(Roz)dané Vianoce

Na Vianoce chce byť rodina pokope. Užiť si pohodu, radosť. Ale čo ak sa k sviatočnému stolu ešte niekto cudzí pridá? Janko Krupa, bývalý mestský policajt, a pritom poetická, divadelná duša, si totiž jedného dňa zmyslel, že k nim na Štedrý večer budú chodiť bezdomovci, či dokonca väzeň. Vraj, aby sa aspoň niekto z osamelých cítil v tomto čase prijatý.

Janko pracoval ako policajt dvadsaťpäť rokov a pri tejto práci stretával a porovnával dve tváre sveta: luxus a totálny nedostatok materiálneho aj duchovného. Je mu jasné, že niekto si svoj stav bez domova nemusel zapríčiniť sám: „Nikoho som nikdy nepokladal za totálneho bezdomovca, všetci máme svojho Otca a u neho aj príbytok. Všetci sme Božie deti. V každom z nich som videl najprv Krista, a až potom človeka odkázaného na pomoc iných. Cez túto prizmu som sa pozeral na ľudí na ulici. Robím to doteraz.“ Preto Janko občas niekoho z nich pozve na obed do reštaurácie, či urobí menšie nákupy ženám, ktoré ho oslovia na ulici so slovami, že nemajú čo do úst.

 

Chcel som sa znížiť na úroveň bezdomovca

„Aj keď nič nemáš, môžeš rozdať veľa. To je jednoduchá rovnica, len jej treba rozumieť srdcom, nie čisto matematicky,“ tvrdí Janko s presvedčením. Boh im s manželkou požehnal tri deti. Dvoch chlapcov a jednu dcéru. Chcel týmto skutkom pomoci sprostredkovať rodine dotyk lásky. „Dnes je manželka už pri Pánovi a verím, že aj ona spomína na to, ako sme počas niekoľkých rokov prijímali  k štedrej večeri aj niekoho z ulice či z väzenia.“

Janko sa priznáva, že raz dostal bláznivý nápad, o ktorom jeho nebohá manželka vedela. Chcel sa v jednom roku na Štedrý deň zriecť tepla domova a prežiť večer aj celú noc medzi nimi – bezdomovcami. „Chcel som sa znížiť na úroveň bezdomovca a skutočne zdieľať jeho pocity. Tak, ako sa otec musí znížiť k svojim deťom a sám byť ako dieťa, aby sa navzájom vnímali. Tento môj nápad, samozrejme, doma neprešiel, no nehovorím, že ho raz ešte neuskutočním.“

Ako teda prebiehal celý proces s pozývaním bezdomovcov na štedrú večeru Krupovcov? Najprv musela byť dohoda s rodinou. Jankovou podmienkou bolo, aby ten dotyčný strávil s nimi večer ako ich plnohodnotný člen – čiže s večerou, rozprávaním sa aj s malým obdarovaním. Následne pristúpili k hľadaniu vhodného adepta.

 

 

Zjavne nedbal o svoj zovňajšok…

Prvý bol Alfréd. „Aspoň myslím, že sa tak volal, ak nie, tak nech mi prepáči. Páčil sa mi, keď chodil pomedzi zaparkované autá, samozrejme s cieľom niečo si vypýtať, ale vždy mal pripravenú protihodnotu, ktorú ponúkal, aj keď bola neupotrebiteľná (ako napríklad pokazený „tranzistorák“). Bol môj. Vedel, kde pracujem a aj sa tak trochu hanbil za to, čo robí. Vždy sme sa úctivo pozdravili, a tak prišlo pozvanie od nás.“

Janko v rozhovore s ním zistil, že v minulosti pracoval na kanadskom veľvyslanectve v Prahe, teda bol to človek s prehľadom. Z jeho pozvania bol prekvapený, nerozumel, prečo si práve jeho vybral. No dohodli sa.

Na Štedrý večer Alfréd došiel na stretnutie aj so svojou priateľkou. „Vyzerala ako nejaký chlap po týždňovom záťahu, pomočená. Na toto však moja rodina nebola pripravená, a aj pre možnosť pokračovať v takýchto akciách  aj v ďalších rokoch, sme ju nepozvali.“

Zvyšní členovia rodiny vedeli len to, že príde hosť, no nemali tušenia, v akom stave. Alfréd zjavne nedbal o svoj zovňajšok, bol špinavý, aj šatstvo, aj ruky mal čierne ako zem. „Prišiel k nám, ponúkli sme mu miesto pri stole s tým, že si najprv umyje svoje ruky. Asi to nebola jeho silná stránka. Vraj mu netreba, ale pre nás to nebolo v poriadku. Nakoniec sa podrobil a umyl si ruky. Keďže sme konfekčne rovnaké postavy, ponúkol som mu niečo zo svojho šatníka. S nevôľou, ale predsa, sa obliekol do čistého. Takto pripravený už mohol pristúpiť k nášmu štedrovečernému stolu. Všetko ostatné už prebehlo tak, ako sa dalo. Vedel aj porozprávať o svojom živote, moje deti ho počúvali. Iste im to niečo dalo do života. Kristus sprítomnený v najzúboženejšom človeku pri našom stole,“ zamýšľa sa Janko, čo také asi mohli prežívať členovia jeho rodiny.

