TOP

Religionista Jaroslav Franc: Konšpiračné teórie sa tvária, že pomáhajú

Majú niečo spoločné konšpiračné teórie a nové náboženské hnutia, ľudovo nazývané sekty? Čo človeku sekty prinášajú a v čom je ich kameň úrazu? Nielen o tom sme sa rozprávali s teológom a religionistom Jaroslavom Francom (43), ktorý pôsobí na Univerzite Palackého v Olomouci.

Ako ste sa dostali k religionistike ako vednému odboru?

Pôvodne som teológ, ktorý sa zaujíma o spiritualitu kresťanského východu, pretože na arabskom východe žijú predovšetkým arabské, moslimské spoločnosti. Tak som sa začal zaoberať medzináboženskými vzťahmi. Keď som zistil, že teológia nemá svoj vlastný nástroj, ako metodologicky správne, vedecky skúmať mimokresťanské náboženstvá v ich spoločenskej alebo napríklad historickej podobe, tak som sa ohliadol inde a prišiel som na religionistiku. Vyštudoval som religionistiku pre svoj teologický záujem.

 

Čo môže religionistika povedať súčasnému svetu?

Religionistika vznikla v 19. storočí ako odpoveď na potreby vtedajšej spoločnosti, ktorá nedokázala vytriediť obrovské množstvo informácií. Myslím si, že táto úloha je pre religionistiku stále nesplnená a zrejme nikdy ani splnená nebude – a to ma na nových náboženských hnutiach vlastne najviac fascinuje –, pretože ľudia majú neustále tendenciu inovovať svoj náboženský život, vždy nájsť nový spôsob spirituality, modlitby, formácie v spoločenstve. Ako tomu správne porozumieť, ako to interpretovať? Na to je zrejme religionistika najlepší nástroj. To je dnes jej najväčšia úloha.

 

Keď študujete religionistiku, stane sa vám, že si poviete, že toto náboženstvo by sa vám páčilo, alebo sa inšpirujete niečím v iných náboženstvách?

Sú časti niektorých náboženských tradícií, ktoré obzvlášť obdivujem – napríklad zenový budhizmus. Prax zenu – ako meditačnej techniky – je geniálna metóda. A keď uvážime, že vznikla v kultúre, ktorá bola izolovaná od Zjavenia, ktoré sme prijali v biblickom zmysle v kresťanstve, vo vrcholnej podobe v Ježišovi Kristovi. Títo ľudia sa usilovali hľadať Boha vlastnými silami a dosiahli takú úžasnú metódu, ako je meditačná technika zenu; pred tým sa skláňam a mám obdiv. Podobne aj v indických tradíciách je celý rad náboženských praktík, ktoré ma napĺňajú úžasom. Ale nikdy to nezašlo tak ďaleko, že by som si povedal, že odchádzam a vystupujem z Cirkvi. (smiech) A to som strávil medzi moslimami alebo budhistami veľa času. Ale nikdy to nedošlo až tak ďaleko.

 

 

BYŤ BLÍZKO TÝM, KTORÍ PREPADLI KONŠPIRAČNÝM TEÓRIÁM

Ako sa na svet pozerá religionista?

Z môjho pohľadu je to veľmi obohacujúce, pretože v mnohom mi to pomohlo porozumieť aj našej kresťanskej tradícii, keď som zistil, koľko podobných tradícií nachádzame niekde inde – napríklad prax modlitby. Ale niekedy je to aj tak, že vidím už náboženstvo vo všetkom. Nedávno sme s kolegom rozprávali na tému konšpiračných teórií, ktoré sa niekedy zdajú byť skôr psychickou poruchou niektorých osôb, ale keď sa na to pozrie religionista, tak si povie, že aj v týchto konšpiračných teóriách zaznieva niečo ako mileniálna tendencia – skoré očakávanie konca sveta. Naši súčasníci sa často snažia povedať: „Pozrite sa na hrozný stav spoločnosti, ďalej to už nemôže ísť, iste musí prísť zásadný zásah.“ Niekedy, ako sa hovorí, vidíme čerta za každým rohom.

