TOP

Pre deviatačky (a nielen pre ne)

Hovoriť o manželstve s mladými ľuďmi je často boj na dlhé trate. Hlavne s tými, ktorí v tom majú jasno. Sú ako víchor, čo odnáša všetko a nerozlišuje, či je to dobré, alebo nie.

Napríklad deviatačky. Tie majú jasný názor.

„Nech si Pán Boh a cirkev hovorí, čo chce, život sa zmenil. Už neplatí to čo pred päťdesiatimi rokmi,“ spokojne napíše do písomky jedna z nich. „Veď sa len pozrite, ako sa žije. Môj otec má už tretiu. Musíme ju volať teta.“

„Nevydám sa,“ priznáva iná. „Nepotrebujem papier. Aj keď sa mi svadby v kostole páčia. Ale potom sú z toho iba problémy. Ak budem mať dieťa, vychovám si ho sama. Nemyslím si, že by jeho otec ostal pri nás. Aspoň nie dlho. Ten môj odišiel, keď som mala tri a malý brat niekoľko mesiacov.“

„Myslím, že cirkevná náuka je zavádzajúca,“ dodáva tretia. „ Moja babka vravela, že ak sa dvaja ľudia sobášia v kostole, tak sa nemôže stať, aby od seba odišli, pretože Boh im dáva silu, aby všetko vydržali. Pred dvoma rokmi sme ostali len s mamou. Otec chodil pracovať do Rakúska a tam aj ostal. Má novú rodinu a na nás kašle. Neverím v Boha. Načo chce, aby sa ľudia sobášili v kostole? Veď aj tak sa potom rozídu…“

„Som jedináčik, ale som spokojná. Otca doma nepotrebujeme. Ja si to síce nepamätám, ale mama vraví, že len kričal a nedával nám peniaze. Takto mu to prikázal súd. Som rada, že nemusím k nemu chodiť. S mamou si rozumiem.“

Mám pokračovať? Neuvádzam mená a buďte si istí, že písomky nie sú z tohto školského roku. Len som si ich nechala. Možno práve preto, aby som hľadala cesty, ako týmto ľuďom pomôcť objaviť hodnotu samých seba a následne aj hodnotu sviatosti manželstva. A práve niekde tu sa to začína.

Sú to krásne mladé dámy, no mnohé o tom nevedia. Nik im to nepovedal, alebo ak aj áno, tak to bol človek, ktorému nedôverujú. Žijú vo svete, kde sa „hriech z času na čas pomenúva ako čnosť“, a majú v tom zmätok. Je pre ne jednoduchšie, ak ovládajú svoje emócie, ak nájdu v sebe niečo, v čom vynikajú, na úkor druhých a vedia zakryť svoje slabosti.

No Boh ich stvoril inak. A kým nenájdu odvahu a nezamyslia sa nad tým, kým skutočne sú, nenájdu šťastie a dá sa predpokladať, že im ani vzťah v manželstve nevydrží.

Milé moje deviatačky, ale aj vy, priateľky, kamarátky, žienky, ktoré vychovávate dcéry, poďme sa spoločne zamyslieť nad tým, čo potrebujeme, aby sme našli samy seba a následne vedeli spolupracovať v živote aj s inými.

 

 

 

1. Sebaprijatie

Pamätáte si prvého muža, ktorý vám povedal, že ste krásna, pochválil vám šaty alebo úsmev? Ja áno. Bol to môj otec a opakoval mi to často. Uverila som mu.

Ak sa však táto osoba vytratí z rodiny, prichádza problém. Každá z nás túži zaryto počuť pochvalu zo strany muža. Možno preto sa nám naše deviatačky tak rýchlo zaľúbia. Počuli po prvý raz to, čo im malo byť povedané už dávno.

Ak absentuje v rodine otec, je fajn, ak tieto slová počuje dievča od starého otca či od príbuzných.

Ďalšia dôležitá vec. Neraz počúvam, že mladých ľudí nebaví žiť. Doma je to jednoducho otrava. Nik na nich nemá čas. Z úst rodičov sa ozýva samé: „Toto nesmieš! Tam nemôžeš! Nerob mi hanbu.“

Premýšľali ste nad tým, že možno sme to my sami, dospeláci, kto nastavuje mladým negatívny postoj k životu?

