Sára a Abrahám – komunikácia a požehnanie

Občas ako manželia pochybujeme o tom, či má komunikácia medzi nami zmysel a význam pred Bohom a či prináša do nášho vzťahu niečo viac, ako len informácie a pocity. Niežeby sme ako ľudia hľadajúci Boha nechceli, aby naša komunikácia priniesla toho viac. Ale: podľa koho sa to máme naučiť?

Hľadať vzor

Poznáte to? Ako často sa pýtame našich dobrých priateľov na komunikačné témy a okruhy, ktoré ako manželia zažívajú? Ako nasávame do seba, ak vidíme taký pár a pozorujeme ich, ako to robia, v čom sú iní ako my. A ako nás to (niekoho viac, niekoho menej) zabolí, ak vidíme, v čom robíme chybu.

Vidieť totiž manželov, ktorí spolu vynikajúco komunikujú, znamená cítiť ich charizmu a vnímať požehnanie, ktorého sa im dostalo, a to často napriek tomu, že prežívajú náročné okamihy vo svojej rodine a v živote.

Toto hľadanie opory a vzoru je dobré a potrebné, ale stále sú to ľudia, ktorí ešte zápasia. Čo tak pozrieť na pár, čo to už má za sebou, a predsa nám môžu byť vzorom manželskej komunikácie, ktorú Boh odmenil?

 

 

Kráska a pragmatik

Najprv upozornenie: Sára a Abrahám neboli bez chýb, čo je zjavné už len z čítania ich príbehu. (Odporúčame sadnúť si k nemu, súradnice Gen 11 a ďalej.)

Príliš krásna, zvedavá a príliš prostoreká Sára, s traumou, na ktorú sa pozeralo ako na trest: Sára bola neplodná. Abrahám, ktorý sa bál, čo sa stane s nimi v Egypte pri hľadaní zasľúbenej zeme, a tak radšej označil pripeknú Sáru za svoju sestru. Spolu i každý zvlášť robili v prenesenom význame práve toľko prešľapov, ako každý z nás vo svojom manželskom vzťahu. Čo mali ale obaja spoločné a silné, boli dve veci: jedinečný vzťah k Bohu a vzájomnú komunikáciu.

 

 

Stručne: o všetkom sa spolu rozprávali a vedeli jeden o druhom, čo v tom druhom bolo ukryté. Ich vzťah bol taký silný, že napriek bezdetnosti nestrácal iskru a lásku. Prečo?

Pretože Boh ich vzájomnú dôveru prejavovanú v komunikácii a prenesenú do modlitby požehnával.

 

Boh ako tmel

Hoci o tom riadky Písma menovite nehovoria, spomedzi medzier je jasné, že Sára a Abrahám trávili veľa času v rozhovoroch. Ich zdieľanie, otvorenosť, prostoduchosť a priamosť v tom, čo denne riešili, bola neuveriteľná: napriek ťarche, ktorá ich musela dlhé roky zraňovať z neprítomnosti požehnania, akou deti v ponímaní židovského národa nesporne boli.

Hovorili aj o tom, aký je život bez detí, ako ich to bolí, ako ich určite zraňoval prístup okolia k nim – a preto to Abrahám vedel dať bez okolkov niekoľkokrát v rozhovoroch s Bohom do „pľacu“ ako ich manželskú, prekomunikovanú bolesť: A Abram pokračoval: „Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!“ (Gen 15, 3) Sára musela vedieť aj o Abrahámových plánoch pri odchode z rodnej krajiny, aj o jeho obavách pri vstupe do Egypta (a ťažko to prežuť), ba musela vedieť aj o prisľúbeniach, ktoré Abrahám dostával od Pána. Rovnako Abrahám vedel o takých detailoch, ako je fakt, že Sáre sa už nestávalo to, čo sa stáva ženám – pretože už mala deväťdesiat a aj pre Abraháma aj Sáru bola predstava manželského spojenia, rozkoše a navyše ešte takého daru, akým bolo prijatie dieťatka v tomto veku, neuveriteľná.

