TOP

#recenzia: Vladimír Štefanič: Pustovník

Každý niekoho máme. Niekto vlastný tieň a niekto aj leoparda. Tajného priateľa, ktorý nás sprevádza životom. Pozorujeme ho, spolupracujeme s ním, dovolíme mu, aby nás chránil. A hlavne sa od neho učíme…

… rovnako ako Pustovník alebo – ako ho všetci poznajú – muž s leopardom, ktorý chodí po svete a plní sľuby. Bojuje proti zlu, snaží sa zničiť kliatbu a pomôcť ľuďom nájsť to, čo stratili.

Už na prvých stranách knihy čitateľa vtiahne dej do dynamického, rozprávkového, ľudského a zároveň v mnohom reálneho príbehu, v ktorom sa po bolestnej ceste premieňa nádej na skutočnosť. Autor akoby tajnými cestami ukazoval, že sa oplatí pobiť sa so „životom“. Že sa oplatí priznať si bolesť duše, slabosť a hriech. A že sa oplatí nikdy sa nevzdávať a hľadať pravdu.

Kniha je plná hlbokých obrazov, ktoré vovádzajú do imaginárneho sveta čarodejníc i zázračných jednorožcov. Odhaľuje túžby človeka a pomáha mu poznať seba samého.

Na potulkách spolu s Pustovníkom možno stretnúť chudobných rybárov, deti, mladíkov, ale i panie hradu, rytierov, družky, ktoré slúžia bezmennému bohu. Samozrejme, s ich originálnymi príbehmi minulosti.

Zvláštnou postavou je dračí muž – pred nejakým časom ešte milujúci pán hradu. Chcel však zachrániť svoju práve narodenú dcéru, a tak vzal na seba kliatbu, aby ona mohla žiť. Teraz je čas, aby mu pomohla a túto kliatbu zničila. Nie je to však jednoduché. Čarodejnica, ktorá to spôsobila, zomiera skôr, ako odhaľuje celú pravdu.

Čo teraz? Znova sa na scéne objavuje Pustovník, verný priateľ ľudí, a spolu s leopardom hľadá cesty, ako zachrániť tých, čo trpia a prosia o pomoc.

Pri čítaní knihy mi mysľou prechádzali príbehy z evanjelia, akoby sa Pustovník stával Ježišom, ktorý to s nami nikdy nevzdáva. A čo je dôležité – vždy nájde riešenie. Aj vy ho potrebujete?

Tak hor sa do čítania! Kto má rád romány a napätie, iste ho tento príbeh bude baviť a odhalí mu aj to, čo skrýva sám pred sebou.