Pamätám si na svoju pubertu. Keď mi bolo ťažko, dostala som knihu. A práve tam som si čítala o zmysle života. Žiadna z nás tu nie je náhodou. Ty aj ja sme nádherným Božím plánom. Sme stvorené, aby sme Bohu pomáhali robiť tento svet krajším a lepším. On si nás vyvolil, neboli sme to my, kto sa pýtal na svet. A miluje nás, nech sa stane čokoľvek. Aj keď my od neho odídeme, on od nás nikdy neodíde.

Či by sme mu za to nemali ďakovať? V tom období som sa učila umeniu vďačnosti. A pamätám si, že mi to vôbec nešlo. Videla som všetky nedostatky, každú smeť v našom dome. A u susedov bolo vždy lepšie a krajšie.

No potom sme začali ďakovať spolu. Len tak nakrátko, v modlitbe. Rodičia ďakovali za mňa, ja za nich, spolu sme ďakovali za nový deň. A môj život dostával nový zmysel. Začala som vnímať dary okolo seba. Tie, ktoré sa nedajú kúpiť v obchode. A prijímala som aj ľudí takých, akí sú, nie takých, akých by som ich chcela mať.

 

2. Originál

„Nemôžeme žiť úplne tak, ako žijú naši susedia,“ hovorievala moja mama, keď som sa sťažovala, čo všetko moja kamarátka môže a čo mám ja zakázané. Dnes už chápem, že to bolo fajn, ale vtedy som si to odtrucovala, odplakala a odhnevala.

Pripomínajme dievčatám, že rodina, v ktorej vyrastajú, je originálna, rovnako ako sú ony samy. Nikdy sa nemôžu stať hercami či spevákmi, ktorí na ne zízajú z plagátov v detskej izbe. Majú pred sebou svoju cestu a svoj zmysel života. Svätá Matka Tereza je len jedna, takisto aj svätý Ján Pavol II.

Každá z nás má pred sebou svoj spôsob, ako prežiť svoj život.

Priznajme si, že je jednoduchšie pripodobňovať sa niekomu, kto je úspešný a koho pozná svet. A pripomeňme si, že šťastnými nás neurobí to, že budeme dávať prednosť jednoduchším veciam. Sme bojovníčky a svoju hodnotu objavíme len v poznávaní svojej podstaty. Nedajme sa oklamať strachom, ktorý sa v nás ozýva vo forme otázok: Čo ak ma ostatní nebudú akceptovať? Čo ak sa mi spolužiaci budú posmievať? Čo ak sa so mnou rozíde môj chlapec?

Strach a vina v živote ženy, ktorá nepozná svoju hodnotu, sú ako brat a sestra. Jediné, čo nás od nich oslobodí, je pokora. Svätá Terézia z Lisieux o nej hovorí, že je to pravda o sebe.

Milé moje, nemusíme byť dokonalé. Hovorme so svojimi dcérami, s mladými ľuďmi o svojich zlyhaniach (mimochodom, myslíte, že si ich už dávno nevšimli?) a načúvajme im. Povzbudzujme ich, aby mali odvahu bojovať so svojimi chybami, aby sa spoliehali na Ježiša a dôverovali mu. On je cesta, pravda a život. On zvíťazil nad smrťou a nad hriechom a jedine on má moc pomôcť nám.

Naša originalita spočíva v dôvere. V tom, že máme hlboko v sebe zakorenenú potrebu niekomu sa vyrozprávať. A podeliť sa nielen o to, čo sa nám darí, ale aj o to, čo nám nejde.

 

 

Jeden príbeh hovorí o dievčatku, ktoré rozbilo vzácnu vázu. Keď videlo na zemi črepy, preľaklo sa a bez rozmýšľania utekalo po zmeták a lopatku. Črepy skončili v susedovom smetnom koši. „Aj tak si naši nič nevšimnú,“ utešovalo sa. A keď prišiel domov otec a pýtal sa, čo má nové, pohotovo odpovedalo: „Nič.“

Lenže večer, keď jej prišiel dať pusu na dobrú noc, rozplakala sa. On ju objal a ona mu rozpovedala, čo sa stalo. „Myslíš, že teraz ťa mám menej rád ako vtedy, keď som nevedel, že si rozbila vázu?“ spýtal sa jej.

Nemal. Miloval ju rovnako. To len ona sa hanbila za svoju nedokonalosť.

Každá z nás s týmto problémom bojuje. A nikoho na zemi nečakajú len dokonalé dni prežiarené slnkom. Aj o tom je život našej duše. Nie vždy nás budú chápať ľudia. Tí nás môžu súdiť, ohovárať, zabuchnúť nám pred nosom dvere.

