc) dotkne, padnú na zem. Ako to chápať?

Znovu to vidíme v Božom slove. Nemáme síce explicitne nikde napísané, že počas modlitby po vložení rúk niekto takto spadol na zem, ale jasne vidíme na mnohých miestach, že keď sa Božia moc prejavila, ľudia padli na zem. Apoštol Pavol svedčí, že to stretnutie so vzkrieseným Kristom zažil práve takto, že keď ho zalialo „svetlo z neba jasnejšie než žiara slnka, ktoré zalialo mňa aj tých, čo šli so mnou, všetci sme padli na zem…“ (Sk 26, 13 – 14) Svetlo z neba je synonymom Ducha Svätého a keď Pavla a celú túto skupinu zaliala jeho prítomnosť, tak dokonca celá táto skupina padla na zem.

Tiež napr. v Getsemanskej záhrade, keď Ježiša prišla zajať celá kohorta (približne 600 vojakov). Keď títo vojaci povedali, že hľadajú Ježiša Nazaretského a keď im Kristus povedal „JA SOM“, v tom momente bola na chvíľu akoby zjavená jeho identita Božieho Syna, čo uvoľnilo „tlakovú vlnu jeho moci“, ktorá spôsobila, že viac ako 600 mužov v momente padlo na zem (Jn 18, 6).

Ja sám som mal túto skúsenosť, nie je to nič nepríjemné, práve naopak. Dôležité je však to, aby sme z tejto zeme, tak ako Pavol, vstali ako tí, ktorí budú nasledovať Krista. Všetky tieto „prejavy Ducha a moci“ slúžia na to, aby nás povzbudili k viere v Krista (porov. 1 Kor 2, 4 – 5). Majú nás viesť k skutočnej hlbokej láske a vernosti aj v obdobiach, keď nevnímame, necítime Božiu blízkosť.

 

Niekedy počuť v Cirkvi vyjadrenia, že modliť sa modlitbu príhovoru by sa mali len kňazi, nie laici. Čo na to hovoríš ty?

Asi je jedno, čo na to hovorím ja, dôležité je, čo na to aktuálne hovorí Cirkev.

Jedinou normou (porov. Kongregácia pre náuku viery: Inštrukcie o modlitbách za uzdravenie) je, aby modlitby príhovoru a vkladanie rúk nenapodobňovali vysluhovanie sviatostí, čo znamená, že laik pri týchto „voľných neliturgických modlitbách“ by nemal vkladať obe ruky na hlavu prijímateľa tak, ako to robí biskup počas vysluhovania sviatosti birmovania (čo sa, samozrejme, ani nedeje v spoločenstvách, ktoré poznám).

Príhovorné modlitby, zvlášť tie za naplnenie Duchom Svätým, sú niečím, k čomu toto hnutie vyzval aj sám pápež František: „Deliť sa so všetkými v Cirkvi s krstom v Duchu Svätom… Toto očakáva Cirkev a pápež od vás, Katolícka charizmatická obnova, ale od vás všetkých: všetkých, ktorí ste vstúpili do tohto prúdu milosti!“ (Príhovor pápeža Františka 3. júna 2017 v Ríme na oslavách 50. jubilea Katolíckej charizmatickej obnovy). Pápež k tomu volá všetkých, teda aj nás laikov.

 

 

Miestna autorita môže zakázať modlitbu príhovoru. Nie je to škoda?

Sme povinní to v poslušnosti rešpektovať, ako to čítame v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi a podriadenia sa im” (KKC 801). Avšak autority Cirkvi ten istý článok KKC vyzývajú neuhášať Ducha: „…im zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli »na spoločný úžitok« (1 Kor 12, 7).” (KKC 801). V Katechizme Katolíckej cirkvi v článku 800 zase čítame: „CHARIZMY má VĎAČNE PRÍJMAŤ nielen ten, kto ich dostáva, ale aj VŠETCI ČLENOVIA CIRKVI. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela“. (KKC 800)

Pastieri majú úlohu rozlišovať, ako čítame v KKC 801, že je „vždy potrebné rozoznávanie chariziem“, ale nejaké úplné zákazy sú podľa môjho názoru pri všetkom rešpekte a úcte „uhášaním Ducha“. Keď si predstavím, že by nejaká autorita úplne zakázala modlitbu príhovoru na evanjelizačnom seminári Oheň pred dvadsiatimi rokmi, tak ja by som bol už približne dvanásť rokov mŕtvy a s najväčšou pravdepodobnosťou naveky zatratený v pekle. Štýlom života, aký som žil, by som sa nedožil pravdepodobne ani tridsiatky.

