TOP

Recept z Arsu alebo Ako zjednotiť farnosť

Ak vám nie celkom chutí život vo vašej farnosti a vnímate, že potrebuje zmenu, ponúkame vám bez ohľadu na váš vek, vzdelanie, životný stav, postavenie v práci a výšku platu osvedčený a úspešný recept na zjednotenie farnosti, ktorý zvládne aj úplný začiatočník, ak dodrží postup a pravidlá varenia.

Otestované

Upozorňujeme záujemcov o varenie, že recept bol už dávnejšie úspešne overený v ťažko problematickej farnosti, z ktorej kňazi utekali a ľudia sa kostolu vyhýbali ako čert svätenej vode. Jeho autenticitu si môžete overiť práve v osobe a príbehu „testovateľa“, ktorým nebol nik iný ako Ján Mária Vianey osobne.

Pri pohľade na jeho študijné neschopnosti a problémy s latinčinou a inými nutnými vedami počas štúdia v seminári, rovnako ako pohľad na jeho veľmi chatrné zdravie nás oprávňuje predpokladať, že „ukuchtiť“ s Božou pomocou farnosť ako lusk dokáže každý – ak naozaj veľmi miluje iných a je pevne opretý o Boha – rovnako ako arský farár. V prípade, že týmito dvoma predpokladmi ešte dostatočne nedisponujete, nevzdávajte to! Tak ako v prípade hriešnej farnosti v Arse, kde krčmy na rozdiel od kostola praskali (a nebolo ich málo) vo švíkoch, to čo chýba, doplní Boh.  Presvedčí vás o tom pracovný postup – nech sa páči!

Modlitba

Ak máte hrniec lásky k ľuďom a viery v Boha pripravený, môžeme začať pridávať prvú ingredienciu. Pozor! Problém s ňou je, že ju po pridávaní nevidieť – a to dosť dlho, no je kľúčová a bez nej nie je možné tento recept urobiť správne tak, aby výsledkom bola skutočne ukážková farnosť. Takýto postup zvolil aj arský farár a robil to do smrti: dlho, na kolenách, úprimne z celého srdca prosil za svoju farnosť. Pridávanie modlitby a prosby o jednotu a ducha jednej rodiny do farnosti však nie je a nemá byť len na pleciach kňaza! Táto ingrediencia je taká nevyhnutná, že jej nikdy pri ľudskej slabosti a stále sa meniacich okolnostiach života farnosti nie je dosť a musí sa pridávať intenzívne aj vtedy, keď sa zdá, že farnosť ako rodina už funguje a môžeme minimálne prestať miešať v našom hrnci.

Aké sú teda možnosti pridávania tejto suroviny do receptu na zjednotenú farnosť? Prvou a bez výnimky použiteľnou je osobná modlitba každého, komu na farnosti záleží, na tento úmysel. Aj táto troška má veľkú silu a váhu pred Bohom! Rovnako potrebný je úmysel takejto modlitby vložiť do krátkej vety v každom duchovnom či „pracovnom“ spoločenstve farnosti – stačí, ak do hrnca prisypeme vetu: „Pane, žehnaj našu farnosť a urob ju jednou rodinou!“ Vynikajúcou možnosťou je určiť po komunikácii s kňazom jednu hodinu „H“ denne, v ktorej sa všetci môžu zapojiť do modlitby za obnovu a zjednotenie farnosti. Ak sa bude táto hodina pravidelne pripomínať, umiestňovať na nástenke či na farskej stránke alebo FB, určite vnikne do povedomia mnohých a stane sa súčasťou ich denných modlitieb. Ak je to možné, na záver tejto hodiny môže kňaz, kdekoľvek je, žehnať svojej farnosti a tak zosilniť účinky tejto suroviny v recepte na zjednotenú farnosť.

Netreba sa báť pridať túto zložku aj takým veľmi silným spôsobom, akým je pravidelná adorácia (môže byť raz za mesiac) za našu farnosť – aj keby tam kľačal prvé dni len kňaz sám rovnako, ako sa to stalo Vianeymu. Inou možnosťou je večer chvál či modlitieb za našu farnosť, kde sa môže pripojiť ktokoľvek. Avšak tu treba zvážiť, aby to bolo prístupné a zrozumiteľné aj pre staršie generácie, pretože aj tie v našej silnej rodinnej farnosti chceme!

Znovu pripomíname: táto ingrediencia sa musí dodávať denne do smrti – nie farnosti, ale každého jedného člena farnosti. Bez nej nie je šanca na úspešné finále receptu a jeho trvanlivosti.

Ľudskosť

Na to, aby sa nám farnosť dobre „uvarila“, treba aj nejaké tie prísady, ktoré jej dodajú tú správnu chuť a vôňu. Nielen Elán spieva, že človečina vonia – ona má voňať predovšetkým v tých, ktorí uverili v Lásku a najväčšmi tam, kde sa Láska rozdáva. Teda u veriacich, na miestach, kde je Boh najbližšie.