Ukážka

„Prečo si mi nepovedal, že Aishada hľadá dcéru panej Orlice?“ kričal veliteľ na rytiera Šedého. Tvár mal červenú ako čerstvo dozreté maliny. Vo veľkých a nadutých žilách na krku mu pulzovala vriaca krv. „Nepovažoval som to za dôležité,“ nahnevane sa obhajoval dookola Šedý. Chodil po miestnosti ako revúci lev. Od kozuba k dverám a späť. Sára sedela na truhlici pod oknom a oči mala plné sĺz. Stále nemohla uveriť tomu, čo videla na vlastné oči. Ten netvor si vzal to mladé a nevinné dievča. Vzal si ju, lebo si myslel, že je ona. Daniela sa za ňu obetovala. Počula, ako kričí, že ona je Sára. Počula to na vlastné uši. Videla, ako ju ten netvor surovo schmatol do dlhých pazúrov a vyletel s ňou nad hrad, akoby nevážila viac než obyčajné pierko. Ticho sedela zamotaná vo vlastných myšlienkach. Neustále si v hlave opakovala, že to dievča urobilo, čo ona nikdy nedokázala. Obetovalo sa. Veliteľ a Šedý na seba neustále kričali, čo ju znervózňovalo. „A prečo si mi nepovedal,“ zaútočil zasa Šedý a prstom ukázal na ženu pri okne, „že ona je dedičkou Orlice? To si mi neveril? Málo som pre teba urobil? Vždy som ti bol verný. A ty mi zatajíš, že pod našou strechou schovávame paniu jedného z najväčších hradov v okolí.“ Šedý zastal pri kozube a rukou sa oprel o kamennú rímsu. Hlasno dychčal. Tvár mal zamračenú a z očí mu šľahali rovnako veľké plamene ako z kozuba. Veliteľ sa zahľadel na Sáru, lenže tá sa dívala do zeme. Pre ňu boli tie hádky iba zbytočným divadlom. Obviňovať sa navzájom nikomu nepomôže. Hľadať teraz vinníka je plytvanie časom. Potrebujú tú dievčinu zachrániť. Potrebujú myslieť na to, ako ju vyslobodiť z pazúrov netvora skôr, než jej podreže hrdlo. Keď zistí, že nie je Sára, v tej chvíli bude po nej. „Sľúbil som jej, že o tom nikomu nepoviem,“ ospravedlňoval sa veliteľ, akoby v tej chvíli na tom záležalo. Na výčitkách, čo kto komu povedal a kto čo komu zamlčal. „A čo teraz?“ vrčal na neho Šedý. Obetovala sa. Sára mala v hlave, srdci a na jazyku len to jedno slovo. Daniela sa za ňu obetovala. Ešte včera, ako keby iba pred chvíľou, jej plakala v náručí. Hovorila jej z plnosti srdca o svojej zrade, o dieťati, ktoré ľahkovážne zavrhla. Priznávala sa, že vlastný život bol pre ňu vtedy viac. Vlastné pohodlie bolo pre ňu viac než život toho malého stvorenia, ktoré sa ani nemohlo brániť. To dieťa sa nemohlo ani sťažovať. Nemohlo ani prosiť a volať o pomoc. Nenašiel sa nik, kto by sa ho bol zastal, kto by chcel v jeho mene hovoriť. Nemohlo prehovárať vlastnú matku, že chce ostať doma. Bolo bezbranné a aj preto odsúdené bez riadneho súdu. Nik ho nepočul, nik nevypočul, a ona sa ho jednoducho vzdala. Ešte včera vyliala všetok ten žiaľ, všetku svoju osobnú zradu do rúk krehkej dievčiny. A dnes – prišlo jej zle, len čo na to pomyslela – a dnes jej tá dievčina ukázala, ako skutočná obeta vyzerá. Vzdala sa bez zbytočných rečí. Nekričala, že nie je skutočná Sára. Nehľadala pohľadom, kto by ju mohol zachrániť. Neukazovala prstom na ostatných. Bez mihnutia oka sa podvolila netvorovi a dovolila, aby ju ten vzal ktoviekam. Myslela, že jej z toho pukne srdce. Tá bolesť bola taká neznesiteľná, ako keby jej v žilách namiesto krvi prúdili ihlice. Srdce a hrdlo jej zvierali dve mocné ruky, z jednej strany minulosť, z druhej prítomnosť. Hanba, pri pomyslení na bezbranné dieťa, ktoré odstrčila od seba, a poníženie, že v sebe nikdy nemala odvahu, akú dnes ukázala jej milovaná Daniela. „Musíme ju niekam schovať,“ vyhlásil rozhodne veliteľ a díval sa na Sáru.

(Štefanič, 2020, s. 261 – 262)

 

O AUTOROVI

Vladimír Štefanič je katolícky kňaz. Po absolvovaní gymnázia v Prešove študoval na Technickej univerzite v Košiciach, potom študoval teológiu na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity so sídlom v Košiciach. Je autorom fantazijných románov o tajomnej krajine a dobrodružstvách: Kráľovná z Tammiru – priatelia čarovnej vŕby (2009), Kráľovná z Tammiru – Rafaelova cesta za snom (2010), Srdce bieleho vlka (2010).

 

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom knihkupectve Kumran.sk tu. 



Komentáre