TOP

recenzia_Janette Okeová: Keď príde jar

Prežívať každý deň naplno nie je jednoduché. No predsa táto túžba bdie v každom z nás. Možno aj tvojmu životu dáva zmysel byť tu pre iných, a tak by to malo byť.

Pri čítaní knihy Keď príde jar, ktorá je pokračovaním prvej časti s názvom Keď srdce volá, som si uvedomila, že ak počúvame hlas svojho srdca, dostaneme sa na miesta, o ktorých sa nám ani nesnívalo. V plnosti lásky sme ochotní vzdať sa snov a nasledovať svojho milovaného či svoju milovanú.

Je zaujímavé, čo Boh pre nás pripravuje. A ako hovorí Božie Slovo, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou románu Keď príde jar, … ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú.

Autorka Janette Okeová približuje čitateľom otvorené srdce hlavnej hrdinky Elizabeth Thatcherovej, ktorá sa teší na svoj veľký deň. Na deň svadby s Wynnom Delaneym, ktorý patrí do Kráľovskej jazdnej polície. Všetko majú presne rozplánované, no Wynn dostáva príkaz, že musí odísť na misiu na sever. Nie však ako sa pôvodne plánovalo, teda v septembri, ale už v auguste.

Elizabeth sa hneď rozhodne. Do niekoľkých dní usporiada svadbu a spoločne pôjdu na svadobnú cestu. Svojho manžela nasleduje aj na jeho nové pôsobisko. Ich cesta je plná útrap. Jednoduchšie to nemajú ani v dedine, ktorá sa na niekoľko rokov stane ich novým domovom.

Elizabeth rieši otázku, ako bojovať so samotou. Ako sa priblížiť k ľuďom, keď nepozná ich reč? Ako má pomáhať svojmu manželovi, ktorý je väčšinu dňa a niekedy aj v noci mimo ich zrubu?

Čo všetko do ich života prinesie tuhá zima a ako si navzájom pomáhajú Indiáni medzi sebou sa dozviete, ak vezmete do rúk knihu Keď príde jar.

V podstate je to „jarná“ kniha. Čitateľa povzbudí a uistí ho, že všade tam, kde práve je, je s ním Boh a prihovára sa mu vo svojom Slove. Že jeho cesty sú pre nás dobré a ostáva s nami, aj keď vonku zúri búrka, či v ľudskom srdci strach.

Román je písaný pútavým a jednoduchým štýlom. Ak si chcete oddýchnuť a načerpať, nech sa páči – čo na tom, že je leto –, máte po ruke knihu, ktorá vám dodá novú nádej, ako kvitnúce kvety na jar.

 

Ukážka

Wynnovi som o tom porozprávala pri večeri. „Kde si vzala čučoriedky?“ užasol, keď som priniesla na stôl ovocný koláč. „Vlastnoručne som ich nazberala – teda väčšinu.“ „Ako si vedela, kde rastú?“ „Tomuto neuveríš,“ začala som nadšene. „Okolo nás išlo niekoľko Indiánok, a keď som ich pozdravila, povedali, že idú ,na bobule‘, a zavolali ma, nech idem s nimi… A tak som šla. Doniesla som plné vedro, ale musím povedať, že mi pomáhali.“ „Takže si tu našla ženy, ktoré hovoria po anglicky?“ „Nie.“ „Potom ako si sa s nimi…?“ „Vedeli povedať haló… bobule… ísť. A už to bolo.“ Wynn sa usmial. „Ostatné sme si povedali rukami-nohami. Och, Wynn, tak veľmi by som im chcela rozumieť! Celý čas sa smiali.“ „Daj tomu čas. Onedlho medzi ne zapadneš. Kto to bol?“ „No, to je práve problém. Neviem, ako sa volajú. Nič o nich neviem, nemohla som sa ani opýtať, kde bývajú.“ Natiahol sa ku mne a  nežne ma pohladkal po vlasoch. „Máš to ťažké,“ povedal. „Možno som si našla priateľky a v ten istý deň ich aj stratila,“ smútila som. Na druhý deň predpoludním som sa krútila v  kuchyni a rozmýšľala, čím vyplniť dlhý deň, keď zaznel hlasný výkrik – rovno pri mojom uchu. Zvrtla som sa. Stála tam najmladšia z trojice žien, ktoré ma včera vzali na čučoriedky. Keď som prekonala prvotný šok, usmiala som sa a ponúkla návšteve stoličku. Pokrútila hlavou a ukázala mi kôš. Znova sa chystala do lesa. „Áno, aj ja pôjdem,“ prikývla som. „Ďakujem, že ste sa po mňa zastavili. Minútku, hneď sa vychystám.“ Až keď som náhlivo zhľadúvala klobúk a vedro, napadlo mi, že žena zrejme nerozumela jedinému slovu. Vyšli sme do slnečného dňa. Na konci chodníka k nášmu domu stáli štyri ženy. Dve som poznala zo včerajška, ďalšie dve boli nové. Usmiala som sa, ukázala na seba a povedala: „Beth,“ a ony to s chichotom viac-menej úspešne zopakovali. Vydali sme sa na cestu, no keď sme dorazili k rieke, ženy zamierili iným smerom než včera. Celý čas sa zhovárali a chichotali. Ja som sa mohla iba usmievať. (Okeová, J.: s. 180 – 181)

 

O AUTORKE

JANETTE OKEOVÁ sa narodila v meste Champion, kanadskej provincii Alberta. Absolvovala Mountain View Bible College, kde sa spoznala so svojím manželom Edwardom, za ktorého sa vydala v máji 1957. Spoločne viedli niekoľko cirkevných spoločenstiev v Indiane a Kanade, neskôr strávili istý čas v Calgary, kde Edward pôsobil na univerzite a Janette sa venovala písaniu. Vytvorila vyše štyridsať románov pre dospelých a šestnásť kníh pre deti, ktoré vyšli v miliónových nákladoch. V roku 1979 sa svojím prvým románom Love Comes Softly (Láska prichádza po špičkách) zaslúžila o štart éry inšpiratívnej beletrie a niekoľko jej kníh bolo spracovaných do filmovej podoby. Za prínos pre kresťanskú literatúru dostala viacero významných ocenení – Cenu prezidenta ECPA, Cenu CBA Life Impact, Zlatú medailu a Cenu Christy. Edward a Janette žijú v kanadskej Alberte.

 

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Kumran.sk tu. 

 



Komentáre