TOP

Rôzne cesty k svätosti

Je svätosť len pre zasvätených? Nestačí, ak sa budem snažiť byť dobrý? Je vôbec možné byť v dnešnej dobe svätý? Cirkev má pre nás jasnú odpoveď: Každý z nás je povolaný k svätosti!

Svätosť je pre všetkých! To je jedno z dôležitých posolstiev Druhého vatikánskeho koncilu. Každý z nás má byť svätý. Pápež František v apoštolskej exhortácii Gaudete et exultate píše: „Všetci sme povolaní byť svätými tak, že budeme žiť s láskou a ponúkať vlastné svedectvo v zamestnaniach všedného dňa, tam, kde sa každý nachádza.“ Keď sme zasvätení, máme prežívať s radosťou svoje zasvätenie. Ak žijeme v manželstve, naša láska má byť taká hlboká a verná, ako Kristova láska k Cirkvi. V práci máme byť poctiví a dôslední. Ak máme v rukách moc, našou úlohou je zasadzovať sa o spoločné dobro. Takí, akí sme, tam, kde sa práve nachádzame, sme povolaní k svätosti!

 

Dominik Savio, zdroj: cs.wikipedia.org

 

AJ NAŠE DETI MÔŽU BYŤ SVÄTÉ!

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, akými deťmi boli svätí? Mali obdobie vzdoru, hádzali sa o zem, bili sa so súrodencami? Možno by nik nepovedal, že z takého dieťaťa raz vyrastie svätec. Pri čítaní životopisu svätej Terézie Avilskej ma zaujala jedna príhoda z jej detstva. Terézia rada čítala životopisy svätých a spolu s bratom sa rozhodli, že sa stanú mučeníkmi. A tak sa jedného dňa vybrali ohlásiť Krista Maurom. Na ceste ich však stretol ich strýko, ktorý im tento odvážny plán, našťastie, prekazil. Deti dokážu byť veľmi citlivé na Boží hlas a vo svojej jednoduchosti vedia byť radikálne.

 

Svätý Dominik Savio (1842 – 1857) bol jedným z tých ľudí, ktorým sa svätosť podarilo dosiahnuť už v detskom veku. Bol mimoriadne zbožný, po svojom prvom svätom prijímaní si do denníka zapísal: „Budem sa často spovedať a na prijímanie pôjdem vždy, keď mi to spovedník dovolí. Budem svätiť zasvätené sviatky. Mojimi priateľmi budú Ježiš a Mária. Radšej zomrieť, ako zhrešiť.“ Keď mal dvanásť rokov, don Bosco ho prijal do oratória a Dominik ho poprosil, aby mu pomohol stať sa svätým. Dominik bol vždy ochotný pomôcť, bol usilovný a veľmi radostný. Túžil sa stať kňazom, avšak v roku 1857 ochorel a zomrel. Pred smrťou sa ešte vyspovedal a prijal Eucharistiu.

 

Tip od Dominika Savia: „Pochopte, naša svätosť spočíva v tom, že sme veľmi veselí. Iba sa usilujeme vyhýbať sa hriechu ako veľkému nepriateľovi, ktorý nás okráda o Božiu milosť a pokoj srdca, a presne si plníme svoje povinnosti.“

 

Pier Giorgio Frassati, zdroj: ascczech.cz

 

SI SLOBODNÝ? BUĎ SVÄTÝ!

Aké pekné je byť mladý! Byť plný ideálov, mať svoje sny, túžby, nadšenie… Ale mladosť so sebou prináša aj veľa ťažkostí a pokušení. Ježiš nám však nehovorí, aby sme ho nasledovali, až keď zostarneme, chce, aby sme išli za ním teraz.