Pridávať do nášho hrnca ľudskosť znamená vlastne také obyčajné veci, ale pravdu povediac, mnohí ľudia už ich „požívanie“ vzdali alebo zabudli. Napríklad, hodiť do váry dobrej a svornej farnosti taký obyčajný, príjemný, úprimný pozdrav – to vie urobiť svoje. A to nielen v kostole, keď si dávame znak pokoja (a nemračíme sa pri tom). Ale aj a predovšetkým vtedy, keď sme mimo chrámu v „bežnej“ životnej prevádzke a stretávame sa na ulici, v obchode, v škole, vo vlaku. Je „chorobou“ mnohých z nás, že v kostole ako-tak vedľa seba vydržíme a možno tam aj vlažný pozdrav padne, ale mimo chrámu trpíme náhlym výpadkom pamäti na tváre a mená. Čudné: v kostole sa oslovujeme „bratia a sestry“, teda sme tam rodina. V realite – bez mena. Stojí to tak veľa – pozdraviť sa a pridať úsmev či poznámočku k úsmevnej situácii, ktorú sme všetci v nedeľu v kostole zažili?

A to už je krok, aby sme našu farnosť v hrnci začali dochucovať ľudskosťou ešte väčšmi: pretože od pozdravu (teda nevyhnutnej dávky ochutenia) je len malý kúsok k tomu, aby sme sa začali pokojne a srdečne rozprávať. Ktovie, čo nám bráni začať (možno len vôbec sa pozdraviť), ale často sú to hlúpe zábrany – a ak rodina, bratia a sestry, sú si blízki a trávia často čas spolu, patrí k tomu aj množstvo komunikácie a zdieľania. Že si to neviete predstaviť? Skúste to! Dnes, práve teraz, pri prvom človeku, ktorého stretnete a patrí do vašej farnosti. A: nevzdávajte to – ani pri prvotných či čiastkových neúspechoch!

Ešte stále sme však celú dávku ľudskosti nedostali do hrnca, kde varíme dobrú, súdržnú, jednotnú farnosť. Pretože ak sa zdieľame – rozprávame, delíme o svoj život a prežívanie, vieme viac aj o tom, kde treba doniesť dobré slovo, kde topánky po deťoch a kde treba opraviť elektrinu. Každá informácia je v dobrom hrnci na to, aby sa uvarila – a bola výzvou a inšpiráciou na skutok. Tvoj, náš – tých, ktorí sme ju dostali nielen do ucha, ale aj do srdca. A nedostali sme ju na klebetenie či vzdychanie – ale na to, aby naše ruky mohli prejaviť lásku v praxi. Tým, že pomôžeme alebo zorganizujeme pomoc alebo aj tým, že sa budeme modliť.

Najviac by mal túto ingredienciu svojím vkladom a príkladom prisypávať do hrnca, kde varíme jednotnú farnosť, práve jej kňaz. Ale pravdou je aj to, že by nik z nás nemal v dochucovaní jednoty farnosti zaostávať. Musíme prezradiť tajný trik: táto ingrediencia je taká voňavá a chutná, že už len videnie prisypávania je prudko „nákazlivé“,  nieto ešte fakt, že sa stanete objektom láskavosti, pozornosti, obetavosti a ochoty svojich spolufarníkov. Osobný príklad rozdávania dobra a záujem o druhého by nikdy nemal v súdržnej farnosti chýbať, rovnako ako človek, ktorý (ak to nie je kňaz) by mal byť šéfkuchárom „jednoty“ farnosti a koordinovať z postoja autority láskavou komunikáciou s ostatnými. Nad čím teda uvažovať?

Spolupráca

Ľudskosť je úžasná vec: otvára dvere sŕdc pre ďalšiu spoluprácu a pomoc, rozširuje cievy lásky a pridáva správnu hustotu našej farnosti. Ak raz skúsite do vašej farnosti vpustiť ľudskosť, spolupráca sa bude nutne vyžadovať ako následná ingrediencia! Pretože sú veci, ktoré môžeme robiť každý sám ako kresťan a farník (to je ten pozdrav, prihovorenie sa a osobná pomoc), ale sú aj tie, ktoré si vyžadujú väčšiu hustotu rúk, hláv, možností, skúseností.

Spôsobov, ako dostať zahustenie spoluprácou do hrnca farnosti, je viac: vždy je priestor na brigádu (od natierania farského plota až po umývanie pastoračného centra), spoločné farské aktivity (Deň rodiny, matiek, otcov… farská opekačka pod holým nebom alebo aj organizácia koncertu mládežníckeho zboru). Hoci sa môže zdať, že vo farnosti, kde sa neťahá za jeden povraz, ba dokonca je aj rozstrapkaný nezhodami, nie sú potrebné ruky a ochota na takýto záťah, netreba mať zbytočné obavy.

