TOP

Ranná modlitba. Nemožné?

Dlhé roky som to jednoducho nevedela „dať“. Nikdy som nepatrila k ranným vtáčatám a stále som mala pocit, že moje zalepené oči sa preberali pol dňa. Modliť sa ráno? Uff…
Nejde mi to, Pane!

Teda, niežeby som nechcela a nevidela potrebu a dôvod. Mám svojho Boha rada, ale ráno, Pane, ešte odo mňa nič nechci, nemyslím!

Zápasila som s myšlienkou, že rannú modlitbu veľmi potrebujem. Videla som to sama na sebe: bez nej som sa potkýnala dňom ako nervózny slepec bez paličky. Pre mamu v domácnosti, akou som, to nebola žiadna výhra. Potrebovala som od rána pokojne a láskavo komunikovať s našimi deťmi, občas ráno zaspal manžel na vlak a prosil o odvoz na stanicu alebo zrazu si moji študenti zmysleli, že musia súrne vytlačiť projekt a mám to urobiť ja uprostred ranného zhonu.

A ja som bez modlitby nevedela byť ani trošku „Božia“. Hnevalo ma to – ale kedy sa mám vlastne ráno modliť? Jasne som vedela, že keď už vyleziem z postele, na zastavenie sa pri skutočnej rannej (nie dennej) modlitbe mi čas neostane, takže sa musím modliť ešte v posteli.

Vedomie potreby bolo, ale krok k modlitbe nie a nie nastať. O to väčším prekvapením pre mňa bolo, keď som s tými polospiacimi očami začala zrazu ráno registrovať, ako sa moja polovička modlí na posteli. Hanbila som sa. Dlhé roky som mu totiž „natierala“, že sa nemodlí, ako si ja predstavujem (a pritom on vedel o mojom rannom skrate). Nikdy mi však nevrátil ranu späť – len jednoducho od istého rána nebol deň, aby nezačal dlhým rozhovorom s Pánom.

 

Keď sa túžba stane modlitbou

Závidela som mu. Aj ja som chcela mať taký čas! Skúšala som kadečo: posteľ som mala obloženú rôznymi modlitebnými knižkami, hrubou verziou Písma, ba skúšala som aj zízať cez plece manželovi do jeho breviára v mobile. Nezabralo, oči naozaj nefungovali.

Ale modliť som sa chcela! Priam bytostne som cítila, ako Boh po tom rannom slovku so mnou túži, ako si ma k sebe volá… rovnako, ako som pochopila, že neočakáva odo mňa takú modlitbu, ako sa modlí môj manžel (hoci mám breviár rada), ba ani z mojich vybraných knižiek. Ba nechcel ma mať ani na kolenách, ako mi poradil jeden kňaz. Chcel niečo úplne iné!

Bola som nepokojná túžbou modliť sa… veľmi som túžila a tak sa bez toho, aby som o tom tušila, začalo rodiť moje slovko s Bohom.

„Bože, čo mám urobiť, aby som sa ráno mohla s tebou porozprávať? Pomôž mi!“

Netuším, ako dlho som ho takto opaľovala. Videla som svojho spokojného manžela, ako po modlitbe ráno odkráčal plný pokoja a jasu do kuchyne. Ja som padala a stále len túžila. A trápila som sa, v každej spovedi poctivo priznávajúc, že ranná modlitba nie je moja šálka kávy.

Moja túžba sa medzitým stala mojou modlitbou. Vkladala som ju asi do všetkého, od miešania zápražky až po zaväzovanie šnúrok benjamínovi. Oveľa neskôr som pochopila, že Boh si ma pripravoval na náš spoločný ranný čas práve túžbou, ktorú on sám vložil do môjho srdca.

 

 

… a nastalo ráno…

Viem to isto: jedno ráno som sa zobudila síce znovu s videním na pol oka, ale myseľ jasná a čerstvá. A bez toho, aby ma to bolelo, som ešte prikrytá začala hovoriť so svojím Bohom.

„Dobré ránko, Ocko! Aký je to krásny deň! Ďakujem ti za to, že hojdáš konáre smreka pred naším oknom, aj za hrdličku, ktorá sa špacíruje po našom plote. Chcem ti povedať, že som len tvoja, drž si ma…!“

Kým som sa spamätala, moja modlitba mala všetky predpísané prvky od osobného postoja až po formálne modlitby. Cítila som sa šťastná. Vzdala som Bohu chválu hneď ráno! A Boh stojí očividne pri mne, priam som cítila, ako si ma objíma a dvíha z postele.

Odvtedy prešlo dosť času. Nie vždy stihnem pre povinnosti mamy a manželky modlitbu ešte v posteli. Ale som v stálom spojení s Bohom a nedám si ho ukradnúť. Už je mi jedno, kde ho chválim: či cestou do škôlky, alebo za volantom cestou na kontrolu k lekárovi. S nákupnou taškou či rukami vyberajúcimi bielizeň z práčky.

Túžba hovoriť s Bohom ma neprešla a stále o ňu prosím. A Boh mi daroval spontánnosť modlitby, keď sa cítim sama sebou, prijatá, milovaná, chcená, počúvaná a vypočutá. Objatá. Vyprevadená do dňa rovnako, ako ja vyprevádzam mojich školákov.

 

Možno zápasíš s tým istým ako ja a ráno ti neuveriteľne prefrčí pomedzi prsty skôr, ako povieš Bohu čo len „brééé“. Vlož do svojej mysle a srdca túžbu hovoriť s ním: a ver, že táto silná túžba je tvojou prvou modlitbou – a Boh nájde spôsob, miesto aj čas, akým bude s tebou ráno komunikovať.



Komentáre