 

Blahoslavený Pier Giorgio Frassati (1901 – 1925) mal už v detstve veľmi úprimný a hlboký vzťah k Bohu. Mal rád prírodu, bol členom klubu horolezcov. Napriek tomu, že dal Boha vo svojom živote na prvé miesto, necítil povolanie ku kňazskému životu a  chcel Bohu slúžiť ako laik. Stal sa členom tretieho rádu dominikánov, mal vo veľkej úcte Eucharistiu. Bol známy láskou k blížnym, osobitne mu záležalo na chudobných, ktorým sa snažil pomáhať. Za jeho krátky život dokázal mnoho a veľa mal ešte v pláne, keď si ho Boh k sebe povolal. Pier Giorgio zomrel na obrnu ako dvadsaťštyriročný.

 

Tip od Pier Giorgia Frassatiho: „Nemôžeme premárniť najkrajšie roky svojho života, ako to, bohužiaľ, robí mnoho mladých. (…) Musíme sa povzbudzovať k tomu, aby sme boli stále pripravení vytrvať v zápasoch, ktorým sa určite nevyhneme.“

 

Svätí Louis Martin a Zélie Martinová, zdroj: vojtechkodet.cz

 

MANŽELSTVO AKO CESTA K SVÄTOSTI!

Manželstvo bolo kedysi považované za menej významné povolanie. Svätosť bola vyhradená pre zasvätených. Dnes už vieme, že to tak nie je. Manželstvo je jednou z ciest, ktoré vedú k svätosti. Učíme sa v ňom rásť v láske, slúžiť druhým – a našou úlohou je nachádzať Boha uprostred každodenných činností.

 

Svätí Louis Martin (1823 – 1894) a Zélie Martinová (1831 – 1877) boli rodičmi svätej Terézie z Lisieux. Boli to obyčajní ľudia, ktorí milovali Boha. Chceli ho vo svojom živote dať na prvé miesto. Louis sa rozhodol vstúpiť do kláštora augustínov, v kláštore ho však odmietli, lebo nevedel latinsky. Najprv sa pokúšal latinčinu doučiť, ale neskôr pochopil, že Boh ho nevolá do kláštora. Túžba Zélie po rehoľnom živote tiež nebola naplnená. Louis pracoval ako šperkár a hodinár a Zélie vyrábala vzácne alenconské čipky.

Po svadbe sa manželom Martinovým narodilo deväť detí, štyri z nich však zomreli v mladom veku. Zélie bola veľmi šťastná, že môže byť matkou, hovorila, že chce mať veľa detí a všetky vychovať pre nebo. Zélie ochorela na rakovinu a trápili ju veľmi silné bolesti, ale prežívala pokoj a odovzdanie do Božích rúk. Po jej smrti sa Louis presťahoval aj so svojimi piatimi dcérami do Lisieux, kde ich s láskou vychovával a bol pre nich vzorom modlitby a poslušnosti Bohu až do svojej smrti. Všetky ich dcéry odišli do rehole a zomreli v povesti svätosti.

 

Blahoslavení Luigi Beltrame Quattrocchi (1880 – 1951) a Maria Corsini-Beltrame Quattrocchi (1884 – 1965) boli manželia, ktorí žili obyčajný život neobyčajným spôsobom. Luigi študoval právo a stal sa uznávaným advokátom. Mária bola učiteľka a spisovateľka. Obaja sa vyznačovali ochotou pomáhať núdznym, schopnosťou svedčiť o Kristovej láske.

Po svadbe bývali s Máriinými rodičmi a starými rodičmi. V dome vládla veľmi príjemná atmosféra aj napriek tomu, že v ňom bývali štyri generácie. K vzájomnému porozumeniu im pomáhala častá účasť na svätej omši a modlitba ruženca. Keď Mária čakala ich štvrté dieťa, lekári ju presviedčali, aby išla na potrat zo zdravotných dôvodov. Boli presvedčení, že v danej situácii nemôže prežiť ani matka, ani dieťa. Luigi a Mária potrat odmietli a svoju nádej vložili do modlitby. Dieťatko sa nakoniec narodilo zdravé. Tri zo štyroch detí sa neskôr rozhodli pre zasvätený život.