 

Je zaujímavé, že ste sa dotkli práve tejto témy konšpiračných teórií. Celková situácia pandémie koronavírusu v rámci veriacich vyniesla na povrch množstvo takýchto presvedčení a teórií. Máte návrh, ako môžeme pomôcť ľuďom, ktorí týmto teóriám prepadli?

Teraz je to skôr otázka na psychológa, nie pre religionistu. (smiech) Myslím si, ale nemám na to žiadny výskum, je to skôr zo skúsenosti, že u týchto osôb ide o akýsi prechodový okamih. Konšpiračné teórie pomáhajú človeku zorientovať sa vo svete, ktorý nedáva zmysel – je to akási vôdzka, záchytný bod, ktoré človek potrebuje vo chvíli, keď nemá potrebné informácie, autoritu, o ktorú sa môže oprieť. A priznajme si, koronavírusová kríza tomu nahrávala – neboli informácie, napríklad o pôvode víru, očkovacích látkach, ich kvalite, opatreniach… V takejto chvíli človek, ktorý je neistý v osobnom či spoločenskom živote, potrebuje nejaký záchytný bod. A veľmi často sa stáva, že títo ľudia po niekoľkých rokoch vytriezvejú, a potom konšpiračné teórie opustia. Treba, aby mali v tej chvíli okolo seba blízkych, s ktorými sa môžu stretnúť. Najlepšie je s nimi kontinuálne komunikovať, nepáliť mosty, aj keď ich reakcie bývajú často ostré. Mnohým ľuďom, ktorí sa držia konšpiračných teórií, to narušilo vzťahy s rodinou. Je treba sa vyvarovať toho, aby sme s týmito ľuďmi prestali hovoriť, ale naopak, udržovať kontakt, dávať im aj jasnú spätnú väzbu, že nesúhlasíme, ale stále tak, aby bola komunikácia udržateľná. Možno toto je spôsob.

 

Keď sa na to teraz pozerám, nachádzam tu paralelu s novými náboženskými hnutiami. Že človek, keď je rozbitý, zranený, hľadá niečo, čoho sa chytí, a často siahne po nových náboženských hnutiach, ktoré sú bežne známe pod pojmom sekty. Mohli by sme povedať, že to, prečo ľudia veria konšpiračným teóriám, alebo vstupujú do konfliktných nových náboženských hnutí, má nejaký spoločný základ?

Bol by som v tom veľmi opatrný, pretože vždy je treba hodnotiť daný prípad nie izolovane, ale od prípadu k prípadu. Každý človek vstupuje do priestoru nových náboženských hnutí či konšpiračných pozadí s nejakým pozadím – z iného prostredia, má iné zranenie… Ale do istej miery tam môžeme nachádzať určitú podobnosť. Aspoň na spoločenskej rovine – človek je dezorientovaný, zneistený v mieste, kde žije, a potrebuje mať spoločenstvo, komunitu ľudí, ktorí mu rozumejú.

 

 

NIKTO NEVSTÚPI DO SEKTY KVÔLI KONFLIKTNÝM STRÁNKAM

Ako by ste jednoducho vysvetlili, čo to tie náboženské hnutia vlastne sú?

Nové náboženské hnutie je pojem, ktorý sme si vytvorili my religionisti. V spoločnosti sa tomu najčastejšie hovorí sekta, čo je slovo, ktoré má trochu pejoratívny nádych, pretože tým označujeme skupinu, ktorú vidíme ako problematickú, a vyjadrujeme tým určitý odstup. Religionistika je veda, ktorá sa snaží o objektivitu, preto sa vytvoril tento pojem nových náboženských hnutí. A aj preto, že my hovoríme o sektách alebo týchto hnutiach, ktoré sú časovo alebo miestne nové – na danom mieste sa inovuje nejaká náboženská tradícia, nový náboženský smer. V 90. rokoch 20. storočia to boli mnohé kresťanské skupiny, hnutia – napríklad Slovo života. Bol to spôsob, ako inovovať vtedajšiu kresťanskú tradíciu. Niečo nové, čo sa vymedzuje voči tradícii, väčšinovej spoločnosti. Veľmi častým sprievodným javom býva napätie, ktoré býva umelé, až cielene vyvolávané z centra danej náboženskej skupiny – pretože to pomáha vytvoriť si identitu.

