Sedem vecí, ktoré si chcem ponechať aj po korone

Aj vy ste sa už zamýšľali nad tým, že by ste boli skutočne radi, keby už celá koronakríza bola za nami a život sa vrátil do starých koľají? So zatajeným dychom sledujete dáta, štatistiky a predpovede, čakáte na otvorenie kostolov, škôl či obchodov, na zrušenie povinnosti nosiť rúško na verejnosti?

Som na tom rovnako. A napriek tomu ma čas v takmer dvojmesačnej domácej izolácii donútil zamyslieť sa nad tým, či na tom predsa len nie je aj niečo dobré. Či by predsa len nestálo za to niečo si ponechať.

 

1. Čas pre Boha

Niekomu by sa zdalo, že som modlitbe nevenovala enormné množstvo času. Nepribudlo mi ani veľa strán prečítaných v Biblii, ani veľa obrátených stránok v modlitebnej knižke či premodlených zrniek na ruženci. V tichu domácnosti však môj zrak oveľa častejšie zalietaval na kríž a mariánsku ikonu v našej izbe. Začala som sa s Bohom rozprávať osobnejšie. Len tak, jednoducho, som mu povedala, že už nevládzem, a či to všetko vidí a nedalo by sa s tým niečo robiť. Alebo som mu poďakovala za to, že sa mi vydaril chlieb či koláč. Zároveň som oveľa častejšie debatovala s našou nebeskou Matkou Máriou. „Mária, aj ty si mala pocit, že nerobíš nič iné, iba varíš a umývaš riad? Mária, asi si nepoužívala žehličku, ale tiež si musela upratovať veci po Jozefovi a Ježišovi? Mária, prosím ťa, daj mi silu teraz držať jazyk za zubami!“ Táto staro-nová rovina vzťahu s Ježišom a Máriou sa mi zapáčila natoľko, že by som si ju určite chcela ponechať aj po tom, ako znovu otvoria kostoly a budem očakávať, že môj vzťah s Ježišom sa vráti „do starých koľají“.

 

2. Čas pre manžela

Už na začiatku manželstva sme sa rozhodli, že jeden večer v týždni bude patriť nášmu manželskému rande. Bolo to super, chodievali sme sa prejsť, zahrať si squash, občas do kina či na večeru, alebo sme sa len tak rozprávali či hrali spoločenskú hru. Zrazu prišla korona a nám sa zdalo, že to rande akosi nepotrebujeme – veď sme stále spolu. Opak bol však pravda – náš čas, naše rande sme potrebovali ešte viac. Potrebovali sme vykúzliť pekný večer u nás doma, pozrieť si film a debatovať o ňom, prečítať si knihu či porozprávať sa o tom, ako už „nevládzeme“ byť doma. Uvedomili sme si, že naše manželské rande je super a určite stojí za to, aby sme si ho ponechali – aj počas korony, aj po nej.

 

 

3. Čas na čítanie

Počas prvého týždňa karantény som prečítala asi štyri knihy. Doslova som hltala všetko, na čo mi dovtedy neostávalo veľa času. Potrebovala som nasať príbehy, na chvíľu sa stratiť v rozprávaní iných. Uvedomila som si, ako veľmi mi chýbal čas, keď som mohla snívať a predstavovať si veci, ktoré niekto napísal. V mojej fantázii vyrástli zázračné svety, preniesla som sa do minulosti, pokúsila som sa opäť vcítiť do myslenia tínedžera a nezabudnúť tak na to, že aj ja som si tým prešla. Čas na čítanie je rozhodne niečo, čo chcem, aby malo v mojom živote miesto – a to aj po kríze.

 

4. Čas na štúdium

S manželom sme sa dali na štúdium. Ešte pred koronou sme sa prihlásili na manželský seminár, ktorý sa v prvej fáze zaoberá štúdiom cirkevných dokumentov o láske. Seminár prebiehal aj počas krízy – online formou. Už počas prvých hodín sa vo mne ozval hlad po nových vedomostiach, diskusii, po nových poznatkoch a hodnotných debatách. Spoločne sme s manželom venovali štúdiu približne päť hodín týždenne. Je pravdepodobné, že v takomto rozsahu by sa nám to – mimo korony – asi nepodarilo. Ale uvedomili sme si, že spoločné štúdium nás nútilo vychádzať z komfortnej zóny, debatovať o témach, ktoré by sme inak rozoberali možno iba povrchne. Čas na spoločné alebo samostatné štúdium (hoci možno nie v takomo rozsahu), bude určite dôležitou vecou, ktorú by som si chcela ponechať.

