TOP

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 12. deň

Deň pred posledným…

Je to zvláštne; samozrejme, uveriteľné, ale v každom prípade zvláštne. Príbeh, ktorý som ani neplánoval absolvovať, nieto ešte o ňom písať – a už vôbec nie verejne. A stálo to za to. Dvanásť fantastických dní za mnou, presne dva otlaky, zatiaľ viac ako 250 kilometrov. Sandále nechcem vidieť aspoň mesiac… no, možno to bude kratšie. Lebo Kubo dostal nápad… ale o tom inokedy. Radšej niečo k dnešku…

Autor: Jakub Mižičko

Dnes sme mali naplánovanú trasu z Pezinka do Marianky. Stretli sme sa skoro až intuitívne snáď v jedinej kaviarni v Pezinku, kde podávali raňajky už o pol ôsmej ráno. Čašník vďaka našej postupne prichádzajúcej skupine dvadsiatich štyroch pútnikov trochu nestíhal, no zvládal to s eleganciou a dokonca aj humorom.

 

 

V priebehu asi polhodiny sme sa vymotali z mesta a postupovali po žltej cyklistickej značke smerom na Limbach. Tam sme trochu netrafili prechod na zelenú značku, no keďže sme kráčali príjemne v lese, ani nám to nevadilo. Po návrate na správny smer sme pokračovali pomedzi vinice ďalej na juh k Svätému Juru.

Zdá sa mi, že je z nás už celkom dobrá skupina ľudí, pretože onedlho sme netrafili ešte jednu odbočku. Dobré rozhovory sú dobré rozhovory, a vtedy ani značenie nie je podstatné. O ďalšiu ani nie hodinu sme dorazili do dediny a v čase, keď už slnko nemilosrdne pieklo, sme sa usadili na obed v jednej z reštaurácií na námestí. Po prestávke, ktorej časové ohraničenie sme nazvali „aspoň dve pivá“ (rozumejte jednu hodinu), sme konečne vykročili k lesu smerom na Bratislavčanom známe miesto Biely kríž.

 

 

Osobne som v týchto lesoch nebol aspoň dvadsaťpäť rokov; a rovnako ako v iných častiach našej púte, bol som milo prekvapený, ako je tam pekne. A opäť plný vďačnosti za to, že tam som. Celú cestu som strávil v rozhovore s Jankou, i keď… kto ma pozná, vie, že dokážem dlhý čas rozprávať. A veľa. Takže chúďa Janka, skôr iba počúvala. A Jakub rozprával. Našťastie sme už nikde neblúdili a po približne jeden a pol hodine sme dorazili k Horárni a Včelínu. To sú názvy oboch bufetov na Bielom kríži.

Skutočnosť, že už som blízko domova a moja prvá púť na Slovensku sa blíži ku koncu, som si uvedomil pred Svätým Jurom. Silueta Bratislavy bola až prekvapivo blízko. Vlastne som sa toho zľakol. No a na Bielom kríži sa to ešte trochu znásobilo, pretože za nie dlhý čas, ktorý sme tam strávili, som stretol trinásť kamarátov z lezeckej komunity. No tiež som si uvedomil, ako rád ich vidím a že sa domov aj trochu teším. Pretože rovnako ako mám rád putovanie a celú túto rôznorodú partičku, rovnako tak mám rád aj priestor, kde žijem, a ľudí, s ktorými v ňom žijem. Takže asi je všetko v poriadku, zdá sa mi.

 

 

Poslednú časť trasy do Marianky sme absolvovali rozťahaní cez pol lesa. Rozhovory, ktorých som sa od rána zúčastňoval, boli také pekné, až som prakticky úplne zabudol na to, ako veľmi ma už bolia chodidlá. A tak sme skrz slová prešli až do Marianskeho údolia.

Ubytovali sme sa v miestnom pútnickom dome hneď pri bazilike. Niektorí z nás stihli ešte aj ísť na omšu, po ktorej už bola iba večera. A opäť rozhovory, úsmevy a príjemné rozjímanie o posledných dňoch, ľuďoch a miestach, cez ktoré sme doslova prešli. Zajtra nás čaká už iba krátka etapa do Bratislavy, návšteva Kaplnky svätého Jakuba a večer pútnická omša v Dóme svätého Martina. Mám pocit, že to bude pekný deň…

 

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 11. deň



Komentáre