Hoci možno tých rúk bude na začiatku menej, dobrá atmosféra a prijatie (čo je úlohou kňaza alebo prirodzenej autority s láskavým srdcom vo farnosti) urobia lepšie PR pre ďalšiu spoluprácu ako obrovský bilbord za ťažké peniaze. Miešať a stále pridávať nové a nové kúsky (teda kusy a osoby) pomocníkov pri spolupráci je radosťou: pretože sa dajú rozdeliť úlohy pre jednotlivcov aj skupiny vo farnosti podľa ich darov, času a možností tak, aby sa každý cítil plnohodnotne zapojený do spoločného diela a účastný na ňom.

Znamením skutočnej spolupráce pri varení jednotnej farnosti je funkčná, živá farská rada – ktorá zas vznikne iba tým, že ochota spolupracovať prevýši len individuálnu pomoc a blízkosť. Ak sa takáto farská rada dostáva do hrnca na varenie, ak sa pravidelne pýta so zástupcami jednotlivých modlitebných skupín, spoločenstiev, spevokolov a stretiek vo farnosti otázku: „Čo máme nové, ako žijeme, v čom si môžeme pomôcť?“, dochádzame k skutočnému spájaniu ingrediencií do jedného kompaktného celku farnosti. A ak sa nám zdá, že nie je veľmi z čo zahustiť a variť v spolupráci, skúsme tie ruky, hlavy a otvorené srdca pritiahnuť vôňou: a to tak, že predstavíme na farskom dni zaujímavým interaktívnym spôsobom všetky skupiny, ktoré sa vo svojej rôznorodosti (tá je úžasná a potrebná!) hýbu vo farnosti. Potom nie je problém s toľkými ochotnými rukami zorganizovať napríklad pomoc pre chudobných pred farskými hodmi – alebo aj pred Vianocami a urobiť im zážitok súdržnosti a blízkosti.

Spoločné zážitky

Musíme priznať, že hoci tieto kroky uvarenia dobrej, súdržnej a jednotnej farnosti trvajú dlho, farnosť už v tomto štádiu pri dodržaní receptúry začína neodolateľne voňať a priťahuje aj tých, ktorí už aj zabudli, že existuje alebo prestali veriť, že viera v tomto (!!!) meste či dedine môže vôbec niekomu chutiť.

A to ešte nie sme celkom na konci, potrebujeme urobiť dobrú zápražku a nezabudnúť na riadnu lyžicu smotany do každej porcie farského dňa. Čo tým je? Nič iné, ako spoločné zážitky! To prvé a základné, čo nás má denne spájať a dochucovať našu jednotu, je denné slávenie Eucharistie, kde máme príležitosť spolu sa zažívať: pri komunikácii s miništrantmi, s organistom, lektormi či akolytami, alebo len tak s deťmi a dospelými po svätej omši. Ak je farnosť jednotná, láskavá, ľudská, spolupracujúca, nie je možné, aby päť minút po svätej omši nebolo pred kostolom ani nohy. Skôr sa stane, že veľkú skupinu ani po polhodine nevie rozdeliť nič – a mali by popravde dostať pozvanie na faru či do pastoračného centra (alebo uvažovať nad založením stretka). Denné slávenie Eucharistie je a má byť každodenným zrodením sa lásky v našej farnosti – a má byť viditeľné na našich vzťahoch!

Zážitky sú tým silnejšie, čím je akcia zaujímavejšia a výnimočnejšia. Čo bráni v stave, keď je polievka jednotnej farnosti dosť zahustená ochotnými rukami a srdcami, pridať do nej smotanu farskej púte či výletu s nocľahom, kde je čas sa porozprávať a postretať, pripraviť farský tábor či duchovnú obnovu? Vynikajúcou lyžicou smotany je agapé aspoň raz za mesiac po detskej svätej omši. Odhliadnuc od toho, že také menu si nikdy v živote doma nevyrobíte, viac ako pohladkanie po bruchu bude agapé pohladením po duši – z komunikácie, prijatia, spoločného času, zo spoznávania nových zaujímavých ľudí. Gradujeme a nakladáme farnosť ako lusk na taniere: čo tak dať si guláš párty so športovým zápasom vo futbale otcovia proti synom (mamy môžu hrať volejbal) alebo už vo vysokej kvalite uvarenej farnosti dôsledne podľa receptu na nádhernom farskom plese, kde jednoducho sa nikomu nechce ísť domov?

Nie, nevzdychajte, že u vás to nepôjde, lebo… Tento recept je použiteľný všade a za každých okolností! Začína sa tým, ak čo len jeden (!!!) vyloží hrniec ochoty variť – a pošepká to ďalšiemu. Verte tomu, že Duch Svätý a svätý arský farár budú síce potichu, ale dôkladne prikladať pod tento hrniec polienka a rozkurovať oheň!



Komentáre