TOP

Prečo ostať verný Cirkvi aj po rozvode? Rozhovor s pátrom Matejom Trizuliakom MS

Byť verný Cirkvi, keď ide všetko v našom živote tak, ako má, sa môže zdať jednoduché. Ale čo tak po bolestnom rozvode? Prečo byť účastný na živote Cirkvi, aj keď nemôžeme pristúpiť k sviatostiam? O tom všetkom, ale aj o mnohých iných ťažkostiach rozvodu sa spoločne pozhovárame s pátrom Matejom Trizuliakom MS.

Páter Matej Trizuliak (36) patrí do rehole misionárov saletínov. Okrem toho sa venuje aj pastorácii rozvedených. V našom rozhovore sa podelí o skúsenosti, ktoré môžu zmeniť náš pohľad na ľudí, ktorých zasiahlo zranenie rozvodu.

 

Páter Matej, patríš do rehole misionárov saletínov. Prečo práve táto rehoľa?

Vyrastal som pri nich takpovediac od svojho detstva. Keď som mal osem rokov, prišli pôsobiť na naše sídlisko v Považskej Bystrici. A tak mi prirástli k srdcu. Neskôr, keď som vnímal, že Boh ma volá ku kňazstvu a rehoľnému životu, k nim som mal najbližšie.

 

Ako si sa neskôr dostal k pastorácii rozvedených?

Bolo to spojenie viacerých okolností. Zakončili sme pôsobenie vo farnosti Maňa. Najskôr som to moc nechápal, bolo to dosť narýchlo. Dostal som sa do Chrenovca-Brusna, kde máme aj exercičný dom. Stal som sa zodpovedným zaň. Vtedy som sa modlil, čo by sme ako rehoľa mohli ponúknuť. Vnímal som dve veci: jednou bolo sprevádzanie rozvedených, druhou duchovné cvičenia pre maturantov, a vôbec pastorácia stredoškolákov, ktorí už v tretej a štvrtej triede nemajú náboženstvo na strednej škole. Viac ma to však ťahalo k tým rozvedeným, keďže to máme aj ako hlavné poslanie našej rehole – viesť ľudí k pokániu a zmiereniu.

Niekoľko mesiacov som sa za to modlil. Prichádzali aj potvrdenia a uistenia o tejto službe. Nachádzal som ich v liturgických čítaniach zo dňa alebo v slovách modlitieb na piatkových chválach v Prievidzi u piaristov. Avšak bolo to pre mňa ako skok do neznámych vôd (mimochodom, neviem plávať), keďže som nemal žiadnu špeciálnu prípravu pre takúto pastoráciu.

 

Prečo je podľa teba potrebné venovať sa rozvedeným špeciálnou pastoráciou?

Hlavne preto, lebo vnímam, že skúsenosť civilného rozvodu prináša zmätok, rozdelenie a mnohé zranenia do rodín. Tak ako máme v nemocnici rôzne oddelenia kvôli špecializácii na konkrétnu chorobu – a potom tiež liečbu, podobne to vidím aj v Cirkvi, ktorú rád prirovnávam k poľnej nemocnici alebo nemocnici vôbec.

V našom živote zakusujeme rôzne zranenia a skúšky. Preto máme špeciálnu pastoráciu pre alkoholikov alebo inak závislých, pre ženy po potrate, pre bezdetné páry… Aj pre rozvedených je potrebná mimoriadna služba, hlavne v prvých rokoch po rozvode, aby sa zotavili z toho, čím si prešli. A ak potom žijú v nových vzťahoch, stáva sa táto služba dlhodobejším sprevádzaním.

 

 

Rozvod, žiaľ, neobchádza ani veriacich manželov. Ako sa po ňom často postavia voči Cirkvi? Myslíš, že sa cítia vylúčení?

Viem, že mnohí rozvedení našli prvú pomoc u svojich kňazov alebo veriacich z farnosti, čo im pomohlo vidieť svoje miesto v Cirkvi aj po rozpade manželstva. Ale nie pre všetkých je samozrejmé, že začnú hľadať pomoc. Niekedy majú pocit vylúčenia, ktorý sa znásobuje, ak vstúpia do novej známosti a založia si novú rodinu. Vtedy je potrebné byť veľmi citlivý a ukazovať im, že patria do cirkevného spoločenstva, a nebáť sa ich sprevádzať.

 

Ako je to so sviatosťami u rozvedených? Za akých podmienok môžu prijať jednotlivé sviatosti?