 

Niektorí ľudia sa boja modlitieb príhovoru, pretože si myslia, že okrem Svätého Ducha sa môžu otvoriť nejako aj zlému duchu. Je to pravda?

Ježiš v Písme (Lk 11, 11 – 13) veľmi jasne hovorí, že keď niekto prosí o Ducha Svätého, nebeský Otec nedá, nedopustí, aby mu bol daný škorpión alebo had, čo je biblické synonymum démonickej moci (pozri Lk 10, 19). Môže sa však diať to, čo som spomenul aj v osobnom svedectve. Keď sa Boží Duch dotkne svojou mocou, prejaví sa démonická moc, ktorou bol človek spútaný už dávno pred tým, ako prišiel na modlitbu. Pri modlitbe sa to len jasne ukáže. Preto si možno niektorí ľudia, ktorí tomu nerozumejú, môžu myslieť, že sa to človeku stalo pri modlitbe príhovoru. Pravdou však je len to, že moc nepriateľa viac nemôže ostať v úkryte, je odhalená! Ježišovi sa to stávalo často. Čítame napríklad, že démonizovaný človek, ktorý bežne chodil do synagógy, zrazu len čo tam Ježiš naplnený mocou Ducha vstúpil, tak sa ten človek (lepšie povedané nečistý duch, ktorý ho spútaval) okamžite prejavil (pozri Mk 1, 21 – 25). Takýto človek počas modlitby (alebo aj po nej), keď prebieha táto konfrontácia, môže mať nepríjemné pocity. Chcem povzbudiť takýchto ľudí, aby sa nebáli to povedať tým modlitebníkom, resp. nebáli sa vyhľadať následnú pastoračnú pomoc.

 

Ducha Svätého máme poznať nielen od birmovky, ale akoby spustiť používanie jeho darov vo svojom živote. Nie je teda len pre vyvolených?

Božie slovo nás vyzýva „usilujete o duchovné dary, usilujte sa mať ich v hojnosti na budovanie Cirkvi“. (1 Kor 14, 12). Nehovorí to len nejakým vyvoleným, hovorí to všetkým.

Taký najznámejší zoznam týchto darov je v Prvom liste Korinťanom 12. kap. verše 8 – 10. Najrozšírenejším a často takým „štartovným“ darom je dar jazykov, ktorý sa v tej kapitole tiež spomína. Dar jazykov je modlitba, ktorú inšpiruje Duch Svätý, ktorá však pre neznalého človeka môže znieť ako nejaká „hatlanina“. Ide totiž o modlitbu, ktorej nerozumie nik, dokonca ani modliaci sa (1 Kor 14, 2). On v tomto dare napríklad priamo hovorí Boh cez apoštola Pavla: „A chcem, aby ste VŠETCI hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali.“ (1 Kor 14, 5). Samozrejme, Boh nikomu nebude svoje dary vnucovať, ale z jeho strany sme adepti všetci.

 

 

Môže to znieť ako „hatlanina“. Lenže napríklad apoštolom, ktorí sa modlili v jazykoch v deň Turíc, rozumeli ľudia z rôznych národov. Môžeme ich teda nejako rozlúštiť?

Rozoznávame dva rozmery daru jazykov. Jeden z nich sa odborne nazýva xenolália. To je ten, ktorý spomínaš a je zaznamenaný v Skutkoch apoštolov v 2. kapitole (Sk 2, 7 – 11).

Sám som mal niekoľkokrát skúsenosť aj s týmto rozmerom daru jazykov. Raz na modlitbovom stretnutí bol človek, ktorý vedel prirodzene po taliansky a ja som v asi trojminútovej modlitbe v jazykoch popri inom zacitoval verš z Knihy Zjavenia Jána v taliančine. Nevedel by som o tom, keby mi to ten človek, ktorý stál predo mnou a vedel po taliansky, nepovedal.

 

Druhý sa nazýva glosolália. To je ten, o ktorom sa hovorí v 14. kapitole Prvého listu Korinťanom: „nerozumie mu nik, pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá.“ (1 Kor 14, 2)

 

A dar jazykov môže byť aj od zlého ducha?

V celom Božom slove priamo sa nič podobné (démonická podoba daru jazykov) nespomína, skôr naopak, Písmo jasne povzbudzuje modliacich sa darom jazykov, že iste správne vzdávajú vďaky (1 Kor 14, 14 – 17).

