RECENZIA: Juraj Sedláček: Mužovi sedí samota
Knižné rozhovory Martina Ližičiara sú vždy veľmi svižné, v peknej grafickej úprave s poetickými portrétnymi fotografiami ledva preskočia sto strán a už sa zarazia: hop, aby sme čitateľa nepreťažili, v najlepšom treba prestať… Nech si vychutná, nech rozmýšľa. Je to dobrá taktika – ale azda ešte nikdy sa mi pokračovania v rozprávaní nežiadalo tak veľmi ako pri aktuálnom rozhovore s Jurajom Sedláčkom o otcoch, o chýbajúcich otcoch, o dobrých otcoch, o zraňujúcich otcoch, o synoch a mužoch vôbec…
Autor: Terézia Rončáková
Lebo Juraj Sedláček je presiahnutý príbehmi, ktoré mu na dlhoročnej ceste sprevádzania muži zverili. Počínajúc vlastným silným príbehom choroby, „poloagónie“ – ako hovorí on, dna, objatia kríža, povstania a poslania. A v súlade s chlapským analytickým prístupom nechýba kvantum naštudovaného zo psychológie, psychoterapie či teológie, ktoré ho tak trochu mimochodom priviedlo aj na vedecké chodníčky. Takže ako v tom vtipe o pytliakovi so srnou cez plece, ktorý stretol hájnika, sa mohol obzrieť: „Fíha, docentúra…“
Čitateľ knižnej chuťovky z dielne vydavateľstva BeneMedia môže teda v „rozhovore“ s kňazom z trenčianskeho úpecéčka pokračovať čítaním jeho bestselleru Otcovské rany (14 skutočných príbehov o tom, ako a prečo bolia). Vyšiel už v treťom vydaní a Max Kašparů ho v ankete Katolického týdeníka zaradil na 2. miesto v rebríčku Kniha roka 2015. K dispozícii je aj kniha Otcovstvo: problém alebo výzva? z roku 2010 napísaná trochu odbornejším štýlom.
V rozhovore s Martinom Ližičiarom predkladá Juraj Sedláček svoje skúsenosti zrozumiteľne, živo, v kocke. Často odpovedá v štýle: ukážem to na vlastnej skúsenosti, mám k tomu silný zážitok, poviem vám príbeh… A vytiahne perličku z chlapského stretka, z túry, zo snúbeneckej náuky alebo z niektorého z ťažkých osudov zranených synov, o ktoré sa opiera aj vo svojich knihách. Ukazuje však, že aj so zle rozdanými kartami sa dá hrať a aj z rán osudu môže vyrásť požehnanie. Práve v tom sú príbehy „jeho“ chlapcov povzbudivé a obdivuhodné.
Pre ženy môže byť zaujímavá často zdôrazňovaná myšlienka mužskej samoty. Juraj Sedláček prízvukuje, že mužom nesedia gaučové kávičkové debaty, to nie je priestor, kde sa otvoria. Ten nachádzajú vonku, a preto aj na rozhovory v konštelácii otec – syn sú najvhodnejšie hory, lesy, dielňa, garáž… „Mužský princíp sa formuje v samote, teda keď som sám, zistím, kto som. Muž potrebuje mať chvíle, aby zistil, kde je a kam smeruje.“ To znamená, že aj pre mužskú modlitbu je vhodná samota s Bohom, menej jej sedí zdieľajúce sa spoločenstvo…
Systematické a intenzívne skúmanie úlohy otca v živote syna priviedlo Juraja Sedláčka k hlbokým a inšpirujúcim poznatkom o mužstve (maskulinite), otcovstve, synovstve a nepriamo i k postrehom v súvisiacich prienikoch so ženským svetom: o vzťahu syna k matke, otca k dcére alebo manželky k manželovi. Hneď v úvode napríklad konštatuje, že muža do značnej miery formujú ženské očakávania kladené naňho. To je jedno z miest, kde by čitateľ autorovi a respondentovi rád skočil do reči a spýtal sa: A aké sú to? Povedz viac!
Na pôdoryse zranení, ktoré dysfunkčné vzťahy s otcami zanechávajú, formuluje Juraj Sedláček jedno z kľúčových poznaní: že synovia majú tendenciu zlé vzorce opakovať. Zažil to sám, keď tesne pred tlačou musel z knihy Otcovské rany vypustiť jeden príbeh, lebo respondent sa mu začal vyhrážať a vydierať ho – presne podľa vzorca, ktorého bol sám obeťou. „Traumatizovaní ľudia sa ocitajú pred voľbou, či budú zranenými uzdravovateľmi, alebo zranenými pomstiteľmi, bez toho, aby si to priamo uvedomovali. Vzorec svojej traumy môžu prenášať ďalej. Je dobré ich na to upozorniť. Uzdravovatelia sa, naopak, stanú citlivejšími na utrpenie druhých. A budú pre nich pomocou, ochranou, zázemím…“
Aj siedmy knižný rozhovor Martina Ližičiara je teda silný práve v povzbudení. Po Mariánovi Kuffovi, Maxovi Kašparů, Viliamovi Dobiášovi, Mariánovi Valábkovi, Eliasovi Vellovi a Márii Jasenkovej predstavil šéfredaktor Slova+ ďalšieho Božieho muža s poslaním a posolstvom. Aby sme boli – s akokoľvek rozdanými kartami – uzdravovateľmi a nie pomstiteľmi.