TOP

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 10. deň

Očarený ľuďmi…

Autor: Jakub Mižičko

Už mi to príde až smiešne, ako sa dni menia a hlavne striedajú v obyčajnosti a úžasnosti. V podstate ako v živote. Keď teraz, v mojom obvyklom čase písania (23.30 hod. a neskôr, keď už všetci spia), opäť raz neviem, z ktorej strany to uchopiť, uvedomujem si, že ten deň bol dobrý. Prial by som si mať tento vnútorný možno tak trochu zmätok aj každý deň. Získať taký pohľad a postoj k životu, aby som ho dokázal vidieť v tej plnosti stále. Možno som naivný a romantický, no je to tak.

 

Dnešok sa začal trochu neskôr ako bežne na tejto púti, veď som z internátu odchádzal až po deviatej. Ostatní boli už dávno v meste na raňajkách, kým ja som sa ešte vymotával z izby. A dosť som si to užíval. Môcť výnimočne vstať až po ôsmej a s ostatnými sa stretnúť o desiatej.

 

 

Keďže naša skupina sa za posledné štyri dni rozrástla z pôvodných desiatich ľudí na približne dvadsať, tieto okamihy samoty sú pre mňa veľmi vzácne. A nemá to nič spoločné so zložením skupiny. Tí ľudia sú veľmi fajn, takí rôznorodí a dobrí, až chvíľami nechápem. Cítim veľkú vďaku, no zároveň mám rád tie momenty, keď smiem a hlavne „chcem byť sám“. Ako z piesne od Mareka Brezovského… kto pozná, vie, čo tým myslím.

 

 

Ale späť ku dňu. Hneď po odchode som trielil do centra, v podstate vyzdvihol baby v kaviarni na trnavskom korze a presunuli sme sa do malej synagógy, kde sa nachádza pre mňa najlepšia a najkrajšia kaviareň v meste. Rovnako ako večer predtým, keď som tam sedel a čítal si knihu, ani ráno nás ten priestor nesklamal.

A aký môže byť deň, ktorý sa začal fantastickou kávou? Už len dobrý. Až na tú prácu… čiže v našom prípade kráčanie. Po káve sme sa presunuli do Baziliky svätého Mikuláša, počkali na celú bandu a následne si vypočuli rozprávanie o histórii tohto kostola. Konečne som sa dozvedel, prečo sa Trnava nazýva aj „malý Rím“.

 

 

O jedenástej sme sa odpojili od sprievodcu a vybrali sa smerom do Budmeríc. Asi by sa hodilo použiť slovo „konečne“, pretože slnko už dosť pieklo a nás čakal približne dvadsať kilometrov dlhý pochod. Skúste na slnku a s batohom ísť šestnásť kilometrov po asfaltovej ceste… nie, radšej to neskúšajte, je to hrozné. Ja som to vyriešil v prvej polovici veľmi rýchlou chôdzou a počúvaním hudby. Neskôr som sa pripojil k svojim už tradičným parťáčkam, Danke s Annou. Rozprávali sme sa o všetkom a veľmi asociatívne prebiehali z témy do témy, lebo to nám teda ide. A veľmi dobre.

Po prekonaní najhoršej časti dnešnej trasy sme na konci Cífera vstúpili na miestny náučný chodník Cífer – Jablonec – Budmerice. Konečne v tieni a konečne nie po ceste, ale v príjemnom lesíku, popri potoku. Netuším, či nám to Castor zatajil, alebo o tom tiež nevedel, no po príchode do Jablonca nás privítal pán starosta a pozval nás k stolu. Dostali sme pitie, nekonečne veľa dobrého jedla a nakoniec ešte ako dezert zmrzlinu. Prítomný bol aj starosta Budmeríc, ktorý nás pozval na devätnástu do pamätnej izbičky v ich obci „na kávu“.

 

 

Môj osobný pocit je, že tieto blízko susediace obce môžu byť veľmi spokojné, pretože tí dvaja chlapi mi pripadali ako ľudia na správnom mieste. Po necelej polhodine chôdze, keď sa mi konečne podarilo spoznať veľmi príjemných nových členov našej pútnickej skupiny, sme dorazili do Budmeríc. Rýchla sprcha a presun „na kávu“. Miestna pamätná izba je v skutočnosti nádhernou miniatúrou etnografického múzea obce Budmerice. Tamojšie dámy, ktoré sa o tento priestor starajú, nám teda síce žiadnu kávu nedali, no ponúkli nás domácimi koláčmi a miestnym vínom. Po večeri v Jablonci to bolo presne to, čo sme potrebovali. Až mám pocit, že páni starostovia sa na tom dohodli. Páni Pocisk (Jablonec) a Savkuliak (Budmerice), ďakujem za nás všetkých.

 

 

Takže takto sme začali tú najpodstatnejšiu časť našej púte, ktorou je oficiálne otvorenie úseku Svätojakubskej cesty na Slovensku Trnava – Bratislava. Ak to takto bude pokračovať, domov sa vrátim ťažší, než som odišiel. Opäť, už po niekoľkýkrát za tých desať dní, pociťujem obrovskú vďaku k ľuďom, ktorí v tejto krajine žijú. Neviem, čo si myslia naši cudzinci, no mne sa tu páči a som rád, že tu žijem.

 

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 9. deň

Komentáre