Pokúsim sa to zhrnúť, keďže je to veľmi široká otázka. Ak rozvedená osoba chce pristupovať k sviatosti zmierenia a ísť na sväté prijímanie, je potrebné vybaviť si cez svojho farára povolenie pristupovať k sviatostiam. Jednou z podmienok je, že táto osoba zostáva sama a nevstupuje do nového vzťahu, ktorý by bol na spôsob manželstva. Ak stále platí sviatostné manželstvo a vytvára sa nové spoločenstvo s druhým človekom, vtedy nastáva situácia dočasnej nemožnosti pristupovať k sviatostiam vzhľadom na pretrvávajúci stav ťažkého hriechu.

Toto nie je ľahké vysvetliť a riešil by som to vždy radšej v osobnom rozhovore, kde sa dajú hľadať aj prípadné možnosti a riešenia, ako sa dostať z tejto situácie ďalej. Samozrejme, sú okolnosti, keď každý môže prijať sviatosť zmierenia, sväté prijímanie alebo aj pomazanie chorých. Je to v situácii ohrozenia života, čiže aj pred vážnou operáciou. A potom, aj keď osoba zostáva sama po smrti manžela alebo manželky alebo ak sa v pokročilom veku dokáže zrieknuť intímneho spolužitia.

 

 

Mnohí rozvedení manželia si možno povedia: Načo ísť do kostola, keď nemôžem prijať Eucharistiu… Ako sa na to pozeráš ty?

Pozerám sa – alebo, lepšie povedané, snažím sa pozerať – ako na všetkých veriacich: Ježišovým milosrdným pohľadom. Predpokladám, že sa to týka predovšetkým znovu zosobášených len civilne, hoci sa stretávam aj s tými, ktorí žijú sami a mohli by pristupovať k sviatostiam, ale potrebujú v tom nanovo povzbudiť. Tým, ktorým sa zdá, že už nemá zmysel chodiť na svätú omšu, lebo sa tam cítia ako diváci bez možnosti nasýtiť sa Eucharistiou alebo sa cítia odmietnutí, odporúčam môj článok.

 

Manželia, ktorí sú zranení rozvodom, časom možno zanevrú na Cirkev. Prečo jej však ostať verný aj po rozvode?

Myslím, že táto vernosť má viac rozmerov. Tí, ktorí zostávajú sami po rozvode, určitým spôsobom deklarujú, že zostávajú verní nielen Cirkvi, ale aj svojmu sviatostnému manželovi alebo manželke. A vďaka tomu aj naďalej čerpajú z jej prameňov milostí. Vernosť Cirkvi pre rozvedených manželov v nových vzťahoch má tiež svoje výhody a benefity. Myslím tým vnímanie spoločenstva, v ktorom môžu rásť a rozvíjať sa napriek tomu, že žijú v neregulárnej situácii poznačenej hriechom cudzoložstva. O tom som písal v inom článku.

Kedysi bolo v Cirkvi očakávanie na krst až na smrteľnom lôžku, lebo ho vnímali ako možnosť očistenia z hriechov. Ja by som to dnes povedal opačne. Aj rozvedení žijúci v nových zväzkoch môžu čerpať zo sviatosti krstu. A hoci momentálne nemôžu dostať sviatostné rozhrešenie, môžu žiť s vedomím aj iných hriechov, úprimne ich oľutovať, dokonca prísť aj na spoveď vo forme duchovného rozhovoru, kde vyznávajú svoje hriechy a nakoniec dostanú požehnanie. Takto sa z nich nevytráca vnímavosť na vnútorný hlas svedomia. A keď budú mať možnosť zmieriť sa s Bohom v sviatosti zmierenia, hoc aj na smrteľnej posteli, urobia to preto, lebo v nich stále bude silná túžba po Božom milosrdenstve.

 

 

Ty sa rozvedeným venuješ aj organizovaním programu Rozvedení k Bohu. Povedz nám o ňom viac.

Niektorí to dokonca nazývajú projekt rozVEDENÍ K BOHU. Ale program je presnejšie vyjadrenie tejto služby. Spočíva predovšetkým v pravde, že rozvedení môžu byť vedení k Bohu. Je to nielen slovná hračka, ale už päťročná skúsenosť. Spočíva hlavne vo víkendových duchovných obnovách rozdelených pre tých, ktorí žijú sami po rozvode, a pre tých, ktorí sú v nových vzťahoch. Vypracovali sme tri tematické obnovy – prijatie a odpustenie, zmierenie a vernosť.

