TOP

Raper Dávid Janočko: Vďaka Bohu, že som neskončil na ulici alebo v base

Dieťa ulice, neposlušný žiak, ktorý po prvom ročníku strednej školy dostal „vyhadzov“ a dnes kresťanský raper, ktorý ohlasuje Božie meno a svedčí o jeho dobrote. Dávid Janočko (20) alias Puer Dei, ako sa umelecky nazýva, opisuje, ako sa ho Pán Boh dotkol, zmenil mu život a ako sa on teraz snaží slúžiť jemu.

Si jeden z kresťanských raperov na Slovensku. Ako si objavil svoj talent?

Nazval by som to skôr dar od Boha. Objavil som ho, keď som chodil do školy a sedel som dlho v autobuse, čas som vypĺňal písaním textov. Počúval som vtedy rap a preto som to skúšal tiež. Mal som pocit, že sa mi darilo, že na to mám talent. Aj chlapci na ulici mi veľakrát povedali, že sa im to páči. Nevedel som sa zdieľať s inými o pocitoch, takže to bol aj môj únik.

 

Rapuješ aj o ťažkostiach ulice, ktoré si zažil v minulosti. Skús popísať jej nebezpečenstvá…

Partie vonku nie sú vždy najlepšie, je tam naozaj dosť nebezpečenstiev. Mňa sa to tiež týkalo, ale vďaka Bohu som odtiaľ odišiel. Mohol som dopadnúť zle, byť na ulici alebo niekde v base. Aj niektorí moji priatelia dopadli zle, už ani nie sú medzi nami. Stáva sa to najmä vtedy, keď sa niekto dostane do rôznych závislostí. Alkohol, drogy, automaty… mnohých to zničilo. Ich vzťahy, rodiny, pri trestnej činnosti je to dosť nebezpečné. Pár mesiacov či rokov basy vám úplne zruinuje život. Tvrdé drogy zasa zničia telo aj myseľ. Nevravím, že každá partia je práve taká zlá a že všetci chodia len do zlých, ale je to istý únik.

 

Vnímal si v tom čase, že žiješ divný život?

Ani nie že divný, ale skôr že si chcem užiť naplno. Nebral som to úplne zle alebo nezvyčajne. Vedel som, že ani v škole nepatrím medzi tých slušnejších. Skôr som bol zaslepený. Snažil som sa na ceste života preplávať, užiť si a myslel som si, že všetko bude v pohode.

 

 

NAJSILNEJŠIA ZBRAŇ JE MODLITBA

Mladí dnes bežne chodia večer von a vrátia sa neskoro v kadejakom stave. Čo by si poradil rodičom, majú byť prísnejší? Nemajú tie decká takto púšťať?

Často mi píšu rodičia o tom, čo majú robiť s deťmi, keď majú taký problém. Nie som odborník ani psychológ, hovorím iba z vlastnej skúsenosti. Podľa mňa najviac zaberá modlitba a ešte myšlienka, ktorú používa aj Braňo Letko – Ak to ešte nie je dobré, znamená to, že Boh ešte neskončil. Povzbudzujem teda k modlitbe. Nechcem byť veľmi v pozícii radcu, sám nie som rodič, ale skúsil by som ich povzbudiť k rozhovorom. Veľa sa rozprávať, aby mali rodičia vzťah s deťmi. Rozumné rozhovory môžu pomôcť.

 

Tebe pomohli?

Ja som to skôr ignoroval. Bolo to ťažké obdobie.

 

Tak treba mladým škodlivé veci zakázať alebo čo?

Ťažko povedať. Je to veľmi individuálne. Niekedy možno aj zákazy pomôžu. Ale deti vtedy asi cítia ešte väčšiu rebéliu, možno chcú aj ujsť. Mne keď doma niečo nasilu zakázali, tak som mal pocit, že ma nechápu. Najsilnejšie zbrane sú určite modlitba a rozhovor. To by som najviac odporúčal. A tiež spoločné aktivity, podporovanie v ich talentoch a daroch – to je fajn. Deti potrebujú podporu od rodičov.

 

 

KEĎ SA ODOVZDÁME BOHU, TO JE NAJVIAC

Teba si Boh priviedol k sebe na duchovných cvičeniach. Čo si tam zažil?

Po prvom ročníku na strednej škole ma vyhodili. Mama raz vošla do mojej izby, mal som práve bongo v ruke, nebol som v najlepšom stave. Rozplakala sa a začali sme vážnejšiu debatu. Na jej konci som mame povedal, že pôjdem na nejaké duchovné cvičenia, aby bol doma pokoj. Keď som tam prišiel, bolo tam asi päťdesiat mladých. Všetci sa modlili, chválili Boha, rozprávali sa o tom s nadšením a ja som len pozeral. Po piatich dňoch som zahlásil, že sú mimo, nevedia, čo je život, zábava. Ale ostávalo mi tam byť ešte desať dní, tak som Bohu povedal: „Bože, keď si, tak sa mi ukáž!“

 

A ukázal sa?

Zobral to vážne a začal sa ma tam dotýkať cez prednášky a ľudí, ktorí tam boli, cez ich slová. Niekedy to bolo ozaj až nadprirodzené, čo sa so mnou dialo. Hlavne počas modlitby príhovoru, cez dary, proroctvá a iné veci som začal Boha poznávať úplne inak. Najpodstatnejšie je, že som sa s ním osobne stretol. Zrazu som ho videl a počul, vedel som, že existuje, cítil som to veľmi intenzívne.