 

Išiel som za riaditeľom väznice

Na druhý rok bol ku Krupovcom na Vianoce pozvaný Milanko – rómsky chlapec, jednoduchý svojím konaním aj myslením. Chodieval k nim už v priebehu roka. „Bol akoby naším štvrtým dieťaťom. Vedel nás svojsky zabaviť imitovaním všetkého, na čo sme si pomysleli, napríklad zahral otváranie a zatváranie dverí na autobuse mestskej dopravy. Vedel to perfektne napodobniť.“

Milanko býval v zariadení pre bezdomovcov. Janko tam zašiel za pracovníkmi charity a poprosil ich, žeby k Milankovi pridali ešte jedného, ktorého oni vyberú a  tiež by povečeral u Krupovcov na Štedrý deň. No to nebolo všetko. Jankova kamarátka Vierka učila aj jedného väzňa Janka, ktorý sa pošmykol v živote, ale srdce mal dobré. Veľmi ho chcela zobrať do svojej rodiny, lenže oni odchádzali k jej rodičom mimo bydliska. „Mne to nedalo a tak som zašiel za riaditeľom väznice, pohovorili sme si o Jankovi, a keďže bol v režime, ktorý to dovoľoval, súhlasil. S podmienkou, že si po neho prídem, aj ho späť dovediem,“ dostal Janko súhlas k jeho návšteve v o svojej rodine. Bol to teda tretí vianočný hosť do ich domu.

 

 

Na onkológii

Po tejto štedrej večeri boli všetci pozvaní Jankovým priateľom Jurajom na onkológiu potešiť ležiacich pacientov koledami a svojou prítomnosťou. „Janko z väznice šiel s nami, bol som za neho zodpovedný. Okolo deviatej večer sa pod oknami prešovskej onkológie ozývala koleda Tichá noc, svätá noc. Sestry slúžiace na oddeleniach boli v oknách a spievali s nami – Búvaj dieťa krásne. Pozvali nás ďalej, a tak sme prešli jednotlivé izby, na ktorých boli ťažko chorí pacienti. Všetci z toho mali ohromný zážitok.“

O niekoľko málo rokov, 16. decembra 2015, o 20:50 práve na jednej z týchto izieb zomierala Jankova manželka – bol pri nej…

Dnes na to spomína takto: „Najkrajšie Vianoce, radosť predchádzala bolesti zo straty, z končiaceho sa pozemského trápenia a očakávaného stretnutia v nebi. Boh sa narodil vo svojom Synovi, aby nás neskôr svojou krvou vykúpil… Prežité vykúpenie – smrť manželky, matky v čase, v ktorom sa nedá smútiť, ale radovať sa zo zrodenia Lásky.“

 

Láska podávaná len tak

Janko sa, okrem štedrých večerí doma, zúčastňoval aj štedrej večere v rámci Katolíckej jednoty Slovenska. Pôsobenie na tomto mieste zhodnotil ako krásne obdobie a krásne Vianoce, cez ktoré mohli týmto osamelým ľuďom priniesť dotyk lásky: „Ježiš zrodený v Betleheme – láska vo svojej podstate a láska sprostredkovaná cez Neho k jednoduchým ľuďom, na ktorých si nikto nespomenie. Okrem štedrej večere sme im podávali aj slovo, svoje slovo a svoju prítomnosť. Úžasný pocit a skalené slzy v očiach zúčastnených prehlušovala láska, podávaná len tak, nenásilne, medzi jedlom. Sýtila nás obojstranne, o to viac sme ju mohli v konkrétnostiach prežívať pri štedrovečernom stole.“

 

Zrodenie Lásky

Kde sme to, kde sme sa tu vzali,
kto to na mňa dýcha…
pre svet je to „pýcha“
zrodená v starej maštali.

Betlehem, na Máriinom čele vráska,
povinuté dieťa, pri ňom vôl a osol,
pre nás Kráľ a či Posol…
spadla mi z tváre maska, zrodila sa Láska.

2016                                © Janko K.