Po pôrode oddelené, no sestry – dvojičky sa napokon stretávajú v jednom kláštore
Elizabeth aj Gabriela sa konečne našli v kláštore kongregácie Sestier svätej Alžbety: „Myslíme, že na tom zapracovala naša mama, ktorá je v nebi!“
Autor: Dominika Cichaová a Marzena Devoudová
Cecílii sa 23. februára 1962 narodili dievčatká, dvojičky. Žiaľ, nikdy sa s nimi nestretla, zomrela pre komplikácie pri cisárskom reze. Tvárou v tvár veľkej dráme rodina nemala inú možnosť než dvojčatá oddeliť. Jednu vychovával biologický otec, pokým druhú si do opatery vzala sestra zosnulej.
Špecifickosť tohto konania spôsobila, že sestry boli po formálnej stránke sesternice. Nakoľko Elizabeth a Gabriela žili v susedných mestách, navštevovali rovnakú školu. Často sedávali bok po boku, v prvej lavici, pretože obe mali problémy so zrakom. Rozumeli si veľmi dobre a nesmierne rady sa spolu hrávali, ba zvykli si vyberať rovnaké aktivity. Ich rovnaký vkus sa odzrkadlil aj na štýle obliekania, nezriedka sa rozhodli pre rovnaké šaty či topánky.
„Sú to sesternice, ale skôr vyzerajú na dvojičky!“
Obe sestry pred výletmi do prírody s kamarátmi uprednostňovali hodiny náboženstva a duchovné ústranie. V deň Pamiatky zosnulých sa u oboch prejavila rovnaká oddanosť ísť navštíviť cintorín. Rok čo rok každá rodina zvlášť chodievala modliť sa k hrobu istej „tety Cecílie“. Ani jedna z nich netušila, že to bola ich zosnulá mama.
Počas detstva sa Elizabeth aj Gabriela často stretávali s údivom ľudí: „Sú to sesternice, ale skôr vyzerajú na dvojičky!“ Jedného dňa, keď mali desať rokov, Gabriela náhodou začula rodinnú konverzáciu a zistila tajomstvo svojho narodenia. Čoskoro nato sa novinky dozvedela aj Elizabeth. Stalo sa to v deň, keď prijala sviatosť prvého svätého prijímania.
Takto opísala, čo sa stalo: „Život na vidieku je nádherný, len ľudia majú trochu podrezaný jazyk. Hoci sme rozumeli tomu, že naši rodičia to urobili s dobrým úmyslom a veľmi nás milujú, jednoznačne to bol pre nás obe šok.“
Povolanie
Dospievajúce dvojičky sa pravidelne zúčastňovali modlitebných stretnutí skupín, ktoré viedli sestry rehoľnej kongregácie svätej Alžbety. Obidve cítili volanie k rehoľnému životu a veľa sa o tom spolu rozprávali. Priťahovala ich spiritualita kongregácie, až sa napokon rozhodli, že do rádu vstúpia spoločne. Dátum bol stanovený, ostávala im len jedna „maličkosť“, oznámiť to rodičom.
V Elizabethinej rodine šlo všetko ako po masle. Otec (biologický otec oboch dvojičiek) jej dal požehnanie. Pre Gabrielu to však bolo úplne naopak. Vytočený otec jej zobral občiansky preukaz a zakázal jej opustiť dom. O rok a pol v Gabrielinej hlave skrsol plán, ako byť so sestrou znova spolu, v kláštore. Pripravila všetko na svoj odchod z domu a pod zámienkou, že ide navštíviť Elizabeth na jej narodeniny, ostala v kláštore natrvalo. Elizabeth z toho mala veľkú radosť, avšak toto rozhodnutie bolo za cenu pretrhnutia akýchkoľvek kontaktov s rodičmi na niekoľko rokov.
Napokon zjednotené
A tak sa pre sestry začal milosrdný čas. Konečne boli spolu a bok po boku mohli kráčať v ústrety Kristovi. O päť rokov boli pripravené zložiť večné sľuby. Gabrielini rodičia sa ukázali spolu s kňazom ich farnosti, konečne prijali jej rozhodnutie a Gabriele dali svoje požehnanie. Všetkých premohli emócie.
Elizabeth a Gabriela vyhlásili, že to nemohlo byť inak: „Keď mama zomierala, jedna zo sestier nášho rádu ju držala za ruku. Myslíme si, že na našom povolaní zapracovala mama z neba. Tento spôsob opätovného zjednotenia, naša spoločná cesta povolania noviciek a postulantiek bol jej najkrajší dar, dar z nebies.“