Všetko, čo však plynulo medzi nimi a z nich, čo si predkladali ako denne prežité, sa dostávalo do ich vzájomnej manželskej modlitby, v ktorej bezprostredne odovzdali to, čo v sebe mali. Boh bol tmelom ich vzťahu a komunikácie, ich dôvera a istota, v ktorom dúfali a napriek smiechu za stenou, verili.

Zaujímavé: aj Písmo dokazuje, že Sára a Abrahám nehovorili nijako okľukou, diplomaticky, zdráhavo ani medzi sebou, ani smerom k Bohu. Boli priami, jednoduchí, riešili veci hneď a tak, ako ich cítili. Dokonca by sa nám mohlo zdať, že pri všetkej Abramovej úcte k Bohu bol voči nemu trošku… drzý. Ale predsa ho Boh v tejto priamosti reči a úprimnosti srdca, rovnako ako Sáru, prijal.

Čo bolo odpoveďou Boha pre nich ako manželov? Požehnanie. Prichádzalo v podobe nádherného vzťahu, ktorý prežil mnohé otrasy a ťažké skúšky. Prichádzal v prijatí jedného druhým ako jedinečného daru práve vďaka komunikácii „o všetkom, všade a vždy“. Prichádzal aj v hmotnom požehnaní, ktoré Abrahám a Sára požívali. Prichádzal aj v dare Izáka tak, ako Boh sľúbil.

 

 

Dal im… dá aj nám?

Znovu sa dostávame k otázke: môže byť komunikácia zdrojom požehnania manželov?

Je čas, spôsob, otvorenie sa v rozhovore nielen o počasí, cene bravčového stehna, meškajúcom vlaku a trucujúcom škôlkarovi šancou, ktorú môže Boh požehnať?

Áno. Svätý Otec František v jednom zo svojich tvítov vyslovene hovorí, že sa mu páči označenie komunikácie ako vytváranie blízkosti. To je presne to, čo má byť charizmou manželstva ako najintímnejšieho ľudského vzťahu a je to presne to, čo cítime zo zohraných manželov, o ktorých vieme, že ich komunikácia je výborná. Oni sú si neuveriteľne blízki – a cítiť to z nich. Sú napojení jeden na druhého a vedia sa „poniesť“ cez blatá a kaluže života. Už to samo osebe je požehnanie, ktoré nie je dnes samozrejmé: rovnako, ako to platilo u Abraháma a Sáry v ich ošemetnej situácii bez detí a dosť dlho aj bez domova. Komunikácia je krokom, ktorým sa denne stávame čím ďalej, tým viac jedným srdcom, jedným telom, jednou dušou, je procesom, v ktorom sa strácajú tvrdé hrany dvoch „ja“ a objavuje sa mäkké „my“. Komunikácia je cestou k manželskej svätosti a láske.

Ak je naša komunikácia takto darom a požehnaním, o čo väčším darom a požehnaním sa stane, ak budeme všetko vypovedané medzi nami (od radosti z maturanta až po neočakávanú ťažkosť vo financiách či výchove) prednášať v spoločnom slove pred Boha. Ak sme vošli sľubom manželstva do jedinečného trojuholníka ja – ty – Boh, je potrebné si uvedomiť, že ten tretí okrem nás dvoch na našu komunikáciu denne, v každom okamihu čaká. V okamihu nášho rozhovoru s ním však dostávame prisľúbenie a požehnanie do každej situácie rovnako, ako sa to dostalo Abrahámovi a Sáre.

Boh nie je žgrloš a nedal iba v dejinách spásy a iba niekomu: aj dnes čaká na naše vzájomné slovo a na to, čo mu prednesieme my, a veľmi nás túži ako manželov požehnať! A to nie málo!