TOP

Kapucín Peter Vician: Kvôli dlhom chcel ukončiť svoj život, dnes je kňazom

Na začiatku tu boli bežné ľudské túžby: mať dom, auto, môcť chodiť na dovolenky. Peter Vician, teraz už kňaz a kapucín, však chcel získať peniaze ľahko a rýchlo, a preto začal stávkovať.

„Závislý človek si nevie a dlho nechce priznať, že je závislý. Už na konci gymnázia som začal s prvými tipmi športových zápasov. V roku ´89 padol komunizmus, otvorili sa mnohé dvere, chcel som mať väčšie možnosti,“ začína svoje rozprávanie Peter. Keď si chcel požičať, známych klamal, jeho dlhy sa vyšplhali na 700 000 slovenských korún. Po čase sa mu rozpadali vzťahy, lebo kde mohol, tam si požičal.

Dokonca mal paranoje, že si ľudia o ňom šuškajú, ohovárajú a odsudzujú ho. Preto sa túlal, chodil radšej cez les, aby sa s nikým nestretol, vyhýbal sa druhým a chodil domov potme. Kvôli stávkovaniu ani nedokončil vysokú školu v Nitre, ktorú začal.

 

LEPŠIE BUDE BEZ TEBA, POVEDAL MI ZLÝ

„Nevidel som východisko zo svojej situácie, rozpadali sa mi vzťahy, mal som dlhy, nemal som si už od koho požičať. Často som chodil v noci cez horu domov. Dvere pre zlého boli už dosť otvorené a on mi povedal: Lepšie bude bez teba. Vyštveral som sa na skalu, zanechal som doma za sebou listy. Na Červenej skale som vyjednával s Bohom, chcel som od neho počuť, že ma vezme do očistca, ale on mlčal… nechcel som skočiť, lebo som sa bál, že budem zatratený,“ opisuje. Potom uvidel svetlá reflektorov a počul krik ľudí, ktorí ho hľadali, preto neskočil, ale utiekol odtiaľ preč. Podľa jeho slov však aj po tejto udalosti zostal stále pyšný; mal pocit, že má svoju pravdu, vôbec si neuvedomoval, čo robí zle.

Aby dlhy splatil, snažil sa nájsť si lepšie platenú prácu. Saleziáni mu dali adresu do Nemecka, mal tam ísť robiť, ale zostal v Prahe, kde minul všetky peniaze, a tak celú jeseň 1996 strávil na ulici. Na Vianoce však zavolal rodičom, chýbali mu, keď si spomenul, ako pekne trávili sviatky narodenia Pána všetci spolu. „Ocko mi nič nevyčítal, len ma volal domov. Sadol som na vlak v otrhaných šatách s igelitkou v ruke, nikto ma odtiaľ nevyhodil, lebo bol Štedrý deň,“ približuje.

Gvardián Peter si na svoje spovede spomína takto: „Kedykoľvek som bol na svätej spovedi, nepovedal som, že stávkujem, mnohé moje sviatosti zmierenia boli svätokrádežné. Po čase som zistil, že mojím problémom nie sú stávky a dlhy, ale že som opustil Otca. Vyjednával som s Bohom, že ak vyhrám peniaze, vrátim ich, budem robiť dobré veci, pomôžem bezdomovcom. Hneval som sa naňho, raz som vykrikoval do čiernej oblohy, že nie je. Že keby existoval, ja, bývalý miništrant, by som takto nedopadol.“

Mal šťastie a pár ľudí mu opäť zohnalo prácu v zahraničí. Občas však stále stávkoval, chodil preč z mesta, aby bol tam, kde ho nikto nepozná, aby mohol staviť väčší obnos peňazí. Absolvoval aj povinný vojenský výcvik, máločo sem-tam vrátil. V Rakúsku už zarábal lepšie, ale aj tam objavil stávkové kancelárie a míňal ťažko zarobené peniaze.

„Keď som sa vrátil domov, išiel som do kostola. Najprv som si nahováral, že tam idem pre pokoj v rodine, ale chodil som tam, lebo som po dlhom čase cítil vnútorný pokoj. Začali si ma všímať miestni mladí z Novej Bane a bolo mi to divné, prečo ma prijímajú, keď ma poznajú, a moje vlastné sestry boli s nimi v spoločenstve, takže o mne vedeli všetko.“

 

 

BOH V PRVEJ DESIATKE

Tieto nové priateľstvá nechcel stratiť, avšak stále stávkoval, „skrývajúc sa“ v iných mestách. Na Novú Baňu prišli členovia Dómského spoločenstva robiť kampaň pre Ježiša, pozývali ľudí do kostola a vydávali svedectvá. Nič podobné predtým nevidel a sám seba sa pýtal, či sú to naozaj kresťania, lebo takých aktívnych ľudí nezažil. Oslovilo ho, ako sa im zmenil život a keď hovorili, že si Ježiša dali na prvé miesto vo svojich životoch, sám sa pýtal, na ktorom mieste v jeho živote Boh je. „Bol síce v prvej desiatke, ale prvé miesto obsadzovala túžba po peniazoch, koníčky, v mojom rebríčku boli ľudia; hocičo, len nie Boh.“

Hoci sa mu zdali ľudia zo spoločenstva čudní, vedel, že majú pravdu. Hlásali, že ak existuje Boh a spása, tak to je v živote najdôležitejšie a ide naozaj o všetko. Na jednom stretnutí vyzvali ľudí, že ak je niekto v kostole, kto chce zveriť svoj život do Božích rúk, má vystúpiť z lavice a prísť dopredu a oni sa budú za neho modliť. Brat Peter bol prekvapený, koľko odvážlivcov sa našlo, ale on sám nebol pripravený vystúpiť.