 

Sú to hnutia, ktoré majú svoje konfliktné i atraktívne stránky. Ale niekedy si možno povieme, možno aj my z pohľadu Katolíckej cirkvi, keď sa na to pozeráme ako veriaci, že tam máme problém nájsť atraktívnosť, lebo vidíme len konfliktnosť.

Skutočne to tak je, keď sa pozrieme zvonku ako externisti na nové náboženské hnutia, tak prvé, čo nám napadne, že je to nejaká konfliktná, zvláštna skupina. Ja sa nesnažím pozerať na to takto, a nie je to môj vynález, ale prijal som od Johna Saliby, autora, ktorým trápim aj svojich študentov. Tento autor formuloval úvahu z inej strany – je pravda, že vidíme konfliktné zložky, ale nikto nevstúpi do sekty kvôli tým konfliktným stránkam. Vždy tam musí byť niečo atraktívne, a to musíme vidieť ako prvé. Čo ma na tom úplne najviac fascinuje, že on si vytvoril aj otázku: Ak človek vstupuje do nového náboženského hnutia preto, že má vo svojom živote niekde nejakú slabinu, slabé miesto, ktoré potrebuje vyriešiť, tak ak je vstup do tohto hnutia riešením, potom je pre nás veľká otázka, ako kritická bola situácia pred vstupom, keď je vstup riešením?

 

Čo považujete za najsilnejšie atraktívne stránky, prečo ľudia vstupujú do nových náboženských hnutí, siekt?

Vždy je niečo veľmi atraktívne, za čo je človek ochotný vymeniť mnohé svoje slobody, privilégiá, ktoré má. U väčšiny nových náboženských hnutí je to potreba spoločenstva a potreba človeka niekam patriť – že mám niekde pevné miesto, kde ma poznajú menom, a to spoločenstvo zároveň potvrdí, že cesta, ktorou idem, vedie ku spáse, dokonalosti, zlepšuje môj život. Toto je rozhodujúca úloha – funkčné spoločenstvo.

 

 

NOVÉ NÁBOŽENSKÉ HNUTIA NÁM SVOJÍM SPÔSOBOM NASTAVUJÚ ZRKADLO

Prečo sa treba mať pri nových náboženských hnutiach na pozore?

Priznajme si, ono to neraz platí aj v tradičných náboženstvách, ani kresťanstvo voči tomu nie je imúnne. Veľmi často platí, zvlášť v období vzniku, keď má náboženstvo ešte svojho pôvodného zakladateľa, riziko, že zakladateľ – či charizmu má, alebo mu bola privlastnená – je pod obrovským pokušením svoju charizmu zneužiť. Máme množstvo príkladov, keď aj pomerne dobré starobylé hinduistické techniky, ako je joga, zenove meditácie, nakoniec viedli k tomu, že tie komunity boli ovládnuté jednou osobou, ktorá potom manipulovala ostatnými. Zneužívanie moci je jedno z najväčších pokušení. Koniec-koncov, vidíme to aj v Katolíckej cirkvi, to pokušenie je tu neustále. Pri nových náboženských hnutiach je najväčší problém v tom, že tradičné náboženské skupiny majú regulačné mechanizmy – cirkevné právo, ktoré reguluje, ako nejaká komunita vzniká, majú niekoho, kto na nich dohliada. Pri nových náboženských hnutiach túto spätnú väzbu poskytuje spoločnosť všeobecne, ale nemá na to vždy jednoznačné nástroje a veľmi ťažko sa s niektorými hnutiami komunikuje. To je najväčšie riziko, že bude s človekom manipulované. Keď sa ma ľudia pýtajú: „Môj príbuzný vstúpil do sekty, mám mať strach?“ A ja vždy hovorím rozlišovacie znamenie: „Opýtajte sa ich, čo by na tom hnutí zmenili. Čo si myslia, že je tam zle, či ešte majú kritické myslenie.“ Ak povedia, že všetko je tam ružové a krásne, tak zistíme, že asi je v niečom problém. A potom je vhodné vyhľadať pomoc odborníka.