 

5. Čas na varenie

Varenie som vždy brala ako relax. Vypnúť aspoň na pol hodiny pri príprave večere, alebo cez víkend venovať aj dve hodiny príprave komplikovanejšieho, ale obľúbeného jedlo – to bol priestor na moju sebarealizáciu. COVID ma však postavil do roviny, keď sa príprava jedla – raňajok, obedov, večier – stala ústredným motívom mojich dní. Nákup sa stal bojom – kde je najkratšia čakacia lehota a najlepší výber potravín. Dostala som sa do stereotypu, keď som postupne varenie začala vnímať ako povinnosť, nie ako relax. No je tu jedno veľké ALE. Keďže som mala na všetko konečne viac času a nemusela sa nikam ponáhľať, mohla som si konečne vyšperkovať recept na chlieb, vyskúšať si kysnuté cesto podľa babkinho receptu, trikrát pokaziť recept na griláž a spraviť domáci syrek. Experimentovať. Vylepšovať. Tešiť sa z toho, čo sa mi podarilo a prerábať to, čo mi nevyšlo. To odhodlanie skúšať nové veci si chcem ponechať. A ešte čosi – prestala som nakupovať v nedeľu. Trochu plánovania a zvládli sme to. Nič strašné, nič zložité, a pani predavačky mali deň pre Boha či pre rodinu. Rozhodne sa aj po uvoľnení opatrení pokúsim odolať nedeľným nákupom.

 

 

6. Čas na šport

Nie som veľmi prechádzkový typ, ani som nikdy nebola. Vždy som obľubovala kolektívne športy, z tých individuálnejších cyklistiku a lyžovanie. Práve lyžovania sme sa pre COVID-19 museli vzdať túto sezónu o čosi skôr. Na bicykel ešte nebolo dosť teplo a všade sa zdôrazňovali vychádzky do prírody. Tak som to skúsila. Nebolo to zlé, prejsť sa po lese či po lúke bolo fajn. Avšak čosi mi tam chýbalo. To čosi som pomenovala v momente, keď sme s manželom vyčistili bicykle a prebehli sa po meste. Tá sloboda, to nadšenie pre šport, ktorý máme radi. To mi chýbalo. Trochu zapojiť iné svaly, trochu premýšľať o trase a teréne, trochu cítiť vietor vo vlasoch. Ideálne vo dvojici. Pred koronou som si akosi neuvedomovala, že šport je pre mňa výborným mentálnym relaxom. Zabudla som na to. Teraz si to musím lepšie zapamätať – alebo, ešte lepšie,  ustavične pripomínať.

 

7. Čas pre seba

Zabudla som byť sama so sebou. Práca, rodina, manžel, stretnutia s priateľmi, svätá omša a účasť v spoločenstve. Ešte na strednej sa ma jedna učiteľka po výpočte mojich aktivít opýtala: „A kedy máš čas na seba?“ Vtedy som tomu nerozumela – veď so sebou som vždy, plnosť seba prežívam vo vzťahoch s ostatnými. Teraz, počas karantény a homeofficu, bolo tých príležitostí byť sama so sebou celkom dosť. Najprv som nevedela, čo s tým. To ticho bolo raz ohlušujúce, raz ohromne výrečné, žiadny balans. Ráno je pre mňa kritické. Nie som ranné vtáča a moje doobedné fungovanie zabezpečuje káva. Tak som si z pitia kávy spravila malý ranný rituál. Ak som mala šťastie, vystihla som ranné slnečné lúče v kuchyni a tichý byt. Prečítala som si pár viet z Písma, vychutnala si vôňu i chuť kávy, dala si čas zamyslieť sa nad tým, čo ma v ten deň práve čaká. Tieto ranné momenty – momenty, keď som stretla samu seba – mi nie vždy vyšli. Niekedy som si ich nahradila večer, po tom, čo náš byt utíchol, som sedela na gauči či na posteli a rekapitulovala deň. Také spytovanie svedomia i poďakovanie za požehnania zároveň. Snažila som si teda vedome vytvárať denne pár chvíľ na seba, keď som mohla nerušene premýšľať alebo si iba jednoducho vychutnať aktuálnu chvíľu. Vtedy som prežívala silné momenty radosti a vďaky. To si chcem určite ponechať.