V lete 2002 pracoval v Rakúsku vo vinici, ale prišli záplavy a tak ho šéf poslal domov. Jeho priatelia sa chystali na duchovnú obnovu, túžil ísť s nimi. Poslali ho najskôr za rehoľnými sestrami, ktoré obnovu organizujú, či ho zoberú so sebou. Sestra však prísne skonštatovala, že tu nejde o výlet a že mladí zo spoločenstva absolvovali pred obnovou už predprípravu – Kerygmu a spýtala sa ho, či je ochotný dobehnúť všetko zameškané. Tak veľmi chcel s nimi ísť, že sestre všetko sľúbil. Nakoniec sa mu podarilo začleniť sa do spoločenstva úplne a išiel s ostatnými mladými na obnovu.

 

 

OBETOVAL JEŽIŠOVI KEKSÍKY, INÍ ZLATO

Počas jednej prednášky sa mal vzdať niečoho, čo má rád. Keď sa nad tým zamyslel, zobral všetky sladkosti, ktoré so sebou mal a odovzdal ich. Potom však prišla hanba, keď videl, že iní obetujú zlaté retiazky a iné cennosti. „Uvedomil som si, ako málo chcem dať Bohu, a to odrážalo aj moju dôveru k nemu.“ Ďalšia prednáška bola o odovzdaní života Ježišovi. Zúčastnení mali zakrúžkovať v dotazníku určité body, či dávajú Boha pred svojich blízkych, určité veci a pod. Peter si povedal, že ide o jedinečnú príležitosť, ktorú už nemôže premárniť. „Nebolo to ľahké, ale 17.08.2002 som Bohu povedal svoje definitívne áno. Nech príde čokoľvek, nechcem sa už tohoto vzdať. Chcem mať stále Ježiša v srdci. Spadol mi obrovský balvan zo srdca.“ Vzápätí však priznal, že si uvedomoval potrebu prísť za každým veriteľom a vysvetliť mu svoju situáciu aj pod hrozbou väzenia, keďže vedel, že svoje dlhy nebude vedieť tak rýchlo splatiť.

Po rozhodnutí pre Boha však cítil úplnú slobodu a chuť zvestovať evanjelium aj väzňom. Bál sa aj zaspať, pretože sa obával, že keď sa zobudí, nebude to pravda a bude späť vo svojich problémoch. Nebolo tomu tak a dodnes si pamätný augustový deň pripomína a ďakuje zaň Bohu.

Po obnove pracoval a splácal dlhy. Stávali sa mu nevysvetliteľné veci, ako napr. zvýšenie výplaty, dokonca mu jeho veritelia odpustili úroky, keď videli, že nastala u neho zmena k lepšiemu.

„Boh preťal moju závislosť naozaj zázračne,“ vyznáva brat Peter. Po obrátení a splatení dlhov si vedel predstaviť, že by vstúpil do manželstva, avšak jedna hraná krížová cesta zmenila jeho smerovanie. Zdalo sa mu, že je s Ježišom pred 2000 rokmi na Golgote. Videl, ako sa naňho obrátil a spýtal sa, či mu chce zasvätiť svoj život. Povedal áno. Zistil, že išlo o jeho najhlbšiu túžbu.

„Na Vianoce v roku 2003 sa mi podarilo splatiť svoje dlhy. Vnímal som, že potrebujem generálnu spoveď. Išiel som za dekanom, ktorého som sa bál, ale cítil som, že sviatosť zmierenia mám absolvovať práve s ním. Popísal som niekoľko papierov. Na konci mi dekan povedal, že celé nebo sa teší, že som to urobil. Neskutočne mi potom odľahlo. Skákal som od radosti ako srnček. Priznal som dekanovi, že túžim po kňazstve; jemu sa zdalo, že to vidí na rehoľné kňazstvo a mne hneď napadli kapucíni, pretože som práve čítal o pátrovi Piovi, ako mal aj niekoľkohodinové omše a nikomu to neprekážalo, lebo cítili blízkosť neba – tak som sa rozhodol, že pôjdem ku kapucínom.“

Kapucín Peter by nechcel vo svojom živote zmeniť nič, pretože jeho minulosť mu pomáha pochopiť iných, nesúdiť a sprostredkovať im, čo sám dostal – večnú, nekonečnú a stále väčšiu Božiu lásku.

„Veľká noc, ktorú prežívame, je najväčším aktom Božej lásky, a kríž kričí, že takto Boh miluje človeka a chce ho zachrániť. Boh sa priblížil k človeku najviac, ako sa dalo. Keď si to spojím so všetkým, čo som prežil, som veľmi vďačný Bohu, že jeho láska nemá hranice, že je stále väčšia, nech by sme mali akúkoľvek starosť, bolesť alebo stratu. Diabol nikdy nemôže poraziť Boha. Z kríža vidíme, že Božia láska je večná,“ uzatvára svoje rozprávanie brat Peter.

Snímky: Janka Jaššová



Komentáre