TOP

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 1. deň (Banská Štiavnica – Vysoká)

Doobedie v Štiavnici bolo príjemne lenivé, až to vyzeralo, že sme na výlete v tomto peknom meste a nie na začiatku nášho putovania. Keďže jedna časť pútnikov dorazila už v piatok a ďalší prichádzali postupne od rána, rozdelili sme sa na dve skupiny. Prvá, menšia (päť ľudí), vedená Radom, vyrazila chvíľu po jedenástej. My ostatní sme ešte trávili voľný čas drobnými nákupmi, návštevou Kostola svätej Kataríny a sledovaním dobového sprievodu, ktorý mal poobede vyvrcholiť živým šachom.

Autor: Jakub Mižičko

Pomaly sme sa zbierali na Trojičné námestie, odkiaľ bol plán vyraziť okolo jednej. Časovo to nebol problém, pretože na dnes bolo naplánovaných príjemných sedemnásť kilometrov. Čierne mraky, ktoré sa začali zbierať nad mestom, neveštili nič dobré, a tak aj bolo. Polhodinu pred plánovaným odchodom sa silno rozpršalo, až som začal trochu pochybovať, či vôbec vyrazíme. Prvej skupiny mi bolo úprimne ľúto. No ako zázrakom sa z lejaka stal príjemný dážď a my sme mohli vykročiť po červenej značke smerom na Vysokú.

 

 

Na Svätojakubskej ceste som už niečo prešiel (spolu skoro 3 500 kilometrov), no nikdy som nešiel po Slovensku, nieto ešte v poloorganizovanej skupine. Vždy som kráčal sám a taktiež vždy preč od domova. Teraz je to naopak a prvýkrát kráčam smerom domov. Niekde v týchto líniách sa celé poobedie pohybovali moje myšlienky.

 

A samotná chôdza? Prvú hodinu nás v lesoch nad Banskou Štiavnicou sprevádzal jemný dážď, no nikomu to nevadilo. Tí, ktorí sa poznali, rozprávali sa, zopár ľudí sa pohybovalo skôr samostatne. Naše lesy sa veľmi páčili jednému zo zahraničných pútnikov, Javierovi zo Španielska. Bol tou prírodou naozaj unesený. V drobných rozhovoroch cesta ubiehala celom rýchlo, mali sme zopár zastávok na občerstvenie – a po jednej z nich, pri Evičkinom jazere, sa k nám pripojila prvá skupina s Danom. Prečkali dážď a obed v Štiavnických Baniach.

 

 

Poslednú časť dnešnej etapy tvorili krásne lúky pred Vysokou, na jednej z nich sme si urobili veľkú prestávku. Z tej bolo vidieť až na štiavnickú kalváriu. Pobudli sme tam snáď aj hodinu a s ľahkým blúdením (značenie v tejto časti nebolo najdokonalejšie) sme okolo 18.00 hod. dorazili na cieľové miesto. Majiteľ bol taký zlatý, že vzal jednu našu pútničku do najbližšieho mestečka, odkiaľ sme si objednali večeru. Fakt super človek.

 

 

Večer na púti trávi každý jednotlivec podľa seba. Obvyklý režim po príchode je sprcha, pranie a jedlo. Neskôr už iba rozjímanie a rozhovory o dni, ktorý sa pomaly končí, zopár jednotlivcov sa modlí, niektorí už aj išli spať. Treba zbierať energiu, kde sa dá. Máme pred sebou ešte dvanásť dní putovania a približne dvestopäťdesiat kilometrov. Nebude to vždy také príjemné ako v prvý deň, keď sú všetci ešte plní energie a elánu. Ale to je život, rovnako ako cesta.



Komentáre