S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 6. deň
Neľahký deň. Je sranda, ako sa tie dni striedajú. Včera to bolo super, neľahké, no pekné. A dnes? Pre mňa zatiaľ najťažší deň, aspoň fyzicky.
Autor: Jakub Mižičko
Na dnes bola pripravená vraj najťažšia etapa celej našej púte. Z Jelenca do Nitry, no nijakými obchádzkami, priamo cez Zobor so zachádzkou do Dražoviec, k známemu Kostolu svätého Michala archanjela. Ráno sme mali objednané raňajky dole v dedine, v Jelenci. Prvýkrát, odkedy som odišiel z Bratislavy, som si dal normálnu kávu… I keď sa to k mojej predstave len priblížilo, bolo to fajn.
Raňajkami sme sa trochu odklonili od značenej trasy, no Castor pripravil náhradný plán. Po viac ako hodine chôdze cez polia sme prišli do Žirian. Keďže to bol posledný obchod na najbližších päť až šesť hodín a hlásili vyššie teploty, všetci sme si nakúpili extra pitie aj jedlo. Pri kostole sme sa napojili na červenú značku, ktorá vedie až na Zobor nad Nitrou.
Naša spišská rodinka (Rišo, Alica a ich syn Adrián), kráčajúca s nami od Hronského Beňadiku, sa približne po hodine rozlúčila. Potrebovali ísť na vlak a chceli byť skôr v Nitre, tak išli po turistickej červenej cez kopec Žibrica. My sme pokračovali po cyklistickej červenej, ktorou vedie aj trasa slovenskej Svätojakubskej cesty. Prvýkrát od Banskej Štiavnice som videl naozaj perfektné značenie, s plechovými tabuľkami na smerovníkoch – a, čo bolo ešte lepšie, so žltými šípkami na stromoch.
Pripomenulo mi to značenie v Španielsku. Tam, nech kamkoľvek zablúdite, len čo nájdete žltú šípku, viete, kam ísť. V tomto je Svätojakubská cesta na Slovensku ešte v plienkach, no stále je to v procese tvorby a vylaďovania, takže je to v poriadku. Ak by sa však mal brať príklad z niektorej časti, je to táto etapa. Naozaj sa s tým pohrali a prakticky nie je šanca zablúdiť.
Samotný výstup na Zobor bol nekonečnou sériou drobných, veľmi prudkých stúpaní striedaných s rovnými pasážami. Tam sa jeden stihol ledva vydýchať a už nasledovalo ďalšie stúpanie. Mne to prišlo nekonečné a ku koncu som toho mal akurát tak dosť. Asi som už naozaj unavený. Na vrchole Zoboru sme zostali viac ako hodinu, keďže sme ešte čakali na naše tri dámy, vrátane najstaršej účastníčky našej púte. Ola z Poľska má sedemdesiatštyri rokov a nikto vôbec nechápe, ako to s nami celé zvláda. Zatiaľ nevynechala ani jeden kilometer a ide, síce pomalšie, no stabilne, stále s nami.
Na otázku, prečo je tu, odpovedala s Božím kľudom, že radšej bude na tejto púti ako sa doma rozprávať so susedami o tom, čo ich bolí a aké majú problémy. Keď budem mať ja toľko rokov, budem rád, pokiaľ by som bol schopný prejsť to čo ona. Myslím, že všetci k nej chováme obrovský rešpekt.
Po oddychu sme započali nekonečný zostup smerom k dražovskému kostolíku. Aspoň mne prišiel nekonečný. Les, ktorým sme prechádzali, bol síce príjemným mixom borovíc a listnatých stromov, no bol dosť monotónny. Tesne pred 16.00 hod. sme však boli tam a vďaka dohodnutému správcovi, ktorý na nás trpezlivo čakal, sme mali aj možnosť vidieť vnútro tohto veľmi známeho kostolíka. Jeho počiatok sa datuje do 11. storočia a okrem iných ho vyobrazil akademický maliar Jozef Bubák na slovenskej päťdesiatkorunovej bankovke.
Odtiaľ sa cesty našej pútnickej skupiny rozdelili na dva varianty – pešo a autobusom. Každý si vybral podľa seba a pocitu únavy. Mňa celý deň omínala achilovka, takže autobus bol super riešenie. Dnes som sa naozaj necítil dobre. Trochu to vyvažovali príjemné rozhovory s Dankou a Aničkou, s ktorými je stále o čom sa rozprávať, no vnútorný pocit nepustí. Nekráčalo sa mi dobre. Pravdepodobne som dosť unavený, bolí ma achilovka, ramená už ani nereflektujem.
V týchto momentoch nemám už ani energiu tešiť sa a užívať si krásne momenty a veci okolo seba. Akoby mozog z bezpečnostných dôvodov prepol do stavu „prvej signálnej sústavy“ a zabezpečoval výhradne základné funkcie na prežitie… (úsmev) Nevadí. Zajtra je nový deň a ja netuším, aký bude… Ale opäť bude stáť za to. Či už v dobrom, alebo aj nie. Rád sa nechám prekvapiť.