Po týchto troch obnovách ponúkame evanjelizačné kurzy (Filip, Emauz). Neskôr odporúčame rozvedeným iné duchovné aktivity (seminár Otcovo srdce, duchovné cvičenia). Vnímam, že rozvedených je potrebné nanovo začleniť do Cirkvi. Preto rozVEDENÍ K BOHU znamená pre nás hlavne pomoc v prvých rokoch po rozvode, aby sa potom zapájali do farských aktivít a nevytvárali dlhodobo vyčlenenú samostatnú skupinu.

 

Kde tento program funguje? Môžu sa ho zúčastniť ľudia z celého Slovenska?

Program sprevádzania rozvedených prebieha u nás v Chrenovci-Brusne a v Rodinkove v Belušských Slatinách. Snažíme sa informovať o duchovných obnovách prostredníctvom biskupských úradov, ktoré posielajú oznam do farností, za čo som im veľmi vďačný. Účastníci duchovných obnov sú potom naozaj z celého Slovenska.

 

Vieš o niečom podobnom aj na iných miestach Slovenska?

Po duchovných obnovách pozývame rozvedených na modlitbové stretnutia pre rozvedených. Informujeme ich o takýchto aktivitách v rôznych mestách na Slovensku – v Bratislave, Trnave, Beckove, Žiline, u nás v Chrenovci-Brusne a tiež na východe, v Prešove a v Košiciach.

 

Aké spätné väzby prijímaš z týchto stretnutí?

Na tých, ktorí prichádzajú k nám do Chrenovca, môžem vidieť, ako napredujú, ako sa naozaj zotavujú, ako dozrievajú a zapájajú sa čoraz viac aj vo svojich farnostiach. Je to pre mňa úžasný pocit, keď vidím premenu na týchto zranených ľuďoch – ako odchádzajú z nemocnice z lôžka sklamania, smútku, neodpustenia a povstávajú k novému životu.

 

Čo rozvedených manželov podľa teba po rozvode najviac zraňuje od každého z nás v Cirkvi?

Myslím, že z jednej strany, keď sa tvárime, že im rozumieme, že je to normálne rozhodnutie v našej spoločnosti, že si nájdu niekoho iného, a nevnímame celé pozadie ich situácie, čo sa odohráva v ich vnútri, čo sa deje s ich deťmi. A z druhej strany môže byť zraňujúce, keď ich začíname súdiť, lebo je nemódne zostať sám alebo sama po rozvode, lebo si to užívajú a majú ďalší vzťah. Akýkoľvek súd je zraňujúci, lebo sa vtedy pcháme na miesto samého Boha.

 

Ako im môžeme pomôcť v jednotlivých farnostiach?

Pápež František zdôrazňuje predovšetkým prijatie a blízkosť v Cirkvi: „Celé jej pastoračné konanie má byť preniknuté nehou, s ktorou sa obracia na veriacich. Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami.“ (Amoris laetitia, 310) Toto stačí na začiatok a od toho sa odvíjajú ostatné veci, keď si rozvedený človek otvorí srdce a je možné s ním komunikovať, podať mu pomocnú ruku, niekedy aj konkrétnu finančnú pomoc v skomplikovanej situácii matky, ktorá sa po rozvode sama stará o deti. Nemať o rozvedenom informácie z druhej ruky a z klebiet, ale vytvoriť si o ňom pravdivý obraz na základe vlastnej skúsenosti.

 

 

A ako im môže pomôcť každý z nás nanovo sa začleniť do farnosti?

Už som naznačil, že všetko sa začína záujmom o druhého človeka, ktorý vychádza z úprimnosti a nie iba z obyčajnej zvedavosti. Všimnúť si, že niekto po rozvode prestal chodiť do kostola, vyhľadať ho a venovať mu svoj čas. Ak niekto chodí na svätú omšu, ale nepristupuje k sviatostiam, hoci vieš o ňom, že žije sám alebo sama, môžeš sa s ním porozprávať a povzbudiť ho. Osobne pozývať rozvedených na farské aktivity pre rodiny s deťmi.

 

Chcel by si niečo odkázať aj rozvedeným, ktorí váhajú, či sa aj po rozvode majú začleniť do života Cirkvi?

Stále ste členmi Cirkvi. Len ste z nej možno prestali čerpať alebo neviete ako. Tak sa nebojte. Boh sa vás nevzdal a stále chce uskutočňovať s vami svoj plán. Poďte do toho s odvahou a pokorou.



Komentáre