 

Naznačili ste, že sa to môže stať aj v prostredí tradičného náboženstva. Môže sa nám vytvoriť sekta vo vnútri Katolíckej cirkvi?

Riziko tu stále je, máme aj niekoľko príkladov, kedy sa tak stalo. V Olomouci sa istého času riešilo spoločenstvo, ktoré vzniklo okolo pána Vymětala, ktorý bol vášnivým čitateľom údajných zjavení od Vassuly Rydén. Nakoniec sa ten konflikt podarilo zahladiť, ale bolo to na veľmi tenkej hrane. Riziko tu stále je. Ukazuje to na to, že vždy musíme vedieť, aký bol impulz danej sekty. To ma na nových náboženských hnutiach fascinuje. Že vždy, keď nejaké takéto hnutie vznikne, na ňom vidíme, čo súčasný človek – a v tomto prípade môžeme povedať katolícky kresťan – aktuálne hľadá, čo mu chýba. V okamihu, keď vidíme, že vzniká nejaké radikálne spoločenstvo vo vnútri Katolíckej cirkvi – napríklad kladie dôraz na ekologické hnutie –, je to akási výzva najmä voči autoritám Katolíckej cirkvi, či to nie je určitá správa, ktorou nám Boh hovorí: „Pozrite sa, súčasný človek potrebuje vedieť, že súčasťou mojej viery je aj ochrana stvorenstva.“ Alebo to môže byť téma modlitby, sociálny apoštolát. Tých možností je veľa.

 

A keď sa na to pozrieme ešte z pozitívnej stránky, čo nám, naopak, môžu nové náboženské hnutia ponúknuť vo všeobecnosti?

Už som to trochu naznačil. Najväčšia devíza nových náboženských hnutí je, že nám ukazujú, čoho je súčasný človek schopný v oblasti náboženstva. Napríklad v Českej republike máme úplne inú situáciu ako vy na Slovensku, ako je v Poľsku či Rakúsku, kultúry v spoločnosti sú veľmi rôzne. Obzvlášť v Česku už dlhodobo vidíme ako problém angažovanosť laikov – akým spôsobom povolať laikov. Keďže nám ubúda povolaní ku kňazskému a rehoľnému životu, tak je potrebné, aby sa viac zapojili laici. Je veľká požiadavka nájsť laikov, ktorí by boli schopní angažovať sa vo farnostiach a udržiavali by ich živé. Je po tom obrovský hlad. A keď sa pozrieme okolo seba a vidíme nové náboženské hnutia, do ktorých – napríklad do hnutia Hare Krišna – stále prichádzajú mladí i starší ľudia, ktorí dokážu radikálne napnúť všetky svoje sily, obetovať danému spoločenstvu všetok svoj čas, tak si my v Katolíckej cirkvi môžeme klásť otázku: „Ako je možné, že práve v tomto mieste – napríklad u nových náboženských hnutí – je taká silná angažovanosť, ktorá u nás chýba? Čo robíme zle? Je to tým, že nedávame laikom zodpovednosť, priestor, aby sa prejavili? Že podceňujeme prácu s mládežou?“ Nové náboženské hnutia svojím spôsobom nastavujú zrkadlo, čo je práve v spoločnosti aktuálne a dôležité v oblasti náboženského života a čo možno nerobíme úplne dobre – najmä v rámci pastoračnej roviny.

 



Komentáre