Svoj život žili aj v skrytosti, svoje deti vychovávali v láske a boli im vzorom nábožnosti a dôvery v Boha. Ján Pavol II o nich povedal: „Uprostred radostí i starostí normálnej rodiny dokázali viesť neobyčajne bohatý duchovný život.“

 

Tip od Zélie Martinovej: „Je nevyhnutné, aby sa hrdinstvo stalo každodenným a každodennosť hrdinstvom.“

 

matka Tereza, zdroj: cas.sk

 

AJ ZASVÄTENIE JE CESTA K SVÄTOSTI!

Zasvätený život bol kedysi vnímaný ako niečo vzácne a špeciálne. Kňazom a rehoľníkom bola pripisovaná veľká úcta. Dnes je situácia odlišná a mnohí zasvätení zažívajú skôr nepochopenie alebo výsmech. Ich úloha v tomto sväte je ukazovať na Krista a jeho lásku a kráčať po ceste k svätosti.

 

Svätý Páter Pio (1887 – 1968) bol už v detstve neobyčajným dieťaťom. Bol veľmi zbožný a túžil sa stať kňazom, vstúpil do rehole kapucínov. Robil to, čo robia aj iní kňazi – slúžil omše, spovedal, staral sa o tých, ktorí to potrebovali. A predsa bol jeho život odlišný. Páter Pio žil v úplnej odovzdanosti Bohu, s ktorým sa zjednotil až tak, že na vlastnom tele zažíval jeho bolesti – prostredníctvom stigiem. Stigmy mal na rukách, nohách a aj na boku. Spôsobovali mu veľké bolesti a teploty, ktoré nebolo možné ani len zmerať vtedy dostupnými teplomermi. Boh ho obdaroval mnohými nadprirodzenými darmi – mal schopnosť vidieť do duše človeka, robil zázraky, uzdravoval, mal dar bilokácie, fyzicky zažíval boj s diablom. Pátra Pia nasledovalo mnoho ľudí, na jeho spoveď čakali aj celé dni. Našli sa aj takí, ktorí mu neverili a odsudzovali ho, on to však s pokorou znášal a poslušne prijímal rozhodnutia svojich predstavených.

 

Svätá Matka Tereza (1910 – 1997) už v mladosti zatúžila odovzdať svoj život Kristovi a prežívala povolanie k misiám. Vstúpila k loretským sestrám v Írsku, odtiaľ bola preložená do Indie. Tam žila v kláštore a stala sa riaditeľkou školy. Postupom času vnímala stále silnejšie povolanie pomáhať chudobným, ktorých bolo v Indii – aj pre zhoršujúcu sa politickú situáciu – veľmi veľa. Raz sa počas cesty na duchovné cvičenia ocitla medzi najchudobnejšími. Ich prosby o jedlo a pitie v nej zneli počas mnohých týždňov. Z duchovných cvičení sa vrátila rozhodnutá zmeniť svoj život. Požiadala o možnosť žiť mimo kláštora a starať sa o chudobných. Neskôr požiadala Rím o uvoľnenie z rehole. V roku 1950 bola schválená Kongregácia misionárok lásky. Až do konca svojho života sa starala o najbiednejších ľudí rôznych vierovyznaní. Pri tom všetkom zažívala aj veľmi ťažké obdobia, keď necítila Božiu lásku, napriek tomu ju dokázala dávať ďalej.

 

Tip od Matky Terezy: „Svätosť je v tom, že robíme s úsmevom to, čo Boh chce. Nie vždy je však ľahké usmievať sa.“

 

Všetci títo svätci nám dokazujú, že svätosť je možná v každom stave aj v dnešnej dobe. Dôležité je po nej túžiť a prosiť o ňu. Prosme o svätosť aj my! Dovoľme Bohu, aby konal v našich životoch, lebo on aj s naším malým „áno“ dokáže urobiť veľké veci. Svätci sú tí, ktorí nechajú Boha viesť ich život a konať cez nich a v nich. Túžme po svätosti! Nechcime pre seba a svoje rodiny nič menej ako svätosť!



Komentáre