Ale vždy je tu nebeský Otec. Ten má na nás dvadsaťštyri hodín denne čas. Naučme sa (a učme to aj deviatačky) tráviť s ním čas: v modlitbe, pri svätej spovedi či na omši. Vždy, keď mu porozprávame o svojich hriechoch, odpustí nám. Znova nás objíme a ubezpečí nás o svojej láske.

A práve toto potrebuje počuť každá žena: „Si milovaná. Si originál, ktorý sa stále formuje a rastie do krásy.“ Ak si to nepamätáš, spokojne si napíš lístok na chladničku či nalep do kúpeľne na zrkadlo. Je to pre teba dôležité.

 

3. Porovnávanie

„Keď ona je krajšia ako ja.“ Je normálne, že dospievajúci (aj dospelý) človek je frustrovaný zo svojich nedostatkov, no ani to nie je dôvod, aby sa rozhodol žiť život bez radosti.

Každý nedostatok, ktorý vo svojom živote objavíme, nás môže posunúť vpred. Ak bojujeme s pýchou, stávame sa pokornejšími; ak s hnevom, stávame sa vnímavejšími na ľudí okolo. Bojovať sa jednoducho oplatí.

Nezáleží na tom, kto stojí vedľa teba, ani na jeho vzdelaní či oblečení. Dokonca ani na jeho pracovnom poste. Vnútorné boje sú súčasťou ľudského života, škoda len, že sa bojíme či hanbíme o nich hovoriť.

Si žena a nosíš v sebe neodmysliteľný dar pomoci. Je na tebe, aby si sa naučila ďakovať a nie súdiť iných. Môžeš urobiť veľa. Pomôcť iným vstať, keď spadli či urobili niečo zlé. Tvoje srdce je pripravené na to, aby sa stalo majstrom v odpúšťaní a v milovaní.

Nedaj si ho nikým vziať. Pozoruj a buď pozorná.

A nakoniec? Vymeň škodoradosť za radosť. Za radosť z toho, že nebojuješ sama, ale spolu s inými.

 

 

 

4. Objavovanie radosti

„Ste šťastné?“ pýtam sa na hodinách deviatačiek.

„Áno, mám všetko. Mobil, tablet…“ ozýva sa z lavíc.

Šťastná, že sa konečne niekto dokázal ozvať, pristupujem k dievčine. „Si šťastná?“

Premýšľa. „Ozaj, čo je to šťastie?“

Šťastie je pre teba istota, že každý deň je novým darom. Že je tu niekto, kto s tebou prepláva po rozbúrených vodách zničených vzťahov a problémov.

Šťastie je objav, že nie si na problémy sama.

Kedy sa stráca? Ak zabudneš na to, že si originál. Ak namiesto odpustenia zamkneš svoje srdce a vezmeš všetko do svojich rúk. Ak začneš pohŕdať tými, ktorí boli slabí a zranili ťa. Ak zmysel svojho života zhrnieš do zoznamu vecí, ktoré máš dnes urobiť: nakúpiť, navariť, oprať, vyžehliť, skontrolovať domáce úlohy, nalakovať si nechty, odlíčiť sa, napísať emaily a podobne.

Pripomínaj si svoje poslanie radosti každé ráno, lebo diabol ti veľmi rýchlo podsunie zoznam a staneš sa otrokyňou všedných dní.

Nezabudni mať radosť zo seba samej. Radosť, ktorá do života priťahuje druhého a pomáha vytvárať s ním vzťah. Pomalý a hlboký. Nie na jeden deň ani na mesiac, ale na celý život.

To pravé šťastie vychádza priamo z duše a buduje sa v nej. Nejde o úspech či vlastníctvo, ani o veľký dom. Ale o teba. O tvoju spokojnosť, o istotu, že si bola stvorená z lásky a pre lásku. O to, že je tu vždy niekto, kto je pripravený ti odpustiť. Niekto, kto má na teba čas.

Nemusí to byť muž žijúci s tebou v jednej domácnosti. Ten je len človek a nikdy úplne nepochopí tvoje srdce. Je to Boh, ktorý ťa stvoril.

 

A mimochodom, ak pomôžeme deviatačkám pochopiť, kým sme, potom s nimi môžeme hovoriť aj o manželstve – v inom svetle, ako je to, ktoré svieti v tomto svete pomýlených hodnôt. Ale to až nabudúce.



Komentáre