TOP

Radoslav Kuric: Každé dobré divadlo, ktoré sa robí poctivo a úprimne, môže evanjelizovať

Ako herec a moderátor participoval v mnohých projektoch a divadelných scénach. Vo svojom povolaní herca vníma aj to, že je to priestor pre dobro, krásno a vieru. Herec, moderátor Radoslav Kuric (45) zo Zvolena.

Aká bola tvoja cesta k herectvu?

Už odmalička som viac inklinoval ku kultúre ako k technickým alebo iným veciam. Navštevoval som Ľudovú školu umenia, odbor spev. Tiež som navštevoval výuku hry na akordeón a počas štúdia na gymnáziu som sa prihlásil do literárno-dramatického krúžku na ZUŠ vo Zvolene pod vedením pána režiséra Andreja Turčana.

 

Tam niekde sa tvoja umelecká dráha začala?

Áno. Potom som počas gymnázia spolu so svojím kamarátom Mikim Michelčíkom založil skupinu CREDO, robievali sme rôzne spoločné kultúrne programy a zábavy v našom meste; a potom na konci štvrtého ročníka na gymnáziu som si dal prihlášku na VŠMU do Bratislavy na odbor herectvo.

 

 

Vzali ťa?

Napodiv áno, a tak sa moja cesta životom nadobro vydala týmto kultúrnym smerom. Mal som nastúpiť do ročníka pedagógov Paľka Mikulíka a Božidary Turzonovovej. No, žiaľ, pán Mikulík pre zdravotné problémy nemohol pokračovať vo výučbe, a tak na jeho miesto nastúpil pán František Kovár.

 

 

Kam si smeroval po skončení školy?

Moje kroky viedli naspäť domov do Zvolena, kde som dostal angažmán v Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Strávil som tam šestnásť divadelných sezón, z toho dva roky aj na poste umeleckého šéfa divadla. V súčasnosti som „na voľnej nohe“, čo znamená, že v divadlách už len hosťujem a nie som nikde ako stály člen divadla.

 

 

V DIVADLE BY MALA ÍSŤ KAŽDÁ FALOŠ ALEBO PRETVÁRKA BOKOM

Čo ťa na herectve najväčšmi fascinuje?

Divadlo je svet, v ktorom človek môže zažiť množstvo rôznych ľudských charakterov a situácií, do ktorých sa v bežnom živote nikdy nedostane. Herec si môže prežiť viac iných životov než človek mimo divadla. Je to neustála zmena a aj po rokoch pri každej postave musíte začínať vždy ako keby odznova. Preto je tá práca aj náročná, pretože nikdy neviete, ako to dopadne.

Je to svet, kde by mala každá faloš alebo pretvárka ísť bokom, pokiaľ to robíte poctivo a úprimne. Divák očakáva nejaký zážitok, emóciu, ktorú môžete dať iba vtedy, keď ste pravdivý. A nie je nič krajšie a silnejšie, ako keď sa k tomuto bodu dostanete čo najbližšie a na predstavení spolu s divákom prežijete spoločne takýto divadelný príbeh. Vy ako herec na javisku a on ako divák v hľadisku. Keď sa podarí toto herecko-divácke napojenie a prepojenie, je to neopísateľný zážitok a radosť z toho, čo robíte.

 

 

Na čom všetkom už si sa vo svojej práci podieľal?

Samozrejme, že popri práci v divadle má človek možnosť skúsiť aj iné formy umeleckej práce, či už je to dabing, práca v rozhlase, moderovanie spoločenských podujatí, natáčanie nejakého seriálu či filmu. Som rád, že veľa vecí z toho, čo som opísal, robím dodnes. A keď mám byť konkrétnejší, určite ma mnohí na Slovensku registrujú najmä z televíznej relácie Súdna sieň či Noc v archíve, keďže práca v regionálnom divadle nie je až taká viditeľná pre celé Slovensko. Hoci odohráte krásne a zaujímavé postavy, hneď, ako sa zhasnú svetlá v divadle, zostanete len v mysliach tých divákov, ktorí vás v ten večer videli. V tom je tá každodenná divadelná práca taká pominuteľná. Na druhej strane, televízia vám urobí popularitu, pretože ten záber divákov, ktorý vás vidí, je značne väčší.

 

 

Máš nejakú hereckú ambíciu či sen?

Nemám nejaký špeciálny sen. Skôr je to to jednoduché, ale, samozrejme, na realizáciu náročnejšie – urobiť prácu, ktorá ma práve čaká, čo najlepšie.

 

 

VIERA JE PREDOVŠETKÝM DAR

Je o tebe známe, že si veriaci človek, posledne si napríklad inicioval spolu so svojou kolegyňou Vladenou Škorvagovou narozprávanie krížovej cesty od ľudí v prvej línii v boji s koronavírusom, ktorú sme vydali u nás na webe. Ako teda vnímaš svoju vieru aj v súvislosti so svojím povolaním?

Viera je v živote človeka veľmi dôležitý aspekt. A to nemyslím len vieru transcendentálnu. Ale aj takú obyčajnú, prirodzenú a každodennú. Môj kolega z divadla, Štefan Šafárik, používa také životné motto: „Život ide za myšlienkou.“ A je to naozaj pravda. Samozrejme, záleží na tom, akou myšlienkou sa chceš dať formovať. Keď napríklad uveríš myšlienke, že svoj život môžeš prežiť v láske a porozumení, a ideš za tým, tak sa ti to bude aj dariť. Ale musíš v to veriť a, samozrejme, každý deň pre to niečo urobiť. A aj keď príde nejaká slabšia chvíľa alebo problém, ešte viac musíš veriť, nevzdávať sa a ísť ďalej. Pretože viera v dobro, lásku a pravdu je univerzálna záležitosť a vždy sa k nim skôr či neskôr vrátime.

A čo sa týka viery v duchovnom zmysle, tu musím povedať, že viera je predovšetkým dar. Je to intímne puto medzi tebou a Tým, čo nás všetkých presahuje. A preto som za tento dar vďačný, pretože boli situácie v živote, keď by človek len s vlastnými silami nevystačil.

 

 

Vnímaš, že aj divadlo môže byť miestom evanjelizácie? Ak áno, ako?

Určite áno. A nemyslím tým len čisto náboženské hry. Každé dobré divadlo, ktoré sa robí poctivo a úprimne, môže evanjelizovať. Divadlo by malo v prvom rade nastaviť zrkadlo človeku a dobe, v ktorej žijeme. Aby som voľne parafrázoval niečo z monológu Hamleta k hercom, malo by nám otvoriť oči, aby sme spoznali pravdu o sebe samých, aj keď možno bude niekedy bolestná a nepríjemná. Preto je také dôležité, aby ste predstavenie, ktoré robíte, robili čo najúprimnejšie a najpravdivejšie.

A potom je už len na každom z nás, čo si z takéhoto zážitku odnesie pre seba domov a do života. A či ho v niečom zmení. Veď aj tu platí, že je to len polovica úspechu. Keď človek sám nechce, ťažko sa v ňom niečo pohne k lepšiemu. Iste, divadlo slúži aj na pobavenie a odreagovanie. No a keď sa podarí spojenie nejakej zaujímavej myšlienky aj s tým, že si človek oddýchne a aj sa dobre zabaví, je to len dobre.

 

Foto: DJGT Zvolen, archív Rada Kurica



Komentáre