TOP

Poriadny katolík má mať veľa detí!

Ak vám práve zabehlo, lebo napriek draniu kostolných lavíc v nedeľu neprekročil váš počet detí slovenský demografický priemer, upokojte sa. A skúste čítať ďalej.

Vetu z úvodu som si požičala z jedného „obkecávacieho“ pubertiackeho pľacu. Aj keď: je to také kadejaké. Spoločenský štandard je mať dve deti – na výmenu generácie, jedno za ocka, druhé za mamu. Akonáhle sa zvýši ich počet čo len o jedno, dočkajú sa rodičia kadejakých poznámok, rodinou počnúc a náhodnými okoloidúcimi končiac. A hoci sa ich nik v prvom rade nepýta na to, či sú „nábožensky založení“, určite im otĺka o hlavu, že si toľkými deťmi „pokazia život“.

Ak aj ale bez náhody niečo s tým Pánom Bohom majú, rozhodovanie o počte detí je náročnejšie: pretože Cirkev stále hovorí o otvorenosti životu. A nielen neveriace ženy občas komentujú na ženských weboch svoje ďalšie tehotenstvo vetou, že boli ešte len kilometer od manžela a už boli „v tom“. Tak: byť spolu, či nie, plánovať, alebo na to kašlať (a fakt nechať Bohu voľnú ruku), čiarkať plodné a neplodné dni, alebo to mať na háku, mať, či nemať deti, koľko mať a ako to má vyzerať, ak takíto manželia skutočne chcú žiť svoj život v pravde pred Bohom? Majú „právo“ rozhodnúť o tom, že chcú mať napriek svojej živej viere „len“ dve deti?

 

 

Zas len všetci traja

Vráťme sa kúsok späť k našej téme, keď sme sa bavili o manželskom trojuholníku. Ako že to bolo? Že do manželstva vstupujú a ostávajú v ňom nie dvaja, ale traja: muž + žena + Boh. Bez ohľadu na to, či si to uvedomujú, alebo nie, či s Bohom spolupracujú, alebo je im jeho prítomnosť fuk, sú traja – na všetko. Na všetko znamená aj na rozhodovanie, koľko detí prijmú do svojho manželstva a do výchovy.

Katechizmus Katolíckej cirkvi (ale aj encyklika Humanae Vitae) jasne hovorí, že kresťanskí manželia majú použiť rozum na to, aby zvážili všetky svoje možnosti a sily na prijatie detí. Povedané po lopate: Pán Boh dal každému iné baterky, inú značku a inú výdrž. A každému dal iného manžela, manželku, iné zdravotné „balíčky“ na celoživotnú cestu, iné dary a schopnosti, iné možnosti a nemožnosti. V tomto je pastorácia manželov veľmi jedinečná a nenaformovateľná: každé manželstvo predstavuje takú osobitnú jednotku, že sa dá len veľmi ťažko urobiť tabuľkový rozpis – čo aj pre katolíkov – v štýle ak toto a toľko, tak teda toľkoto detí.

Ako to teda rozlíšiť? V pravde, slobode a láske. Toto sú zásadné otázky, o ktorých sa majú muž a žena baviť ešte ako snúbenci pred svadbou: Ako vidíme počet detí, ktoré vieme prijať? Sadnúť si a slobodne povedať: Mám túžbu slúžiť ako lekárka pre mnohých, ktorí potrebujú pomoc. Chcem rozdávať lásku takýmto spôsobom, je to súčasť môjho videnia darovania sa, moje duchovné materstvo. Preto vidím reálne, aj pre náročnosť povolania, aby sme prijali dve deti. S tým, že svoje sily venujem nielen pacientom, ale aj službe vo farnosti – v príprave snúbencov na manželstvo.

Sú aj iné aspekty: financie, bytová otázka a, samozrejme – zdravie. Sú to vážne veci, hlavne ak ide o náročné diagnózy. Rovnako treba vziať do úvahy aj vek, povahové danosti a najviac to, ako to vidí, vníma ten druhý, ktorý so mnou ťahá manželskú káru. Lebo na splodenie dieťaťa treba z ľudského pohľadu dvoch (a malo by to byť v radostnom slobodnom sebadarovaní oboch) – a teda, súhlas Boha, ktorý to dieťa požehná. (Alebo nie.)

 

 

Áno, ale…

Aj tak sa škrabete za uchom. Lebo vo svojom okolí vidíte rodiny, ktoré majú päť, sedem, deväť detí… nie sú bohatí, skôr zápasia o denné prežitie. Majú staré auto, ak vôbec nejaké, deti nosia zdedené či darované oblečenie, mama je doma, aby sa im venovala od rána do večera, zápasia trebárs aj s miestom v byte či (blázni) so stavbou či rekonštrukciou domu. A predsa človek cíti pri pohľade na nich napriek týmto ľudsky viditeľným „vadám krásy“ neuveriteľné naplnenie, radosť a optimizmus. Vidieť takúto rodinu vojsť do kostola, vidieť, ako slúžia vo farnosti od miništrovania cez lektorstvo a spev až po výpomoc či organizovanie aktivít vo farnosti, nás privádza do rozpakov. Ako je to možné? Kde berú čas, silu, radosť, nápady? Kedy spia? Z čoho vlastne fungujú?

A sme pri tom. Sú títo ľudia lepší kresťania ako my, čo máme menej detí? Sme horší, lebo máme len dve? Aj dnes, keď som ich videl kľačať po omši… už v takmer prázdnom kostole, nejako mi bolo divno. Som OK pred Bohom?