Áno, z praxe treba pripustiť, že diabol sa snaží všetko falšovať a popri niekoľkých tisícoch ľudí, ktorých som počas dvadsiatich rokov života a služby v charizmatickom prostredí Cirkvi počul hovoriť v autentických jazykoch, som sa asi trikrát stretol s jeho démonickou podobou. Šlo pritom o ľudí, ktorí prišli už démonicky spútaní na modlitbové stretnutie, kde hľadali vyslobodenie. Uvediem príklad: Na svete existuje niekoľko sto tisíc 10 € bankoviek a určite je medzi tými státisícmi aj pár stoviek falošných 10 € bankoviek. Pozerať sa však na každú desaťeurovku so strachom, že ide o falošnú, by hraničilo so psychickou chorobou.

 

Niekto sa môže pýtať, načo je vlastne dar modlitby v nejakých neznámych jazykoch, ktorej dokonca ani sám nerozumie.

Modlitba je vždy zameraná v prvom rade na to, aby sme hovorili k Bohu. Na prvom mieste, aby sme s ním budovali vzťah, aby sme mu hovorili veci zo svojho srdca. Akurát niekedy ani nevieme slovami úplne vyjadriť veci, ktoré máme vo vnútri, a tu nám pomáha tento dar. V tejto modlitbe totiž dokážeme ísť až za hranicu našich slov a vyjadrení. Ďalšia dimenzia modlitby je prosba k Bohu o rôzne dobrá. Niekto sa môže pýtať, prečo nám Boh jednotlivé dobrá neudeľuje automaticky sám. Božie slovo hovorí: „Nebesia si Pán vyhradil pre seba, ale zem dal synom človeka.“ (Ž 115, 16) Boh nám nebude nasilu natláčať ani jeho dobré veci, ani svoju vôľu. Zem (tento fyzický svet) je daná nám, a preto je na nás, aby sme volali „…príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“ (Mt 6, 10). Akurát my často nevieme, čo je aktuálne Božia vôľa. To, že modlitba v jazykoch obchádza našu myseľ a porozumenie a je inšpirovaná Duchom Svätým, je obrovská výhoda.

 

 

Máš s tým skúsenosť?

Pred pár rokmi sme sa v nedeľu poobede s manželkou vracali z evanjelizačného víkendu, ktorý sme robili pre jednu farnosť. Bol február, napadol čerstvý sneh a my sme dostali šmyk. Začalo nás točiť po ceste a nakoniec sme skončili v priekope. Bol to malý zázrak, že nič nešlo vtedy oproti a že sme do ničoho nenarazili. Niekoľko dní nato mi prišiel mail od jednej kamarátky, kde okrem iného písala: „V nedeľu poobede som na vás myslela a mala som pocit, že sa za vás mám modliť v jazykoch.“. Nevedela mysľou, o čo ide, ale Duch Svätý áno…

Podobné svedectvo má náš priateľ. V jeden večer na neho prišla urgencia sa takto modliť, nevedel, za čo, ani za koho, len po čase niekde vo svojom duchu vnímal, že ide o život. Na druhý deň sa dozvedel, že jeho bratovi v tom čase, keď on prežíval tú potrebu sa modliť, prasklo slepé črevo a okamžite ho brala záchranka na operáciu. Lekár po operácii tomu bratovi povedal, „že ušiel hrobárovi z lopaty“, skutočne teda išlo o život, ako to náš priateľ takto vnímal. My často svojou vlastnou mysľou nevieme, „ako“ ani „za čo“ sa konkrétne potrebujeme modliť, ale Duch Svätý si nás použije, aby povolal Otcovu vôľu a jeho zásah tu na zemi do rôznych situácií a okolností.

 

Život s Duchom Svätým je aj pre teba zrejme dosť zaujímavý. V čom najväčšmi?

Určite je! Je to nádherné vedieť z vlastnej skúsenosti (nielen z počutia), že Boh nás miluje, je úžasné byť ním vedený, pretože On nás skutočne vedie (mohol by som hovoriť mnoho svedectiev, ako konkrétne ma viedol), je povzbudzujúce vidieť, ako cez nás obyčajných ľudí prúdi jeho moc a premieňa životy ľudí.

Chcel by som čitateľov povzbudiť: Otvorte sa Duchu Svätému! Už ho nemusíte zvolávať niekde z neba. Odo dňa Turíc je vyliaty na zem, je vám bližšie ako váš vlastný dych, len mu dovoľte, aby vás zaplavil, naplnil, ukázal lásku Boha Otca.

 



Komentáre