 

Obrátil si sa Božou mocou, stačilo len, že si to Bohu dovolil?

Myslím si, že kto hľadá, ten nájde. Aj keby človek išiel hocijakou cestou. Aj v Božom slove je to podobne napísané. V prvom rade ozaj treba Bohu dovoliť, aby mohol otvoriť dvere. Ježiš je gentleman, čaká, kým mu otvoríme, až potom vojde; nejde nikam nasilu. Nemôže ísť proti našej vôli, lebo nám dal slobodu ako dar. Niekedy ho treba pozvať do našich situácií a nechať ho konať. Keď sa odovzdáme Bohu, to je najviac.

 

Čo si myslíš, čo treba ešte robiť, aby človek vytrval vo viere?

Vytrvať je dosť ťažká vec. Aj po mojom obrátení prichádzali rôzne útoky, hlavne zo starej partie. Doteraz je to boj zvádzaný s hriechom a pokušeniami. Mne veľmi pomáha  spoločenstvo. To je správna partia ľudí, s ktorými sa modlíme, povzbudzujeme sa a vidím, že nie som sám. Zažívam s nimi dobrodružstvo, mnoho akcií, ktoré ma odťahujú od ulice. Aj osobný rast je dôležitý, patrí tam duchovné vedenie, osobná modlitba každý deň aspoň zopár minút – v slobode ako rozhovor, v ktorom sa odovzdávam s tým, čo prežívam. Naša Katolícka cirkev ponúka aj sviatosti. Najlepšia je pravidelná spoveď, prijímanie, ale aj spytovanie svedomia každý večer.

 

 

O BOHU TREBA HOVORIŤ

Ako si prišiel k tomu, že chceš svedčiť o svojom obrátení?

Od začiatku som prežíval niečo podobné ako apoštoli, že nemôžem nehovoriť o tom, čo som videl a zažil. Zrazu som mal pocit, že chcem každému povedať o tom, čo sa mi stalo, na čo som prišiel. Už po duchovných cvičeniach ma naša vedúca v kostole poprosila, či by som nepovedal svedectvo a ja som hneď vzal mikrofón a išiel svedčiť. Odvtedy sa to rozbehlo. Doteraz vnímam, že o Bohu treba hovoriť. Veľa ľudí to potrebuje počuť. Aj mňa sa veľmi dotýkali rôzne svedectvá iných ľudí. Cítim to ako svoje poslanie, vidím v tom veľa dobrého ovocia a mám obrovskú radosť.

 

Chodíš aj do väzníc. Zrejme je to tam dosť silné. Ako to prežívaš, keď vidíš, že sa tam Boh dotýka ľudí?

Služba vo väzniciach so spoločenstvom Dismas je moja srdcovka. Veľmi to mám rád.  Keď sa už po opatreniach dá chodiť viac, tak stihneme ísť aj do troch väzníc za deň. Je to úplne iná atmosféra, ako keď svedčím birmovancom či inde. Je to tam veľmi potrebné. Boh tam koná zvnútra, čo ma veľmi poháňa, keď vidím, že Boh vie meniť aj takých ľudí. Keď sa oni obrátia, to sú obrovské svedectvá. Aj pre mňa sú potom vzorom, keď viem, že sa modlia aj niekoľko hodín denne. Aj za nás. Medzi ostatnými odsúdenými sú často aj vysmievaní, opľutí, ale držia sa viery, lebo je to pre nich mocné. Zároveň je to dojímavé, keď odsúdení plačú a menia životy.

 

Vnímaš Boží hlas v bežných veciach – škola, rodina, priatelia, rap…?

Boží hlas vnímam práve tak bežne. Nie vždy Boh hovorí zázračne, ako si ľudia predstavujú, je to v každodennosti. Snažím sa byť čoraz viac naň vnímavý. Je to asi o mojom postoji srdca, či som otvorený ho vnímať aj cez bežné situácie.

 

 

Čo ťa v poslednom období povzbudilo?

Veľmi ma povzbudilo, že sa uvoľňujú opatrenia. Dajú sa robiť menšie akcie či pre odsúdených, alebo ľudí vonku, pre deti z detských domovov a iné služby, ktorým sa venujem. Aj to ma povzbudzuje, že Boh koná, je nemenný a stále dobrý. A určite som veľmi povzbudený z ľudí z Lamačských chvál, z vedúceho spoločenstva Dismas Michala Libanta. Spoločné rozhovory a modlitby s nimi mi dávajú veľmi veľa. Snažím sa od nich načerpať. Keď vidím, ako sa Boh dotýka ľudí, tak aj mňa to premieňa.

 

Máš aj nejaké plány tento rok? Čomu sa chceš venovať?

Mám. (úsmev) Dúfam, že covid už pôjde preč a všetko sa uvoľní. Rysuje sa veľmi veľa akcií. Plánujem aj v hudbe vydať viac piesní, bude viac spoluprác s rôznymi spevákmi a spoločenstvami. Verím, že to vyjde aj s videoklipmi. Asi pôjdem tam, kam ma Boh zavolá. Je to také dobrodružstvo, nemám všetko naplánované dopredu. Niekedy ani netuším, kam sa dostanem. Ani moja mama by pred rokmi nepovedala, kam sa dostanem. Že budem takto slúžiť – väzňom, deťom v detských domovoch či na ulici… Som otvorený na to, kam ma Boh zavolá. Modlím sa, aby som mal otvorené srdce, ohlasoval a bol mu verný.



Komentáre