 

 

Otvorené dvere pre Boha

Pozrime sa na to aj inak. O čom je náš život kresťana – a aj život kresťanských manželov? O hľadaní toho, čo Boh od nás očakáva. Čo to pre nás znamená? Poznávať Boha, snažiť sa byť mu blízko tak veľmi, ako len viem (a Boh priťahuje), aby som porozumel (a môj manžel tiež), aká je Božia vôľa pre nás. Tento postoj nás učí dôvere v neho, v jeho lásku a starostlivosť, jeho neuveriteľné načasovanie vecí a darov. Ak takto žijú manželia (aj ako rodina) v spoľahnutí sa na Boha, nepočítajú ľudsky ekonomicky, ale odovzdávajú svoj majetok a financie Bohu a robia, čo vládzu. To isté platí aj o chode ich života (punktičkár, čo chce mať všetko pod palcom, by sa zbláznil) a predovšetkým aj o počte detí.

Navyše: v poznávaní Boha objavujú, že Boh ako láska sa neuveriteľne dáva a obetuje pre nás, pre svoje deti. Poznávajú aj to, že dieťa je vždy zhmotnenou dôverou Boha v schopnosť vychovať ho pre svet a pre nebo. Niečo ako vyznamenanie. (Cirkevne o tom hovoríme ako o požehnaní.) Pre týchto manželov je prijatie každého ďalšieho dieťaťa oslavou a radosťou, aj keď sa stáva, že už s ďalším vo svojich (pôvodných či terajších) plánoch nepočítali. Jeho prijatie sa vždy ukáže ako neuveriteľný Boží zásah, ktorým on sám rieši také boľačky a stavy, až to nie je uveriteľné. (A to aj v prípade, aj manželia prijmú postihnuté dieťatko.)

V týchto rodinách sa žije nielen rušno a náročne (pretože výchova takého počtu detí vyžaduje ešte okrem full-servisu aj pedagogický kumšt a múdrosť, problémy sa nevyhýbajú ani takýmto manželom), ale je tu duch skutočného rastu, modlitby, vedenia a sprevádzania nielen do fyziologickej, ale aj duchovnej dospelosti. Od Boha je to nakoniec celkom čisto strategický ťah: vybudovať cez dôveru manželov v neho takúto silnú, početnú domácu cirkev. O to viac, ak sú všetky strany spokojné.

 

 

No dobre, ale nám to nejde

Sme horší? Nedáva nám Boh požehnanie? Nedôveruje nám? Alebo – môj manžel nesúhlasí a ja bez neho dieťa nepočnem. Hoci túžim. Hoci mi srdce piští. Som v nižšej „cenovej“ kategórii ako tí, ktorým Boh požehnal veľkú rodinu?

Všetko je v najlepšom poriadku. Boh dáva požehnanie aj takýmto manželom, ktorí pre objektívne príčiny nemôžu prijať viac detí. Alebo možno aj žiadne. Žeby im nedôveroval? Omyl! Tí, čo dôsledne poznávajú Boha, vedia, že im ponúka ešte inú formu rodičovstva. (On totiž veľmi dobre pozná ľudské srdce…) Treba dôsledne počúvať v modlitbe, čo od nás čaká: či prijať dieťa, ktoré nemá nádej vrátiť sa do pôvodnej biologickej rodiny, a adoptovať si ho, alebo sa otvoriť duchovnému rodičovstvu a venovať sa tým, ktorí potrebujú lásku. Je jedno, či sú to birmovanci vo farnosti, deti z rozbitej rodiny o poschodie nižšie alebo slobodné mamičky. Boh ukáže.

Ale vždy to majú byť v poriadku stvorenia predovšetkým ľudia: nie psy, ani mačky, ani turistické chodníky na každý víkend (hoci aj tam možno objavovať Boha, ale ťažko tam niekomu pravidelne zjavovať a darovať lásku konkrétnym spôsobom). Náhradou nemôže byť ani čítanie čo ako svätých kníh do nemoty (ak nemáš komu darovať tie poklady). Táto láska by mala vždy smerovať konkrétne (teda činom) ku konkrétnej osobe. (Rovnako ako by to manželia robili, ak by mali deti.) Táto misia duchovného rodičovstva má pred Božími očami rovnakú vážnosť ako výchova ôsmich detí. A býva rovnako požehnaná.

 

 

Malá oprava

Na začiatku som hecovala nadpisom, ktorý by sme teraz mali v pravde pekne opraviť. Poriadny katolík má mať veľa detí. Ale nemusia to byť deti biologické. Pretože poriadny katolík a dobrí veriaci manželia sa pozorne dívajú na Boha, pozorne počúvajú a hľadajú Boží plán pre nich. A vedia, že nech ich Boh volá k akémukoľvek spôsobu rodičovstva, teda k darovaniu lásky, je to z jeho strany požehnané.

Premenené na drobné: V časoch, keď sme nemali auto, brázdila som so svojou svorkou ulice. No nevšimnite si ženskú, ktorá má okolo seba sedem detí! A ešte k tomu schodíky! „To sú všetko vaše? Ja by som sa zbláznila…“ Vždy som sa spokojne usmiala: „Nemusíte mať sedem detí, aby ste boli v pravde, že ste darovali všetko, čo je vo vás, až na dno… Ak to takto cítite, je všetko OK.“

Zväčša mi bolo odpoveďou dlhé ticho. Čo bude vašou odpoveďou ako kresťanských manželov, nechám na vás a na váš spoločný čas pred Bohom.



Komentáre