TOP

Prirodzene alebo… po svojom?

Večný zápas o to, či má byť každé manželské objatie otvorené prijatiu dieťatka, nie je len na bojisku mimo Cirkvi a útoky proti tomuto tvrdeniu nie sú len zo strany tých, ktorí Cirkev nemusia a viere nerozumejú.

S nepochopením, prečo sa Cirkev pchá do života manželov ešte aj v spálni a prečo špára do toho, koľko detí budú manželia mať a ako si to „urobia“, nie je problém stretnúť sa ani v kostolných laviciach.

Argumenty sú silné a strieľané zo zákopov s presnosťou a tvrdosťou ostreľovača: Mám svoje svedomie. Nedá sa to teologicky vysvetliť, prečo by sa antikoncepcia nemala brať. Je to moja vec, koľko budem mať detí. Kde v Biblii je napísané, že antikoncepcia je zlá a že ju nemám brať? Ježiš nič také nepovedal! Nechcem mať pätnásť detí ako kdesi v Afrike!

Zbierku ostatných perál (paradoxne stále z úst veriacich) ste určite už počuli aj vy. (Alebo ste ich autormi.) Čo je jasné z nich vycítiť, je strach a neochota počúvať. Vtedy je najlepšia obrana útok.

 

 

Strach z prijatia, strach zo zvládnutia

Predstava tých pätnástich drobcov rok po roku je asi v človeku veľmi silná, a hlavne nepredstaviteľná, hoci naše prastaré mamy mnohé približne ten istý počet zvládli bez práčky, pampersiek, umelých výživ a mliek a kadečoho iného. V čom boli lepšie ako my, okrem toho, že si nevedeli „pomôcť“ chémiou?

Možno len tým, že nemali vďaka viere a pevnej istote v Božiu pomoc (aj pri jednoduchosti vnímania Boha) také strašidelne veľké oči z toho, čo sa stane, ak znovu otehotnejú.

Lebo strach (často v kombinácii s nedostatkom obety) tie oči má úplne mega veľké. Ako to budeme zvládať? Chceli sme splatiť hypotéku, ísť na dovolenku, vrátiť sa do mojej práce? Ibaže každý takýto strach (a nielen nad touto situáciou) je popretím nášho tvrdenia, že veríme. Ak veríme, čoho sa bojíme, my maloverní? Ak veríme Bohu, teda, nie nám a našim obmedzeným silám – lebo aj tu, v otázke prijatia detí, musí byť naša viera väčšia a silnejšia ako náš strach.

Inak, dobrá správa pre tých, ktorí spávajú zle už pri počte štyri deti: Boh nepovedal, že všetci (a zvlášť veriaci) majú byť ako králiky, ktoré plodia deti ako na páse a musí ich byť neštandardný počet. A Cirkev nehovorí nič iné: manželia majú starostlivo zvážiť, koľko detí sú ochotní prijať vzhľadom na svoje možnosti – ale v pravde. A pretože každý počatý život je dar od Boha, nemáme právo na žiaden siahnuť a zlikvidovať ho.

 

 

Pravda, alebo hra na skrývačku?

Táto pravda voči Bohu a voči nám samým je náročná. Ešte náročnejšie je aj po priznaní pravdy pochopiť, že Pánom a darcom života je Boh – a plne mu, napriek zvolenému postupu plánovania rodičovstva podľa odporúčaní Cirkvi – dôverovať. A tu je podstata celého problému.

Strach nám zaslepuje oči a srdce s rozumom padajú do oblastí pod pás. Viera je chabá a odstavená. Čo sa vtedy stane? Nuž, siahneme po ľudských prostriedkoch „regulácie počatia“. Až na to, že neregulujeme, ale vraždíme. Aj keď nič nevidno, na rukách nemáme krv. Horšie je, že vraždíme aj sami seba, svoje vnútro, svoje vzťahy a manželstvo.

Ak sa Adam skrýval, lebo prekročil Boží príkaz o strome poznania dobra a zla, rovnako to robí každý, kto pozná pravdu (a nie je problém si už kompletne naštudovať učenie Cirkvi o prirodzenom plánovaní rodičovstva či zvoliť jeho formu), a predsa neverí Bohu. On si to zariadi pre istotu lepšie. Nabetón.

 

X faktorov, x problémov aj „po“

Kombinácií a variácií, prečo sa pár, píšuci si do kolónky vierovyznanie „katolík“ a možno pravidelne navštevujúci bohoslužby, rozhodne pre vlastnú plodnú „poistku“, je nepreberné množstvo. Často však žena ťahá za kratší koniec a málokedy je taká odvážna a taká istá si Božou pomocou, aby tlak od svojho manžela ustála.

Problém sa však nekončí, iba začína, aj keď to mnohokrát nie je vypovedané. A nie je často iba jeden. Postaviť sa proti tomu, čo od nás očakáva Boh aj v našej plodnosti, zvoliť si „jednoduchšiu“ verziu z nášho pohľadu vôbec neprináša ani pokoj, ani dobrý manželský vzťah, ani napredovanie rodiny, ktorá už je. A to sa zdalo, že už je všetko bezpečne poriešené.

 

 

Čo nič nestojí, za nič nestojí

Profánna hláška, a predsa platí aj tu. Boh od nás očakáva námahu a pot, obetu a zriekanie sa – a vie požehnať tento dril, ktorý zákonite v manželstve cez zdržanlivosť v plodnom období, ak je rozhodnutie v modlitbe a rozumnom rozhovore neprijať (teraz či už naplno) dieťatko, prichádza.

Povedať, že to obdobie je ľahké, by bolo klamstvo. Ale: čo má pre mňa, čo má pre nás ako manželov, vyššiu hodnotu? Kto je Pánom môjho života aj mojej plodnosti? Komu dôverujem, na čom staviam svoje istoty? Ak na Bohu, tak práve tento postoj mi prinesie pokoj aj cez pot, aj cez vedomie, že hoci je moja manželka tak neuveriteľne práve teraz príťažlivá, tak práve tento postoj mi prinesie pokoj aj cez námahu, cez zrieknutie sa svojej túžby po vášni a milovaní.

Boh požehnáva vernosť jeho prikázaniam. Aj v tom, že zachováme prirodzenosť jeho poriadku v príchode detí, že nezatvoríme nijakým spôsobom dvere na to, aby mohli prísť, že sa nebudeme stavať nad neho, že nepovieme svojím postojom „non serviam“.

Tí, čo uverili, vedia hovoriť svoje. Možno by ich bolo treba väčšmi počúvať. Určite však treba väčšmi načúvať Bohu. Nie je proti nám! Cez deti (toľké, koľko máme mať) nám chce požehnať a nie nás trápiť. Veríme tomu?



Komentáre